Havenohome

Čo treba prijať? Ako vo veľa francúzskych filmoch, aj tu postavy hovoria múdro o literatúre, sú umelcami, sú ako hrdinovia francúzskej literatúry, ktorú v škole analyzujú. To trocha prispieva k schématičnosti, úsmevne pôsobí charakterizácia rodín hlavných hrdiniek cez jedlo, konzervatívny rodičia jedia stále špagety, liberálny rodičia majú na obed ustrice a morské plody. To sú však len detaily a dajú sa vlastne úplne v pohode prijať ako set up fikčného sveta, aj keď mne osobne už lezie na nervy táto predstava Francúzov o sebe samých ako o kultivovanom národe, kde sa všade pretláča ich bohatá umelecko-kultúrna minulosť. Podobne by sa dalo za schematické považovať aj štylistické uchopenie. Je to natočené takmer identickým spôsobom ako napríklad Medzi stenami (takmer len detailné zábery, dlhé sklo, široké plátno), nedochádza tak k žiadnemu ozvláštneniu, je to štandardný spôsob akým sa francúzske filmy snažia navodiť pocit realističnosti. Ozvláštnenie prichádza zrejme na poli hereckých výkonov. Nekonečné množstvo detailov na tvár hlavnej hrdinky spôsobuje jemnú únavu a zovšednenie a možno práve tak sa približuje životnej nedejovej atmosfére. Film je však precízne vybudovaný na úrovni scenára a cez zobrazenie jednotlivých štádií a nuáns v emočnom a sexuálnom živote hlavnej hrdinky vytvára kontinuálnu antropologickú štúdiu. Antropológia nie je v prípade Kechicha zlé slovo. Na svoju titulnú postavu sa podobne ako v Čiernej venuši pozerá skúmavým pohľadom odhaľujúcim a akcentujúcim anatomické a fyziognomické detaily. Adel je podobne ako Čierna venuša outsider (jedna je lesba, druhá evolučný unikát) naplno zmietaný svojou telesnosťou, ktorého nie je spoločnosť normálnych ľudí ochotná prijať, a ktorému jeho odlišnosť spôsobuje zložité a bolestivé ľúbostné eskapády. Erotické scény vôbec nie sú pornografické, dokonca ani erotické nie sú veľmi, opäť je to skôr odosobnený vedecký prístup............P.S. : Neodpustiteľný grc sú obrazy druhej hlavnej hrdinky. Čakal by som, že namaľuje niečo iné ako gýčové prefabrikáty, ktoré by pôsobili nevkusne aj na stene v treťotriednej kaviarni.

Tento film sa bude ťažko reklamovať. Ťažko niekoho presvedčíte, že by si mal pozrieť rumunskú drámu s pár postavami bez jediného humorného miesta. Zložito sa opisuje v čom tkvie jeho výnimočnosť. Budete počúvať frázy o silných hereckých výkonoch, o reflexii skorumpovanej postkomunistickej spoločnosti , o perfektne napísanom scenári atď, čo je všetko pravda, znie to však veľmi banálne a dá sa to povedať o hromade filmov. Napriek tomu si myslím, že Pozícia dieťaťa je minimálne výborný film. Rumunská nová vlna sa tu pre niekoho preklopila do epigónstva a do mŕtvej fázy, podla mňa sa však skôr posunula do nového štádia. Zmena subjektu filmu akoby symbolicky dávala najavo, že je koniec spoločenským satirám ako 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni, ktoré jasne a presne odsúdili vinníkov skorumpovaného režimu. Hlavná hrdinka Pozície dieťaťa je na začiatku postava, ktorú musí divák z duše nenávidieť. Starnúca príslušníčka papalášskej komunity s nekonečným množstvom konexii je exponovaná ako silne nesympatický charakter, pri ktorom by ste ani v kútiku duše nedúfali, že s ním môžete súcitiť respektíve radikálne prehodnotiť postoj k jeho konaniu. Postupne opúšťaná protikorupčná vrstva filmu dáva najavo, že vinníkov ťažko hľadať podľa ich príslušnosti k danej spoločenskej skupine, čo je zároveň veľmi odvážne a môže to pôsobiť ľahko kontroverzne. Film sa preklopí do zžieravej psychologickej drámy, kde sa nad politické problémy dostanú dilemy osobného života.....................Po lopate povedané: rumúni zas natočili do poslednej bodky vymyslený, štylisticky čistučký film s hereckými výkonmi o akých sa ani len nesníva hercom z iných európských krajín, s geniálnym scenárom plným plastických charakterov, brilantných dialógov a na vysokánskej rozprávačskej úrovni.

