hemul

Hitchcockove divertimento.

Nie som veľký fanúšik dokumentárnych životopisov, ale keď ide o Wericha, tak samozrejme ide o výnimku. Autori ukázali Wericha nie ako zbožšťovaného umelca, ale ako človeka s chybami a o to bližšie k nemu majú súčasní diváci. Veľmi oceňujem ukázanie málo známych faktov - napríklad Orson Welles a pod. Trochu mi tam chýbalo spomenúť Lasicu a Sastinského ako priamych nasledovníkov VW. A ešte sa mi zdalo, že tam bol príliš málo ukázaný príspevok Horníčka, o to viac sme sa dozvedeli o Suchom a Sverákovi, aj keď tí s Werichom nespolupracovali. Ale ináč, veľmi pekné a ďakujem autorom.

Remeselne fantasticky zvládnutý filmový bedeker.

V zaverečnom poďakovaní sa objaví meno James Thurber, môj obľúbený spisovateľ - humorista, povolaním dlhoročný stĺpčekár New Yorkeru. Z toho som usúdil, že film je poctou New Yorkeru. Thurber mal skvelé historky, možno aj inšpirovali tento film, ktorý by sa dal zhrnúť do troch slov - fantázia, humor, majstrovstvo. Karel Zeman má v dnešnom filme nasledovateľa.

Z  hľadiska antickej drámy je to dokonalé.

Mám taký zvyk, že keď sa mi nepáči kniha, prestanem ju čítať aj po prvej strane, a keď sa mi nepáči film, odídem z neho aj po 5 min. Načo strácať čas. Pri tomto filme som po polhodine nebol ďaleko od odchodu z kina. Ďalší hrdinský epos o priateľstve a zrade dvoch mužov so špitkou tej krvi a vnútorností, hovoril som si. Zostal som len z úcty k pánovi Scottovi. A dobre som spravil, ono to totiž malo mať presne ten efekt, ako to na mňa malo. Režisér ma úplne dostal. Toľko rôznorodých a protichodných emócií som hádam ešte pri žiadnom filme nezažil. Rashomon po 70 rokoch, ale bez moralizovania povýšeneckých a pokryteckých chlapov. Tento súboj určite nebude posledný, ale ženy majú v osobe Ridleyho Scotta vskutku ušľachtilého rytiera. Otázka je, koľko Oscarov tento film získa, zaslúži si aspoň 10, ale ktovie koľko panošov je v Akadémii? Falošná a slaboduchá Duna ich získa preto asi viac. Vďaka, pán Scott, za lekciu.

Moralitka. Ale krásne natočená. Som rád, že Fellini takéto filmy nenatáčal. Jeho filmy sú plnšie, farebnejšie, pokrývajú celé spektrum, od tragédie až po komédiu, a je úplne jedno, čo si myslel o komunistoch, či kapitalistoch. Visconti svoj názor a moralizovanie v Rodinnom portréte kričí z každého záberu. Je to čiernobiele. Ale krásne natočené. Poučenie? Radšej nanič rodina ako žiadna rodina.

Podobne ako pri Blade runner II, vizualna stranka a hudba úchvatná, ale ako vravieval Milan Lasica, keď vyjdete z kina a poviete si, že ten film mal dobrú hudbu, či dobrú kameru, tak zaveľa asi nestál. Pri naozaj dobrom filme si tieto veci ani nevšimnete, ste strhnutí príbehom. Tu bol príbeh, ako to už býva pri ságach, tak trochu slaboduchý, síce s množstvom korenia, ale bez štipky humoru.

Prečo?

Oskar bez škrupulí