Havenohome

Immortalitas s lepším gradingom, ale s menej guilty pleasure momentmi, takže je to vlastne ešte horšie, lebo pri takýchto filmoch potešia len guilty pleasure momenty. Plne súhlasím s replikou jednej z postav, ktorá znela "Toto nie je film." Podobne ako v Immortalitas, aj tu sa dej na 20 minút naťahuje na 90, a aj to, čo sa vo filme udeje, postráda pevnejšiu logiku. Painov a Dezorzov rozprávačský talent je pekne hlboko pod bodom mrazu (stavím sa, že by nevedeli porozprávať ani príbeh O červenej čiapočke). Hlavný hrdina sa v jednom obraze bije ako paragán a v druhom vôjde nepriateľovi rovno do náručia. Tvorcovia si myslia, že s ich hrdinami sa bude dobre identifikovať, keď sa furt budú škrabať v rozkroku, pluť chrchle, prípadne sa vyštia do umývadla. Nepôsobí to drsne, pôsobí to trápne. Môže sa javiť, že Bárta hrá dobre, ale to len v tomto filme. Už na akejkoľvek okresnej prehliadke ochotníckych súborov, by ho nenáročné dedinské publikum vypískalo. V Babom lete mu však nikto nerobí konkurenciu, pretože zvyšok hercov len afektuje a fistuluje, ale nič iné sa vlastne s takými dialógmi ani robiť nedalo. Lepšia je len Gubíková, pretože častejšie ako otvára hubu, vystrkuje kozy. A vlastne to je horšie........................Rovnako je úplne mimo prirovnávať tento typ exploatácie k Tarantinovi, ako to urobil jeden všestranne nadaný estetik z nemenovaného mienkotvorného denníka. Tarantino vo svojich filmoch používa množstvo sebareflexívnych metód a preto má divák od násilia odstup, v Dezorzovom podaní je to len perverzný spôsob prezentácie, ktorý udiera na najprimitívnejšie pudy a hovorí divákovi, že zabíjať je vlastne cool. Akcia sa tu nijako nelíši od rekonštrukčných pasáži v Devínskom masakri, chýba len digitálna voda striekajúca z radiátora......................Úplne cez čiaru je obsadenie ľudí ako Rogel a hudba zakuklených rasistov zo Zóny A......................Opäť teda vyvstáva stará známa otázka. Drží snáď niekto komisii v AVF nožík pod krkom, aby podporovala takýto odpad, alebo im všetko nestihla preložiť tlmočníčka do znakovej reči? Je to síce len podprogram minimal, ale neznamená to snáď, že v menšom sa kradnúť môže. Na tom filme totižto nie je vidno ani tých 150 000 euro. Kto s mozgom v hlave je ochotný dať peniaze režisérovi, ktorý natočil rasistický Devínsky masaker, pózerskému spisovateľovi, ktorý nemá ani šajnu o filmovej scenáristike a producentovi, ktorému je vlastne jedno, čo štáb natočí, lebo aj tak to v kinách uvidí päť a pól človeka a jemu aj tak za rok prispejú na ďalší projekt.

Áno, môžeme sa radovať, že to nie je také prvoplánové a tézovité ako napríklad posledné Hřebejkové filmy, môžeme sa radovať, že existujú českí herci, čo sa neboja ukázať aj vrásky a svoje zhuntované telo, a že je to po dlhšej dobe český film, pri ktorom sa vám nechce utiecť po štvrtine z kina, ale na druhú stranu treba povedať, že je to iba elegantne natočený midcultík, také poslabšie Šepoty a výkriky a vlastne jasný signál, že Tyc nikdy nevyrastie zo svojej detinskej lásky k tomu typu autorského filmy, aký už nemá najmenší zmysel nakrúcať. Nechýba úzkostlivá sláková muzička, ani klišé o vzťahovom odcudzení alebo motivácie potratom. Kto chce vidieť skutočne brilantný film o zomieraní, nech si pozrie Dresenovú Konečnú uprostred cesty.