Prvých cca 15 minút je geniálnych a človek má pocit, že Sorrentinovi sa skutočne podarilo vzkriesiť Felliniho ducha. Je tu viacero otvorených alúzií práve na jeho Sladký život, bohužiaľ niektoré motívy a vtipy sú trocha nasilu. To je aj hlavný problém filmu. Je otázne do akej miery dnes ešte môže fungovať takýto modernistický nedejový film komentujúci všetko od umenia, osobného života až po cirkev, aké sa točili v šesťdesiatych rokoch. Hlavne záverečný múdry monológ pôsobí trocha plytko a je v opozite k inak veľmi sarkastickému a ironickému hlavnému hrdinovi. Je to síce nevyvážený, miestami však šialene zábavný a v dnešnej dobe unikátny filmový zážitok.

Je to poriadny bizár. Nový druh filmového realizmu. Určite sa oplatí vidieť v rámci súčasnej poľskej kinematografie, pretože tento film predstavuje radikálny protipól akademických, schematických, často na tradíciu kina morálneho nepokoja nadväzujúcich diel. Poľský vidiek tu predstavuje pár rodín kentusákov žijúcich vo svojich neomietnutých, špinou zašlých domoch plných haraburdia (ktoré si navzájom kradnú). Dokonca je to trocha aj kritika poľského katolicizmu. Nečakajte však niečo divácky lahodné, kamera neuhýba pred žiadnymi nechutnosťami a aj jej štýl je taký nechutný (škaredé antikompozície, nestabilizované sledovacie zábery).

Rozplizlé tempo je skôr dôsledok riedkeho scenára, takže všetky zádumčivé nedejové pekne nasvietené zábery pôsobia dosť nemotivovane, akoby doslova mali naťahovať metráž filmu. Asi by som to nemal porovnávať s Drive, ale nedá mi to. Drive bol opojný po štylistickej stránke, ale nijako nazaostával ani v naratívnej rovine. OGF mi však príde ako Refnovo cvičenie a doladzovanie vlastného rukopisu bez nejakého zaujímavejšieho námetu. Dokonca ani "krvavé scény" nemajú žiadne gule. Buď sú veľmi explicitné a tým pádom strácajú svoje čaro, alebo sú úplne odstrihnuté. Ten správny pomer medzi ukázaným a zatajeným (ako napríklad v Drive v scéne vo výťahu, kde Gosling rozšliape maníkovi lebku) chýba. Pocta Jodorowskému je teda mimo, pretože on si vo svojích filmoch jatky viac užíval a posúval ich do absurdno-nechutnej polohy. Dokonca sa mi zdá, že aj herci si hrajú po svojom, minimálne Gosling a Thomas akoby každý hral v inom filme................... Nejaká celistvá interpretácia mi uniká. Vyznením a námetovo to je najbližšie asi k druhému Pusherovi, kde sa tiež Mikkelsenov Tony snaží vymaniť z mafiánskeho prostredia a zároveň zpod autority rodiča, bojuje so svojou slabošskou povahou a má to aj podobný morálny apel ohľadne mafiánskej mládeže. Nevadilo by mi, keby teraz začal Refn pretáčať aj všetky svoje neamerické filmy, len nech je to záživnejšie ako OGF.

