Themyth

Toto má byť akože internetový filmový hit roku 2015 ? Nechápem dôvod. Film je samozrejme plánovane robený ako tzv. béčko a zároveň reminiscencia 80 tych rokov. To by bolo OK. Ak by to fungovalo. Ak by to bolo fakt dobré. Ale Kung Fury dobrý nie je. Nie je dokonca ani podpriemerný. Je to naplácanina všetkých možných odkazov na seriály a filmy z Eighties. Plus jedno prekvapko. Hlavný padouch nie je nik iný ako sám Adolf. No hurá. Dokopy to vôbec nefunguje. Je to brak, ktorý iba nudí. Niekomu sa to zdalo byť vtipné ? No mne rozhodne nie. Možno som sa mierne uškrnul keď Adolf predvádzal svoje Kung fu ťahy. Táto kombinácia by ma teda nenapadla ani v najdivokejších fantáziách. To je dôvod na udelenie jednej hviezdy.

Musím dať iba plný počet hviezdičiek. V tom nie je zarátaná iba vizuálna stránka, ale hlavne myšlienka filmu. Alebo skôr myšlienky. Na ploche necelých siedmych minút je totiž nakumulovaných toľko odkazov a symbolov ktoré reprezentujú osudy ľudí, že sa z toho dajú spraviť nekonečné variácie modus operandy. Toto bol podľa mňa pôvodný zámer Walta Disneyho a Salvadora Dalího, ktorý sa tesne po druhej svetovej vojne stretli, aby prediskutovali prípadnú spoločnú spoluprácu. Dalího surrealistické výjavy by tak nadobudli nový rozmer, po prvý krát v animovanom filme. Na filme aj začali pracovať, ale možno kvôli zaneprázdnenosti oboch titanov svetového umenia sa čoskoro práce prerušili a film zostal 57 rokov nedokončený. Práve cenná danosť filmu, vtisnúť na krátkej ploche do neho pečať ľudského osudu, ktorý sa dá použiť ako univerzálna a nanajvýš symbolická, to je jeho najväčší vklad pre nás.

Krásna reminiscencia na moje detstvo.

Začiatky Tima Burtona. Prečo nie som prekvapený ?

Výborný surrealistický film o snivých predstavách dospievajúcej Valérie, ktorú stvárnila vtedy ešte iba 14 ročná Jaroslava Schallerová. Magická atmosféra sparného leta, ktoré Valéria trávi u svojej babičky priam zadúša. Je to nesmierne bizarný snímok. Prvky hororu a upírskej tematiky sa tu miešajú so scénami plnými nehy, oslnivej detskej fantázie a zľahka eroticky ladených lesbických scén. Ja priam žasnem, ako toto mohli natočiť v roku 1970, t.j. v dobe keď započala u nás tvrdá normalizácia.

Jiro Ono bude mať v októbri 90 rokov a stále aktívne vedie svoju sushi reštauráciu Sukiyabashi v Tokiu. Reštaurácia je na pohľad maličká, je v nej situovaných iba 10 stoličiek pre zákazníkov, a budí už od vchodu do nej nenápadným dojmom. Bodaj by nie, keďže je situovaná v podzemných priestoroch metra vo štvrti Ginza. Pritom sa môže pýšiť troma Michelinovými hviezdami. Jiro Ono je považovaný za najväčšieho žijúceho majstra sushi. Jeho perfekcionizmus nepozná hraníc. Aj v pokročilom veku tvrdí, že sa snaží zlepšovať svoje dovednosti každý deň aspoň o malý krôčik. Aby dosiahol čo najväčší vrchol umenia vo výrobe a príprave sushi. Tento vrchol ale nikto nepozná. Čiže zlepšovanie sa je nekonečné. Sám Joël Robuchon, považovaný za najlepšieho šéfkuchára na svete tvrdí, že Jiro Ono ho svojím majstrovstvom presvedčil, že výroba sushi je umenie.

Áno, Funny games je aj o zamyslení sa nad tým, do akej miery zobrazovať násilie na filmovom plátne, kde je limit tohoto zobrazovania. No hlavne je to psychologická hra s divákom. Haneke sa s nami zahráva. A úmyselne, bezostyšne. Desivá brutalita filmu je naozaj mimoriadna, no dôležitejší je ešte iný faktor. Obaja sadistický vrahovia umučia rodinu na smrť iba pre pobavenie. Akoby iba mimochodom, popri bežných veciach. Popri najhorších veciach, čo môže človek človeku spôsobiť si jeden z protagonistov krvavých jatiek maže na chlieb maslo a kľudne si pripravuje obložený chlieb. Pomaly. Sofistikovane. Vrahovia sú zámerne oblečený v bielych slušných šatách, majú ladné pohyby rúl v bielych rukavičkách, s obeťami neustále komunikujú. Vysvetľujú im že je to iba Spas a Spiele. Samozrejme že nie je. Obaja sú psychopati najhrubšieho zrna. Ale bol to zámer. Haneke s divákom manipuluje. Manipuluje s jeho psychikou. Ako to divák vstrebe a čo to s ním spraví. Dokonca nechá pretočiť časť deja a následne ho mierne pozmeniť. Ide o to, aké psychologické pochody vyvolá v divákovi rafinovaný a cielený útok na jeho osobnú konštrukciu hodnôt, aby si následne sám divák uvedomil, aká je jeho vnútorná reakcia na to všetko. Do kelu ! Haneke ma opät raz dostal. V tomto prípade som bol už dopredu pripravený blokovať jeho údery a kopy, ale prišli z nečakanej strany. Nabudúce musím byť lepšie pripravený. Začnem tvrdšie trénovať.

Vynikajúci mrazivý thriller Talianskeho Hitchcocka Daria Argenta . Prekvapivé zvraty a super Morriconeho hudba ešte viac umocňujú celkový dojem.

Predchodca filmu si najvyššie ocenenie zaslúži už len z hľadiska historickej hodnoty, ktorá je neoodiskutovateľná.

Dokument, ktorý je pre fanúšika Brucea mimoriadnou vzácnosťou. Je to klenot nie svojou technickou úrovňou, alebo tým, nakoľko tvorcovia vedeli povýšiť hudobný dokumnet na umenie. Dôvod je v jeho mimoriadnej historickej hodnote. V roku 1977 Bruce s E street bandom nahrával album Darkness on the edge of town. Zo sessions mu zostalo množstvo nevydaných skladieb obrovskej umeleckej hodnoty. Po vyše tridsiatich rokoch sa ich rozhodol vydať ako samostatný album pod názvom The Promise. Je to krása a hudobná oslava od začiatku do konca. V dejinách rockovej hudby poznáme málo podobných udalostí.