Mumínci sú veľmi netradičný animovaný seriál nielen pre deti, čomu zodpovedá aj jeho vlažné divácke prijatie. Je to však vskutku famózny popkultúrny počin. Prvá kniha o mumínkoch bola napísaná už v roku 1945 a existuje aj mnoho filmových spracovaní, avšak až táto fínsko-japonská verzia z roku 1990 odštartovala takzvaný moominboom (vo Fínsku dokonca existuje obdoba Disneylandu - Moomin World), ktorý široko preslávil najkladnejšiu verziu severských trolov. Seriálu sa pomerne verne darí vystihnúť atmosféru z kníh Tove Janssonovej. Najfascinujúcejšie na celom univerze Mumínkov je obrovské defilé viac či menej vyskytujúcich sa postáv, ktoré bravúrnym spôsobom personifikujú ľudské vlastnosti a úchylky. Seriál sa vymyká konvenciám tvorby pre deti práve budovaním postáv, medzi ktorými nie sú len kladní moralizujúci a príkladní hrdinovia a na druhej strane zlí hriešni záporáci, ktorí prídu nakoniec k náprave. Všetky postavy sú silné individuality, niekedy antihrdinovia a zdanliví záporáci či dokonca monštrá sú vo svojej činnosti motivovaní neovládateľnými túžbami. Zlomyseľné charaktery ako napríklad Majka alebo Stinky by boli v iných rozprávkach jasne odsúdené ako nevhodné k identifikácii, v Mumínkoch si ich však zamilujete, fandíte im a chápete ich konanie. Postavy sa delia na samotných mumínkov, zvieracie stvorenia, rozprávkové bytosti a ľudí. Ich hierarchizácia a vzájomné prepojenie by stálo za samostatnú analýzu. Žánrovo seriál prechádza ako správna všežravá popkultúra od dobrodružstva, cez lovestory, rodinnú komédiu, mysteriózny triler, sci-fi až k hororu. Nechýbajú tu postavy ako napríklad Komisár či mimozemšťania. Seriálu svedčí aj japonský štýl animácie, ktorá v kombinácii s komickými ruchmi a poetickou hudbou výborne vystihuje atmosféru čarovného údolia mumínkov. Čo môže veľa ľudí odradiť je miestami pomalé tempo, dobrodružnú rodinnú atmosféru striedajúce zádumčivé a temné nálady a množstvo introvertných, často ťažko uchopiteľných či dokonca filozofujúcich postáv, ktoré by nikto v kreslenej rozprávke neočakával.

Dobré filmy sa stále točia. Ak ľúbite komixy, ale Avengeri sú pre vás moc spektakulárni a patetickí, a Batmanovský reboot moc prepsychologizovaný, tak siahnite po Dreddovi. Ak ľúbite, keď kamera pred násilím neuhýba, ale naopak ho zobrazuje v celej jeho kráse aj nechutnosti, tak siahnite po Dreddovi. A ak bolo vašou tajnou túžbou vidieť Drsného Harryho likvidovať feťákov v distopickom svete, tak určite siahnite po Dreddovi. Je to v podstate veľmi konzervatívny film, ale v dnešnej ponuke pôsobí nesmierne osviežujúco.