V dobe vzniku ma to nezaujímalo. Videl som možno len scénu na lane. Nevidel som ani žiadne iné MI. Palma ma však kedysi zaujal filmom Nepodplatiteľní. Už tam má jednu peknú citáciu Eisensteina. Avšak Mission Impossible mi vyrazil dych. Takto by asi režíroval filmy Eisenstein, keby dnes žil, respektíve tento film mal asi na mysli, keď v staršom veku písal svoje Umenie mizanscény. Čo na Palmových filmoch milujem, je ten adrenalínový kvalt. Extatické napätie dosahuje milimetrovo presným zosúladením naratívnej a štylistickej roviny filmy. Všetky tie brutálne podhľady a pokrivené kompozície ma zdvihli z gauča. Pri scéne s vrtuľníkom som už kľačal pod plátnom môjho domáceho kina a vrieskal som ako teenagerka na koncerte Justina Biebera......................K môjmu hlbokému zážitku prispeli aj amatérske komentáre tunajšej topky, kedže po ich prečítaní som čakal dosť podpriemerný filmy. Frázy ako mdlá réžia, hodně špatný scenář, oproti bondovkám opravdu dosti bezduché, vypovedajú skôr o nekompetencii ich autorov. Ten film je prvotriedny hedónistický žážitok.

Hodnotím len prvé dve poviedky. Viac som to nedokázal pozerať. Chápem, že to je projekt na vycucnutie peňazí z rôznych fondov a štipendií. Ešte by som dokázal prehliadnúť, že Banská Štviavnica má predstavovať Varšavu. Ale tie divadelné megaukecané ako rohypnol účinkujúce scenáre, absenciu jedného jediného réžijného nápadu, kostýmovú preplácanosť, amatérsku scénografiu, tríznivé herecké obsadenie a nezvládnutie základných filmových postupov ťažko prehliadnuť. S lupou som hľadal niečo na jednu hviezdičku. Bohužiaľ.

Skoro rovnako geniálne ako o dvadsať rokov starší The Stagecoach. Veľa filmov dostane päť hviezdičiek, lebo im nie je čo vytknúť. Potom sú tu ale filmy ako Seržant Rutledge a to je extra zážitok. Fordove westerny sú zdravo hrdinské, bravúrne zrežírované, veľmi inteligentne napísané, nezvyčajne vtipné a s prímesou prvotriednej romantiky. Vždy je tam Monument Valley, vždy je tam tvrdá analógová jazda na koni a iné kaskadérske kúsky, a aj tí apači majú presvedčivú motiváciu byť záporákmi. Tento film je navyše niečo ako ideový praotec Tarantinovho Djanga. Je to natočené na srdcelámucí technicolor. A má to perfektný záverečný twist.

