Havenohome

Na moje prekvapenie nie je kniha žiadna červené knižnica. Len tak zo srandy som si chcel prečítať pár úvodných strán, ale nepustil som túto vyše tisícstranovú buchlu z ruky, kým som ju nedorazil. Členenie do pomerne krátkych kapitol, ktoré končia často cliffhangerom, ženie príbeh svižne dopredu. Práca s motívmi a výstavba kapitol podlieha modernej dramaturgii a timingu, ktorý vám nedá vydýchnuť. Obdivuhodná je najmä práca s postavami a ich vývojom, nečakal som taký komplexný prístup nielen k hlavnej hrdinke. Scarlett je esencia melodramatičnosti, vášňami zmietaná žena, ktorá ignoruje intelekt (neberte to ako šovinistické povýšenectvo, presne takto je Scarlett vykreslená v knihe aj vo filme) a neustále chce sýtiť svoje rozmarné túžby či už v podobe mužov alebo šatstva. Kniha sa ničomu nevyhýba a nechá všetkých padnúť pekne na hubu, vojna je vykreslená naturalistický a postavy nedostanú nič zadarmo.....................Film trpí množstvom režisérov, ktorí sa na jeho vzniku podieľali. Nie je to vidno v polohe trikov a výpravy, ale na štýle jednotlivých pasáži. Najlepší je začiatok po epizódu "U dvanástich dubov", vďaka precíznej práci s mizanscénou a pohybom kamery, ktoré sa akosi v strednej časti vytratia (deštrukcia Atlanty vsádza na veľkoleposť akcie, na nové technické možnosti využitia farby, no postráda dômyselnejšie režijné uchopenie). Rovnako posledná tretina neoplýva nijakým extra štýlovým spracovaním, naopak dialógy sú často len vo vysvetľovacej polohe. Finále je zdrvujúce len vďaka hustote dramatických vrcholov. Film vypúšťa množstvo postáv a obrazov, ktoré v knihe dopomáhali vybudovať Scarlettin dramatický oblúk, ale bez ktorých je ako tak pochopiteľný. Ak by tam chceli mať pri tomto tempe rozprávania všetky postavy a peripetie, film by trval tak osem hodín. Nesplošťuje sa ani naturalistický rozmer vojny, aj keď si viem predstaviť omnoho väčšie jatky aj na plátne. Smiešne je akurát zamlčanie Kukluxklanu vo filmovej podobe. Aj kniha aj film boli už v dobe svojho vzniku považované za staromilský a spiatočnícky pohľad na otroctvo a je jasné, že je hlúposť obhajovať názor, že černochom bolo v časoch otroctva lepšie. Čaro fenoménu Odviate vetrom však spočíva vo vášnivom i bolestnom príbehu o húževnatosti v časoch ťažkostí, ktorý je taký silný, že prebíja všetky ostatné nedostatky.

Je to definitívne potvrdené, Hřebejka pravdepodobne niekto v detstve znásilňoval v pivnici, vďaka čomu si vytvoril psychický blok a vytesňuje zo svojho života všetky negatívne spomienky. A kedže sa rozhodol režírovať, tak svoj cenzorský a zbabelý pohľad na minulosť pretláča aj do filmov a preto divákom nikdy neposkytne nič iné ako sentimentálne, pábitelské, impotentné a nostalgické spomínanie. Deväťdesiate roky zredukoval na kostýmovo-maskérsku exhibíciu (skanzen). Ešte aj punkáčov spraví roztomilo a sympaticky. Podobne ako jeho filmy o komunizme aj tento sa paradoxne odohráva v neurčitom spoločensko-politickom vakuu. Urobiť film o divokých deväťdesiatých a zredukovať ich na komunálnu satiru o šampónoch aká sa netočila ani za socíku, to dokáže skutočne len duo Jarchovský-Hřebejk. Malíř môže robiť kameru akurát tak na reklamu na pivo.

Nedúfal som, že niekedy v kine uvidím seagalovku v hlavnej úlohe s Mattom Damonom. :D