Človeka aj poteší, že na Slovensku začne točiť aj niekto iný ako utrpiteľskí elitárski umelci, čo dva krát za rok navštívia ústav pre problémovú mládež, potom sotia dvoch nehercov pred kameru, stlačia play a myslia si , že svojím "realistickým" pseudohumanizmom spasia svet. Bohužiaľ tento druhý protipól (filmy ako Kandidát) a ich snaha natočiť populárny žánrový film opäť raz nevyšla. Ešte by sa dalo prehltnúť, že je to celé jedno reklamné porno. Čaro réžie totižto spočíva v nastrihávaní makrodetailov ksichtov na fetišistické makrodetaily produktov prekladané nemotivovanými jazdami v celkoch zaberajúce kuchyne a kancelárie z dizajnových katalógov. Režisérovi, ktorý doteraz točil len krátke reklamy, však nepomáha ani scenár. Dialógy sú na pár miestach celkom dobre vygradované a sem-tam sa scenár snaží umne striedať dramatické pasáže s menej dramatickými, ale v celom príbehu je toľko logických lapsusov, toľko nedotiahnutej poučkovej strnulosti a remeselnej nedôslednosti, že je to až bolestivé. O prilepenom konci a zbytočnosti celej odpočúvacej línie ani nehovoriach. Najviac ma však otravuje vyznenie filmu. Pôsobí to, akoby to spískala partička frustrovaných "umelcov", ktorí si chcú ostro uťahovať z biedneho stavu súčasnej politickej kultúry. Narážky na sociálne istoty, na tendre a mediálne kauzy pôsobia však veľmi plytko a hlavne je ťažko určiť, kam mali byť smerované, keďže už samotné poňatie kandidáta je protirečivé. Na jednu stranu chce kritizovať súčasný spôsob vytvárania kandidátov populistickými politickými stranami za pomoci národniarskych symbolov, na druhú stranu však kandidáta heroizuje a chce, aby sme ho ako diváci milovali. Sú to teda len romantické bludy o skazenom politickom marketingu s konšpiračnou pointou o tom, že za všetkým sú zlí eštebáci. Film teda nie je ani len priemerná žánrová zábava, a už vôbec nie dielo s inšpiratívnym spoločenským presahom. Iba symptomaticky vypovedá o tom, ako sme všetci frustrovaní s Fica, ale nič proti tomu nevieme spraviť. Megaotravné sú aj inside jokes s populárnymi tvárami z kultúrnej brandže ako napríklad Baláž a Hubinák v televíznej ankete, ktoré nemajú absolútne žiadny zmysel a k smrti otravná je komická postava mladého afektované odpočúvača, ktorý akoby sem doplachtil z Krónerovho Lóve a jeho exploatačné rádobyvtipné jazykové okienka, ktorých motivácia je mi rovnakou záhadou ako plagát Liv Ullmann v jeho byte. Keď mi poskytne niekto rozumnú motiváciu, prečo má postava s mentalitou pubertálneho vtipálka v izbe megaplagát hereckej hviezdy autorského kina šesťdesiatych rokov, tak som ochotný pozrieť si Kandidáta znova a pohľadať v ňom ešte niečo na druhú hviezdičku, pretože ma mrzí, že sa ďalší slovenský film len mierne odliepa od spodnej hranice hodnotiacej škály.