Na tomto filme najlepšie vidno ako laici aj rádobyodborná verejnosť nechápu, čo je to dobre napísaný scenár. Množstvo komentárov sa hemží výrokmi o "hlúpom scenári" alebo inak naznačujú jeho plochosť či úbohosť. Bohužiaľ musím ich sklamať a hovorím, že scenáru a celému filmu Piraňa 3D nie je čo vytknúť. So scenárom je to ako so skokmi do vody. Nejde o to, aby bol vždy skok za každú cenu čo najviac komplikovaný, ale ide o to, aby interpret zvolený a vopred avizovaný skok predviedol v čo najlepšom prevedení. Majstrovstvo teda nevzniká v snahe o originalitu za každú cenu, ale v umnom, presnom a funkčnom zvládnutí jednotlivých prvkov. Ploché je teda skôr hodnotenie všetkých, ktorí sa snažia povýšenecky a bez argumentov kopnúť do tohto "tuctového hollywoodskeho výplachu", neuvedomujúc si, že Piraňa 3D nie je len výborná žánrová hra (celý úvod je žmurknutie na Spielbergove Čeluste, ale srandičky si robí napríklad aj z Votrelca, nehovoriac o cameách žánrových ikôn), ale zároveň aj podvratný, ideologicky subverzívny film, ktorý sa síce reklamuje ako biják pre nenáročných teenagerov, tí však nakoniec namiesto neškodného bububu a štipky romantiky dostanú skôr slastné gore (útok piraní na springbreakerov dosahuje príjemný orgastický level), a zdravé morálne ponaučenie a varovanie, aby netočili porno, inak im môže nejaký prehistorický tvor zmlsnúť pohlavný úd :D:D...........................Aby som sa vrátil ešte k tomu "hlúpemu" scenáru. Film pekne dodržuje kauzalitu, proporčne vyvážene strieda jednotlivé motívy a vedie divácku pozornosť dobre vymyslenými a zároveň vtipnými mostíkmi (napríklad strih dievčaťa s vlasmi zachytenými vo vrtuli motorového člna na obraz lode, ktorá uviazla v chaluhách), a zaujímavo variuje známe žánrové schémy.....................Najväčšia slasť ale plynie z tých kôz. Kozy sú tu zbavené akéhokoľvek sexistického náhľadu. Zo začiatku sú síce exponované ako atrakcia pre nadržaných chlapov, ale postupne sa ich hodnota devalvuje, po chvíli začnú všetky tie pestované poupátka pôsobiť veľmi vtipne a vy z neodkladnou túžbou čakáte, kedy sa do nich zahryzne piraní zub :D:D Preto snáď moja jediná výtka smeruje k scéne s ženou na padáku, kde sa vyslovene žiadalo, aby po vynorení z vody vytiahla na bradavke nejakú tu šťučku.

Výber protagonistov je veľmi nereprezentatívny. Pravdepodobne nejde o nejakú náhodne vybratú vzorku, ktorá by mohla referovať o aktuálnej situácii absolventov vysokých škôl, ale o režisérových kamarátov - všetci traja sú z jednej a ešte k tomu umeleckej školy. Film teda pojednáva o špecifickejšom probléme a mylne inzeruje, že bude o absolventoch všeobecne. Navyše aj vybraní traja hrdinovia sú z väčšej časti nepoužiteľní: výtvarník celý film prednáša nehorázne pseudomúdrosti (písať do denníka povolené, v kine to trhá uši), dokumentarista je vlastne pomerne úspešný podnikateľ a poškolská realita sa ho nijako netýka (vyzerá to tak, že ani dlho neštudoval, distribúcia informácii v dokumente je mizerná, takže tažko povedať), herec je najzaujímavejší, respektíve jeho línia má najviac dejotvorných situácii a prednáša najmenej životných právd. Takže to mohol byť dvadsaťminutový film o tom hercovi a bolo by to ok...................Réžia sa skrýva za technickú subtilnosť a užívanie neznesiteľnej dojímavučkej slákovej hudby. Vo filme sú dva typy záberov: 1) ilustratívne nič nehovoriace prechádzania sa po meste, moste, lese, kuchyni, chovateľských potrebách atď 2) Výpovede na kameru, ktorých zvuková stopa sa potom naťahuje pod tie ilustratívne zábery. Dôjde aj k pokusu o inscenačnú metódu (keď herec akože náhodou stretne svojich kolegov a zanadávajú si, že nieto práce a život je na hovno), je to však tristné a chápem, že sa režisér tejto metóde vyhol. Potom sú tam ešte ezoterické chvíľky, ktoré akoby vychádzali z videoinštalácie výtvarníka, no mne to skôr pripadalo ako nepodarený remake filmu Doktor Mráček aneb konec vodníku v Čechách (keď vlezie výtvarník do jazera Draždiak v Petržalke).........................Distribúcia informácii je zmätočná a nedostatočná. Takže nič také veľmi zaujímavé sa nedozviete, postavy omieľajú všetkým známe drísty, výtvarník je vykreslený ako najväčší tragéd-lúzer-existencialista, ktorý papagájuje milión rokov prežitú ideu, že umelci musia byť zákonite blázni. Ako hovorím, keby to bolo dvadsať minút o tom hercovi, tak by to bolo pozerateľné, a bez tej midcultovej muzičky.