Soderbergovo vyobrazenie slávnej hviezdy showbiznisu Liberaceho lavíruje medzi kritikou jeho egomaniactva a zmierlivým pochopením pre osamelosť campovej celebrity. Pocit prirodzenosti navodzuje režisér nevyhroteným rozprávaním, keď sa neustanovujú žiadne deadliny ani plány a následnosť obrazov nie je striktne podriadená pravidlu nevyhnutnosti. Postavy sa nedostávajú pod tlak, čo poskytuje priestor pre psychologickú drobnokresbu a to sú najvtipnejšie momenty celého filmu. Herci dodávajú plastičnosť svojím postavám precíznymi detailami správania v súkromnom obývačkovom živote, grotesknými mimickými gestami. Žánrovo to nie je biopic, nejedná sa o klasické predstavenie kanonizovaných udalostí v živote osobnosti. Na pozadí finálnej etapy života Liberaceho režíruje Soderberg skôr psychologickú drámu, kde vlastne nie je hlavným hrdinom Liberace ale jeden z jeho milencov - obetí Scott Thorston. Práve cez neho máme možnosť spoznať všetky príjemné aj nepríjemné stránky božského Liberaceho. Zobrazenie gajov vo filme je na začiatku mierne stereotypné a dalo by sa mu vytýkať, že ich ukazuje optikou heterosexuálneho publika ako zženštilých afektovaných kenov. Na druhú stranu film ale vystihuje pokrytectvo showbiznisu, keď hviezdy vynakladali milióny dolárov, aby sa nikto nedozvedel, že sú gay.

Tak je to omnoho koherentnejšie než hociktorí piráti, a nenachádzajú sa tu vyslovene úplne vytrhnuté pasáže, ktoré nemajú aspoň niečo spoločné s hlavnou líniou filmu (takých je v pirátoch habadej). Je však pravda, že je to značne prekombinované. Problém nie je ani tak v tom, že by chýbali motivácie na akýchkoľvek úrovniach. Naopak film ma nakoniec presnú pointu, divák si spája distribuované informácie a dochádza k postupnému dávkovaniu odhalení. Nedochádza k nejakým extrémnym dramaturgickým lapsusom. Problém je v tej prekombinovanosti. Je napríklad úplne zbytočné, aby chcel hlavného záporáka dostať aj Lone Ranger aj Tonto. Mohli to byť vlastne dva filmy: jeden o pomste Lone Rangera a druhý o Tontovej pomste. Túžbou po pomste je rovnako motivovaná aj postava bordelmamy v podaní Carterovej, ktorej funkcia pre naratív je vlastne nulová, vo filme sa zjaví iba dva-krát, ale tvorcovia ju nechceli vyškrtnúť, pretože inak by dej nenakukol do salónu (čo by bola predsa škoda, keď už sa oplieskalo toľko peňazí na jeho postavenie) a nemohli by použiť ani gag s nohou zo slonoviny (ako vystrihnutý z nejakého Rodriguesa, ale tiež troška samoúčelný). Ale aby scenáristi opodstatnili jej potrebnosť v rámci rozprávania, tak akože navedie hrdinov na stopu hlavného záporáka. Aj na tejto línii vidno prečo ten film zbytočne nabubráva. Verbinski a jeho scenáristi majú vymyslených kopec gagov a potom ich lepia dokopy, hľadajú im motivácie, čo sa im s prižmúrením oboch očí darí, pôsobí to však preplácane a ľahko to vytrháva z imerzívneho vnímania (V negatívnom slova zmysle. To znamená, že nie je zámerom tvorcov aby bol divák z imerzie vytrhnutý, práve naopak ich snaha je diváka čo najviac vtiahnuť do deja, kvôli kostrbatosti spracovania sa im to však nedarí). O scenári, kde funguje a kde nie, by sa dala písať celá štúdia, v kocke však stačí povedať, že tentokrát to Verbinský nepísal s maníkom Loganom (ako predošlého Ranga) ale iba s erárnymi hollywoodskymi nádenníkmi, ktorí síce dokážu napísať geniálne jednotlivé obrazy, ale celok im uteká......................Ďalším problémom, prečo majú hlavne prvé dve tretiny kolísavú kvalitu, sú poslabšie herecké výkony. Ich príčina je mi však nejasná, kedže v istých pasážach hrajú herci výborne a nedá sa povedať, že by neboli talentovo disponovaní. V niektorých záberoch hrá Hammer ako na prvej skúške, Depp približne polovicu svojich výstupov rutinérsky odflákne. Bezchybné sú skôr vedľajšie role na čele so zanieteným Barrym Pepperom ako šéfom kavalérie...................Prečo si však Lone Ranger zaslúži aspoň jedno pozretie, sú dychberúce vyšpikované akčné scény, sebareflexivita, a kopec citácií na klasiky žánru či už v úrovni námetu alebo štýlu (aj keď sa opäť naskytá otázka, či už to nezachytiteľné množstvo cinefilných žmurknutí nie je na škodu a či sa na ňom nebudú baviť už len psychopati, čo majú na vankúši vyšitého Sergia Leoneho :D)...............EDIT, re-watch po rokoch, cca po ôsmych, bol veľmi bolestivý. Je to ešte výrazne horšie ako po premiére. Je to neskutočná patlanina. Nechápem ako po Rangovi, čo je adept na film desaťročia, mohol Verbinski spraviť takúto odfláknutú motanicu. Z toho filmu sa skutočne oplatí pozrieť prvých 25 minúť a posledných 15. Ostatné je fakt guláš bez hlavy a bez päty. Písanie scenára vyzeralo asi tak, že strčme tam ešte toto z Vtedy na západe, a toto z inej klasiky a tento motív tam ešte chceme a nejako to zlepme. No hrôza. Úplné peklo je hlavný hrdina, tak gumený hrdina bez jedinej črty na stotožnenie. Nič tam nedáva logiku. Záporáci mohli byť desaťkrát mŕtvi, ale hrdinovia ich nechávajú žiť len tak, ani sa na to nehľadá motivácia. Odfláknuté všetko, strih, hudba, no des. Nechápem z akých altruistických pohnutiek som tomu dal po premiére 4 hviezdy.

