mkee

Profesor chémie po diagnostikovaní rakoviny nachádza východisko vo varení pervitínu s vidinou rýchleho zárobku. S fyzickou zmenou prichádza zmena psychická, nuž i pohýnajú sa ideály... Dominantou Breaking Badu je tak silný kontrast, nastolený medzi pomaly rozbiehajúcou sa prvou sériou s ešte starým dobrým Waltom a piatou sériou už s „meth kingpinom“ Heisenbergom a rýchlymi spádmi v každej epizóde, dokonale dokumentujúci analogicky súvzťažné slová samotného hrdinu: „Chémia je veda o premenách.“ A tak kým prvá séria pomaly nastoľuje črty dejovej línie, posledná ich vyostruje a ukazuje, aké kruté následky môžu mať naše činy akokoľvek cnostne zamýšľané. Práve ideál vyššieho dobra v podobe zabezpečenia a ochrany rodiny je samotná Waltom vyhľadavaná podstata ospravedlňovania činov najhorších, ktorá ale sotva odrádza od stotožňovania sa diváka s ním ako hlavnou postavou. Záverečné konštatovanie „...whatever he became, the sweet, kind, brilliant man, that we once knew, long ago, he’s gone“, prinucuje Walta k poslednému veľkému skutku a predznamenáva tak finále náramného rangu!

Bruceova lekcia psychológie v podaní umných dialógov kulminujúcich do prenikavo mrazivých mystických momentov determinujúcich raketovú éru Haleyho. K tomu všetkému dezert na záver.

Existuje mnoho kategórií filmov. Sú filmy, pri ktorých hodnotení sa ťažko odpútať a je treba zohľadniť všetky aspekty filmu. Sú taktiež filmy, ktoré sú z hľadiska prierezu filmovej tvorby natočené takmer dokonale, no výsledný dojem pozaostáva. A potom tu sú filmy, pri ktorých zabúdate na to ostatné, prestávate vnímať všetko okrem silného príbehu a týmto svojím pohrúžením absolútne prepadávate postavám a životu, ktorí rozprávajú. To je prípad Lucasa, stvárneného výborným Madsom Mikkelsenom, ktorému sa v jednej chvíli všetko rúca ako dom z karát. Mnohými ospevovaná, chladná, severská tvorba znásobuje Lucasov pocit bezradnosti a pôsobí tak dojmom trpkej príťažlivosti, z ktorej sa sladké útočisko, po ktorom divák priam baží, hľadá pomaly a ťažko.

Vyhrotene možno na tento film nazerať dvoma spôsobmi. Buď očami pesimistu skrývajúceho sa za imidž tvrdého realistu, alebo očami optimistu, nezriedka naivného snílka, fantazírujúcom o hollywoodskom pozlátku. Vybral som si druhú možnosť, pri ktorej som si vedel film väčšmi vychutnať a oddýchnuť si pri ňom... Mnohokrát je dojem z filmu dôsledkom nášho psychického rozpoloženia. Nie je však nič nezdravé vychutnávať si vizuálnu harmóniu operujúcu na plné obrátky, i keď dômyselnosť príbehu ide bokom. Koniec koncov, zábery Islandu sú inšpirujúce pre kohokoľvek, vrátane spomínaných tvrdých realistov.

Ric O’Barry, niekdajší tréner Flippera, dá dokopy tím odvážlivcov, ktorí sa pod neustálym prenasledovaním japonských vládnych a mimovládnych skupín pokúsia o reálne takmer nemožné – zastaviť krvilačný biznis s delfínmi a ich mäsom. Dokonalými argumentmi, fakticky a vecne, empiricko-analyticky – tak sa snažia nastaviť zrkadlo zodpovedným i jednotlivcom, nám, presvedčivo ukazujúc spôsob, akým môžeme prispieť k zachovaniu ekosystému, krásy prírody i k bezohľadnému vyčíňaniu a bezduchosti človeka. Práve imanentnou, priam vedeckou postupnosťou faktov záverom dokument navodzuje trpkú chuť na jazyku stimulujúcu (ne)činnosť diváka, ktorú sa snažia prekryť čiastočné, ale nezanedbateľné úspechy v doterajšej ochrane morských cicavcov. Smutnou časťou vypovedaného príbehu stále ostávajú masy nevedomých Japoncov, ktorí o týchto praktikách nevedia, no i tak sú s nimi spájaní ako so súčasťou ich kultúry. Upozornenie: Dokument môže vzbudzovať silné rasistické predsudky voči obyvateľom krajiny vychádzajúceho slnka!

Narácia veľkého rázu so sympatickou grafikou, bohužiaľ príkrym príbehom a patetickou záverečnou pointou. Akoby sa páni filmári snažili zo záväzku sľubne rozbiehajúceho sa príbehu vymaniť a animák zavŕšiť akousi paródiou o zrade krásy, nežnosti či všadeprítomnej falošnosti sveta. Vskutku škoda...