Má to jeden problém. Mal to celé režírovať Ostrochovský. Prvá Pekarčíková tretina je výrazne nezvladnutá a bezobsažná. V najlepšom prípade pripomína už aj tak dosť prepálené Nesvadbovo a jeho poumelečtené realityshow metódy (rande scény). Vôbec sa nezameriava na otázky ohľadom protagonistu ako teroristu, iba ho vykresľuje ako sexistu, ktorého jediný životný problém je, že nemá v posteli solárkovú blondínu. Samozrejme tu režisér zaradí aj pár obrazov o jeho živote diverzanta, tie sú však nemotivované a didaktické (napríklad maľovanie väzenskej cely na podlahu). Navyše pôsobia ako nepodarené napodobovanie "oživovacej" metódy jeho kolegu Kerekesa. A aby tam mal aj politický komentár, tak nechá exotov v aute nadávať na Šustera a Gašparoviča, aby ulahodil frustrovaným divákom, ktorí si potrebujú kopnúť do prestaviteľov súčasného politického zriadenia..........................Stredná Kerekesova časť je priemerná a najviac nahnevá svojím vágnym pokusom priblížiť záškodnícku činnosť cez protagonistovo trénovanie vlastných synov v príprave na teroristický útok. Synovia ho majú dosť na saláme, takže ich otec musí miestami do diania vťahovať topornými dialógmi ako z popularizačnej relácie pre mládež. Kerekesova metóda znovuinscenácie starých udalostí tu pôsobí dosť vyčpelo a poviedka je omnoho silnejšia v reportážnych pasážach. Zaujímavá je v podstate len línia hľadania bývalej spolupracovníčky a približovanie samotného atentátu na Husáka. Zostane však toľko nezodpovedaných otázok, že to diváka viac rozmrzí, než uspokojí..........................Poslednej Ostrochovského tretine nie je čo vytknúť a po dlhšej dobe ju považujem za niečo skutočne zaujímavé na poli slovenského dokumentu. Režisér sa šťastne rozhodol príblížiť úskalia diverznej činnosti cez príslušníčku súčasnej nonkomformnej mládeže. Svoj koncept, kedy starý diverzant vycastuje a trénuje opirsingovanú teenagerku, autor pevne drží v rukách. Vyhýba sa vykonštruovaným situáciam a protagonistove spomienky na minulý režím vychádzajú prirodzene na povrch počas tréningového procesu. Ostrochovský tak vyčerpávajúco približuje náročný proces odhodlaného bojovníka proti komunistickému zriadeniu a zároveň cez mladú protagonistu aktualizuje tému do súčasného prostredia. Jeho réžia je subtilná, bez poetizovania, bez pseudohumanizmu, bez banálnych múdrostí, a bez snahy zľahčovať hláškami exotov a zároveň dokáže plasticky vďaka výborným hereckým výkonom vykresliť psychológiu svojich postáv.

Trierov obraz rozkladu a agónie v podobe požierajúcej sa líšky z Antikrista nahradil záber na kuru, ktorá za béčkovohororového zvuku ďobne do krvavej prasacej lebky. Takto to dopadne, keď robia filmy dvaja "iniciatívni blbci". Keď pochopili, že do smrti nemôžu točiť Pelíšky na x-tý spôsob, tak si kukli aj voľačo, čo teraz vo svete fičí. A tak vznikol neospravedlniteľne impotentný plagiát na Triera. V Melanchólii na začiatku uviazne limuzína v zákrute, postavy sa ešte smejú, ale divák vie, že je to nápadité predznamenanie patovej situácie. V Líbánkach však vidíme len kolónu pekných svadobných áut, v hezkej českej krajine, v peknom zábere. Ako z reklamy na nejakú automobilku. Nie je tu akcentovaný nijaký význam. Štrba pustí do kamery nejaké prasiatko, nech to vyzerá sexi, a našťastie okolo letia labute, treba ich rýchlo natočiť, to budú diváci vlhnúť. A do toho vám hrajú tri klavírne akordy stiahnuté z freeplaymusic. Po polovici filmu sa režisér spamätá, že veď ten Trier kedysi aj dogma filmy točil, také s takou zúmujucou kamerou. Rýchlo poklepe Štrbu po pleci a poprosí ho, aby zopárkrát v práve natáčanom obraze pozúmoval. Takže niekde v strede filmu máte jednu päťminútovú scénu nemotorne pripomínajúcu Trierovu nervózne tekavú kameru. Toto sú ešte tie vtipné pasáže, keď sa smejete na naivite a namyslenosti tvorcov, ktorí sú schopní takúto blbosť pustiť do kina. Zvyšok filmu je čisté peklo. Postavy hovoriace slovníkom pubertálnych grafomanov (objímali sme sa ako pasažieri v padajúcom lietadle, naše bozky chutili po soli) vás zatlačia hlboko do sedačiek. Vo filme sa buď nedeje nič, alebo postavy v siahodlhých literárnych monológoch opisujú dávnu minulosť, ktorá aj z ich subjektívneho rozprávania pôsobí neuveriteľne tézovito. V podstate celá stredná v spomienkach vyzerá ako predstava čitateľa Nového času o šikane na škole, kde sú len obrzáporácki dekadentní alfasamci a utrápení citliví homosexuáli. A záverečný twist je taký priehľadný, že ho musia vidieť aj slepci. Je to trápnosť nad trápnosť a doslovné utrpenie, keď ľudia vedľa mňa v kine na rádoby najvypätejších scénach zo zúfalstva vyprskovali priduseným smiechom........................Keď vypukne tretia svetová vojna, tak sa budú Líbánky používať ako zbraň hromadného ničenia. Arzenál budeme mať na špičkovej úrovni. Najskôr sa začne na všetkých veľkoplošných obrazovkách premietať Príklerovo Ďakujem, dobre., ktoré skolí 99 percent populácie a potom pustia Hřebejkove Líbánky, aby zlikvidovali aj posledných najodolnejších jedincov.