Nehorázne otravný odvar z autorských hitov šesťdesiatych rokov. Keby tie frázy, ktoré neustále celý film všetky postavy chrlia, mysleli ako paródiu, tak by to bol unikátny film, oni to však hovoria s nehoráznou vážnosťou. Všetko navyše vyzerá dosť odfláknuto, Anouk Aimée hrá tak ležérne, akoby si na natáčanie každý deň len tak odskočila počas svojej dovolenky v Amerike, hlavný hrdina má len jednu polohu a jeho výkon je vlastne nechcený výsmech moderným existenciálnym hrdinom akých stvorili napríklad Godard či Antonioni. Je to absolútne prázdne a predvídateľné. Už v dobe svojho vzniku to v Amerike značne prepadlo, bohužiaľ nejednalo sa o nepochopenie geniálneho autora, ale o oprávnený hnev producentov aj divákov, pretože Model shop je nepozerateľný film.

Tento film mi dal definitívne pochopiť, prečo parížsky cinefili tak obdivovali dielo Nicholasa Raya. Lusty Men je značne ozvláštňujúci hneď na niekoľkých úrovniach, vďaka čomu pôsobí veľmi živo. Film je tak citlivo obsadený, zahratý, napísaný a zrežírovaný, že aj dnes by v konkurencii civilnejších amerických filmov obstál na výbornú. Robert Mitchum svojím strohým, potmehúdskym herectvom pripomína Billa Murrayho. Aj ostatne postavy sú veľmi precízne vycastové a už ich fyziognómia presne vyjadruje charakter, ktorý majú hrať. Presná psychológia je dokreslená aj účesovými, kostýmovými a výzorovými detailami. Postavy tak pôsobia neopozerane a nepodliehajú nejakému typovému obsadzovaniu hercov. Najvýraznejší posun smerom k dokumentárnosti je však vidieť na scénach ródea. Dôležité je ako sú tie scény natočené a čo si berú do pozornosti. Rodeo sa tu neredukuje len na krátke dramatické či akčné výjavy ako to poznáme z iných filmov, ale ukazuje priebeh celého výstupu z jeho smrteľnými aj smiešnymi fázami. Ray strká kameru zúrivým býkom takmer priamo do papule a správne zvolenými uhlami kamery zachytáva bezprostrednú blízkosť nebezpečenstva, ktoré musia jazdci podstúpiť. Rodeo natáča na odlišný druh menej kvalitnej filmovej suroviny, čo ešte viac posiluje pocit dokumentárnosti. Príbeh, ktorý rozpráva je tiež pomerne civilný, nedochádza k žiadnym extra zvratom, skôr sa zameriava na jednoduché situácie s presne odpozorovanými detailami, v ktorých sleduje postupný psychologický prerod jeho postáv.

Dwanové filmy sú príkladom efektívnej práce. Vždy pôsobia béčkovo, pretože sa nejedná o žiadnu extra výpravu, nehrajú u neho žiadne mega hviezdy, nenatáča žiadne náročné a nákladné scény. Ich kvalita však spočíva v remeselne dokonalom zvládnutí rozprávačských techník. Dwan dokáže na malej ploche s pár postavami porozprávať pútavý príbeh plný zvratov a napätia. Nie je tomu inak ani v jeho najznámejšom diele protiMcCarthyovskom westerne Silver Lode. Námet svojím hlavným hrdinom a istými dejovými bodmi pripomína omnoho kultovejší western Na pravé poludnie. Silver Lode má tiež zopár nápaditých momentov, ktoré sa museli vymykať dobovej štúdiovej štylistike, ale inak je to v podstate len poctivá žánrovka (čo lepšie by sme si ale od filmu mohli priať?). Výborná je záverečná prestrelka, kde hlavný hrdina použije veľmi bizarnú zbraň. Samotný plot príbehu o mužovi, ktorý je krivo obvinený a musí si zachrániť svoj život a svoju česť použil Dwan aj v rade ďalších svojich filmov aj v rámci iných žánrov (napríklad v jeho labutej piesni vo svojej dobe už značne otrlom sci-fi Most dangerous man alive).