Bravúrne spracovaný príbeh z druhej svetovej vojny, v ktorom všetci herci akoby dostali scenár ušitý presne na ich mieru, a v ktorom len sťažka hľadať filmárske negatíva. Z nazerania kritika možno namietať práve tie scenáristické, pri ktorých je citeľné mierne ospravedlňovanie vojnovej agresie formou kolektívnej viny, či azda cielené vyobrazovanie generácie dvadsiatnikov, ktorá sa o vojnu nemohla pričiniť tak, ako generácia tridsiatnikov a starších, už úradujúcich funkcionárov. Ničmenej, tieto hypotetické a polemické nedostatky divákovi neprekážajú. Je tomu tak zrejme kvôli nemeckej, menej gýčovitej, precíznej tvorbe usilujúcej sa, podľa môjho názoru, o podanie čo najobjektívnejšieho vykreslenia dobovej situácie z pohľadu radových ľudí, kamarátov. Tí si navzdory závažnosti vojny v ružovej vidine rýchleho víťazstva predsavzajú reunion už po 6 mesiacoch od nadchádzajúceho Plánu Barbarossa - na Vianoce v roku 1941. S rastúcou diaľavou konca vojny menia sa aj ich životné kréda, svetonázory, konfesie... Vyváženú kvalitu medzi absolútne kompatibilnou hudbou, kamerou, či veľkolepou epickosťou deja popretkávaného mnohými myšlienkami a umnými dialógmi („Wenn du noch in vier Woche noch lebst, nenn mir deinen Name. Und bis daher: Eins, Zwei...“), pritom naznačuje už prvých 10 minút. Medzi zmienenými výbornými hereckými výkonmi dominuje Volker Bruch, ktorému by nie jeden po tomto snímku predvídal kariéru Madsa Mikkelsena. Ostatným pilierom je vývoj postáv. Ten sa opiera o jednoduché, no emočne silné podanie príbehu dekorované niekoľkými vznešenými myšlienkami. „Die meisten denken, Krieg bestehe v.a. aus dem Kämpfen. Das stimmt nicht. Es ist das Warten“ je z nich pritom tou esenciálnou, kľúčovou k pochopeniu filozofickej výpovede snímky. Tá sa vynára už v kolízii a kulminuje v mnohých osobných krízach, ktoré nenechávajú diváka chladného, a pri ktorých sa človek zamýšľa, či obraz médií a širokej mienky o súdobých Nemcoch nie je(bol) niekedy až príliš zúžený, reakčný...

14.10.2012 som sa prvý krát pozeral na „Gravity z trocha iného súdku“. Vtedy som však s napätím čakal ako megabalón vynesie Felixa Baumgartnera do rekordnej výšky a ako ten zoskočí. Bolo to veľkolepé a dodnes máme mnohí v hlave ten pamätný pohľad na Felixa pred samotným skokom. Felix podal výborný výkon, navyše v reálnom vesmíre... O Sandre a jej hereckom výkone, to možno ,naopak, len ťažko tvrdiť. Navyše, uvedomovať si, že aj tento film je len ďalším, pri ktorých sa človek márne pýta: „ty vole, čo to tá Sandra opäť vyvádza“, moc nepridáva na mojom pomyselnom hodnotení. Klišéovitá scéna, v ktorej sa vo vákuu otáča sťa v matkinom lone, a akoby sa ani nechumelilo, je len faktor v neprospech toľko ospevovanej filmárčiny tohto filmu. Tá však objektívne vyniká a možno povedať, že ide o prielom v spracovaní vesmírnej témy, čiže obrovský plus pre film ako celok. Na dôvažok, tvrdiť však, že tento film nie je o príbehu mi príde prisilné, tento totižto príbeh mal – príbeh o tom, ako sa ukážkovo brodiť nie vo vesmíre, ale „v bahne“, resp. o tom, ako jedna úžasná vedkyňa dokáže zničiť v podstate tri medzinárodné vesmírne stanice, a popri tom sa nezdráhať filozofovať, či sa vrátiť alebo nevrátiť na zem, bez ohľadu na nejaký pud sebazáchovy. Keby mali Američania aj v tomto filme priamy dosah na situáciu vo vesmíre, tak Sandra by bola pravdepodobne len ďalšou z amerických obetí v prospech národa...

To najdôležitejšie v živote sa nedá len tak vyjadriť slovami. Treba to jednoducho pochopiť, dozrieť na to... Ibaže by aj stačilo vidieť Roberta Redforda, ktorý tu rovnako ako samotný film "nepotrebuje hovoriť, aby vedel rozprávať". Pretože povedané slovami klasikov, to najdôležitejšie v živote, je život sám. A kým žijeme, nič nie je stratené...

Nazerajúc na film v kontexte súčasnej filmovej tvorby, možno hovoriť o zrejmej nezmyselnosti či pseudointelektualite, ktorá vám v takmer 16-minútovom kinematografickom prevedení iba doslova ukradne váš čas pri márnom úsilí nájsť senzualitu v niečom, v čom ju videl pred zhruba osemdesiatimi rokmi hádam len samotný Salvador Dalí. Ničmenej, z vtedajšieho hľadiska možno hovoriť o akomsi myľníku filmovej produkcie, a to nielen tej surrealistickej. Dynamickým pôsobením, odkrývajúc nové prvky napredujúcej techniky, sa týmto dielom dozaista nechalo inšpirovať množstvo filmmakrov. Záverom, udeliť 5 hviezdičiek by bolo niečo, čo by nielen nekorešpondovalo s mojím výsledným dojmom a pôžitkom, ale aj dehonestovalo súčasné či i tie menej súčasné epické veľkofilmy so všetkým, čo k ním patrí. Objektívne však výrazne zohľadňujúc súdobú tvorbu a prínos do sveta Hollywoodu je taktiež nefér neohodnotiť pozitíva filmu. U mňa preto výsledný priemer.