Nebyť tej pretočenej poslednej tretiny, tak je to najlepší film tohto roka.

Nemôžem súhlasiť s množstvom komentárov, ktoré film označujú za odťažitý a neschopný emocionálneho pôsobenia. Už dávno som nevidel taký hlboko dojímavý film plný nehy a autentických emócií. Koho sa Turecký med nedotkne, asi nebol nikdy zamilovaný. Verhoevenovi sa pomocou umeleckej narácie a dynamického (často sebareflexívneho) štýlu darí vykresliť všetky polohy a nuánsy vášnivej lásky. Či už je to nekonečná vzájomná spriaznenosť milencov alebo pocit neznesiteľnej žiarlivosti. Prirodzenosť vo vzťahu milencov posilňujú momenty, keď je Eric k Olge krutý, násilnícky, majetnícky a drzí, ktoré zdánlivo do "príbehu o láske" nepatria. Práve vykresleným týchto momentov dodáva režisér inak konvenčnej lovestory šťavu a darí sa mu komplexne nazrieť ich vzťah. Preto nepôsobia samoúčelne ani exploatačné čísla sexu, násilia a nechutností. A neexploatujú sa len pudlíkové bobky! Najväčší exploatát je postava nadržanej, žiarlivej matky s jej monštróznym predkusom. Scéna, keď sťahuje zo svojej dcéry mrdajúceho Erika, je vrcholom šialenstva..................Film mi svojou bláznivosťou a témou pripomínal Jakubiskových Vtáčkov, siroty a bláznov. Je zaujímavé, že oba tieto ľahko anarchistické snímky zaujímajú často prvé miesto v rebríčkoch kvality vo svojich krajinách. Podobne ako vo Vtáčkoch aj v Tureckom mede sa buduje melancholická nálada užitím jedného tklivého hudobného motívu, ktorý funguje na vyvolanie deja vú prežitých krásnych chvíľ v mysli hlavného hrdinu a zároveň v pamäti diváka.

Je to riadne divadlo. Ďalšie sklamanie vo Woodyho podaní. Namiesto plastických charakterov dostanete iba karikatúry. Kritika meštiactva otravná a bezzubá. Blanchett hrá ako divá, ale zbytočne. Woody na staré kolena stratil ironický odstup od svojich modiel (Bergman, Williams) a prvoplánovo ich vykráda. Prečo ešte aj byt chudobnej sestry, čo maká v supermarkete, musí byť zariadený tak útulne a pomerne luxusne, dokonca tam je aj knižnica. Nijako to neprispieva ku kontrastu prostredia, z ktorého Jasmín prišla, a do ktorého prichádza (štýlovo to však sedí do režisérovho bedekerového obdobia, kde všetky prostredia musia vyzerať ako z nábytkárského katalógu). Vyskytne sa aj viacero dramaturgicko-logických otázok. Jasmine nie je poriadny psychotik, ale len taký sympatický allenovský neurotik, čo zobká antidepresíva a sem-tam trpí samomluvou. Nechce sa mi potom veriť, že by bola takáto postava schopná tak fundamentálne oklamať niekoho, kto sa má stať jej mužom. Ani ten záver nie je žiadna extra katastrofa (čo by si inak takýto príbeh vyžadoval), iba klišé o modernom človeku, čo je odsúdený na večné existencialne utrpenie.