Opitá opica by to zrežírovala zaujímavejšie. Tento film vlastne nemá réžiu, ani scenár. Pár filmárov natočilo v baníckej dedine hurasystémom, čo im prišlo pred kameru. A práve nepripravenosť a nulová ambícia podrobne preskúmať tému robí tento film neznesiteľným. Je jasné, že keď postavíte pred kameru sedemnásťročného chalana, tak bude iba nervózne papagájovať rasistické bludy, krčmové múdrosti o chudobe a drísty o občianskej vojne, že keď postavíte pred kameru senilného dedka, tak bude splietať hlúposti o vojne, ktorá zničí všetky obchody, že keď postavíte pred kameru baníkov, tak budú len nostalgicky spomínať na starý dobrý socializmus. Hurasystémový prístup len nekriticky preberá všetky tieto klišé a laické banality, ktoré vás nebaví počúvať ani v reálnom živote, nieto ešte šesťdesiat minút v kine...................Protagonisti stále hovoria o chudobe a biede, ale skutočný obraz biedy vo filme ani raz nevidíme. Čo vidíme je čerstvo opravená fasáda obecného úradu, vykopávanie hrubých zemiakov, narodenú ovečku, oslavu, kde sú všetci pekne oblečení. Toto nie je žiadna dezolátna chudoba, akú by divák očakával podľa vyhlásení viacerých prišelcov pred kamerou. Netvrdím, že v tom regióne je nejaký blahobyt, ale práve to, že namiesto presného pomenovania sociálneho statusu obyvateľov počúvame len samé frázy, robí film taký otravne nudný. Film teda nič neozrejmuje - povedané oldfashioned terminológiou - tento dokument nehľadá pravdu. Vyslovene zhubný je v polohe preberania rasistických klišé a úplne najodpronejší vo svojom vyznení, že vlastne za komunistov bolo lepšie. Slizké je aj snímanie hlavnej mladej protagonistky - pekne z podhľadu na opálené stehná a na namaľovanú tváričku ako na kásting do telenovely - tvorcovia v sebe nezapreli sexistickú polohu a aj tu vidno, že ich cieľom nebolo len natočiť pravdivý film o dedine, ale pekne si na vidieku za štátnu dotáciu užiť...............Všetci protagonisti pindajú na krutý svet, kvôli ktorému sa im zle žije v ich regióne, a väčšina z nich by bola najradšej, keby sa vrátil komunizmus späť, no neuvedomujú si, že ten reálny socializmus, po ktorom túžia, ich práve oblizol, pretože milí filmári z Bratislavy dostali štátne dotácie do gágora ako od AVF tak aj od RTVS práve z ich daní, pekne ich zneužili porušujúc etický kódex dokumentaristu a natočili hovno v pekne vygrejdovanom pozlátku.

Nešťastne staromódne uchopený projekt, ktorý sa v hnilobou zaváňajúcej RTVS snaží oživiť večerníčkovú tradíciu. To je super nápad. Nechápem len, prečo sa tvorcovia museli inšpirovať starinami, ktoré už v dobe svojho vzniku neboli dobré. Keď si dnes človek pozrie trh s animovanými rozprávkami pre deti, kde vznikajú geniálne veci, tak Mimi a Líza pôsobí ako nechcený exkurz do osemdesiatych rokov. Kerekesovej sa dajú ešte odpustiť výtvarné návrhy (tiež však zbytočne staromilské), na poli podania príbehu je však veľmi bezradná (Jej Kamene stroskotali rovnako na scenári). Deti, ktorým rodičia doma čítajú klasické dobre odvyprávané rozprávky plné napätia a ktoré sú odchované na Pixare, Simpsonovcoch a inej popkultúrnej strave, budú len veľmi ťažko pozerať seriál ako Mimi a Líza. Hneď prvý a hlavný problém sú obe hrdinky. Sú absolútne nezaujímavé, nemajú v sebe žiaden konflikt, nemajú žiadne vlastnosti. To, že je Mimi slepá, nie je jej charakterotvorná vlastnosť. Celý svet a všetky postavy plávajú vo vzduchoprázdne, záporné postavy sa na lusknutie prstov menia na pozitívne. V rozprávkovom svete nefungujú základné aletické nastavenia, nedochádza k identifikácii s postavami a tak sa len dívate na skrumáž prekombinovanej prefarbičkovanej animácie, sprevádzanej nadbytočnými otravnými dialógmi, čím sa snažia tvorcovia zakryť, že je to vlastne o ničom.