MikO_NR_1909

Neobyčajná divácka extrapolácia s okrajovou časťou spoločnosti. To, nakoľko je to kontroverzné a odvážne dielo svedčí jeho cenzúra a súdne spory. V mnohých portrétových okienkach sa ale tvorcovia viac spoliehajú na čistú observačnú metódu pozorovania a menej spracovaných vizuálnych techník. Za tie jediné by som považoval estetiku direct cinema, ostrosť obrazu a linkovanie s intimitou priestoru pozorovacích subjektov. A krásne spirituálne prepojenie "koncertného spevu" s vážnosťou témy v nápravných zariadeniach. Nie náhodou sa práve v Amerike nachádzajú tie "najšialenejšie" prípady okraja spoločnosti a duševných deviácií...

Schopnosť uspokojenia sa v určitej fáze života a neprekročenia vlastného tieňa je nám mnohým ľuďom v určitom smere  známa. Horšie je však zapadnúť do  najspodnejších podlaží suterénu, ktoré by sme považovali časom za normu a zvykli si na ňu, presne ako "bohémsky" maliar v tomto príbehu. Kaurismäki výborne lavíruje s melanchóliou príbehu, do ktorého vkladá tiesnivý pocit márnotratnosti ako z Dostojevského postáv a udržiava pritom voľnú individualitu a subjektívnu rozhodnosť postáv. Vidí život nejednostranne a dokáže sa na veci pozerať z argumentačne obhájiteľných pozícií aj u tých, ktorých by sme radi škatuľkovali.

Fakticky nemôžem tejto aktivistickej agitke nič vytknúť. Ide o reportérsky a cielene metodicky referovaný snímok, ktorý sa drží správnej rovnováhy medzi zdôrazňovaním atribútov menšinovej skupiny a špeciálne ich mentora a supervízora Harveyho a zároveň neheroicky, byrokraticky a politicky motivovane vydláždených programových bodov. Penn predvádza presvedčivý herecký koncert. Lenže potom tu máme zážitkovú stránku deja, ktorá ide mimo mňa a nedokázala ma tak prehĺbiť s útrapami a chcením nositeľov deja. Aj v príbehoch nie podľa môjho gusta hľadám styčné body, ktoré ma na nich zaujmú a rád na ne percepčne a spätne reagujem. V tomto prípade sa tak nestalo.

Fincher je výborným rozprávačom a aj takáto poloha, kde redukuje temný vizuál a dáva do popredia retro kulisy a intímne priestranstvá mu takisto sedí. Najtragickejším mementom filmu je určite rýchlosť času a ohraničenosť života. Výrazne to zatieňuje aj emocionálnu rozkoš a pocit šťastia, ktoré sú tu v niekoľkých úsekoch vzácne a intenzívne. Z technických parametrov filmov dominujú maskéri a okulahodiaca výprava.

V tejto nemeckej dráme krásne vidíme krehkosť a individualitu vo vzťahoch. Nielen, ak sa bavíme o vzťahoch a ich komplikáciách ale aj vo vzťahu s pravidlami a inštitucionálnymi mechanizmami. Ak sa pozeráte na konflikt z jednej alebo druhej strany, vidíte, že v živote nemusia existovať kľúče na riešenia problémov ale iba krehké utlmovanie a občasnú elimináciu ich najnežiaducejšich účinkov.

Malick je nezameniteľným poétom. Jeho plávajúce obrazy a cit pre akútnosť prostredia, ktoré ozrejmuje, je elegantné. Rovnako ako sprostredkovanie emócií a pocitov, ktoré jeho postavám pripravuje nemilosrdný osud. Autorská jednoduchosť a účinnosť Malicka sa nedá opozerať, avšak z jeho predošlých filmov sa dozviem a bádam viac a samotný autor v nich ponúka pestrejšiu škálu autorskej introspekcie či vnútornej psychológie postáv, cez ktoré prenáša ich skúsenosti mne ako divákovi.

Bizardný stav, ktorý doprevádza hlavnú dejovú linku sa môže zdať úletom, spomeňte si však na české komédie narážajúce na absurdnosť komunistickej propagandy. Tam má našinský divák odlišné kritéria posudzovania a akceptácie bizardností. Skutočne, je treba brať veci s rezervou a oceniť atypický pohľad do odcudzeného Berlína spred roka 89. Goobye Lenin je zmeskou moderného revizionizmu a pubertálnej mentality. Zachováva si však aspoň nejakú úroveň.

Oceňujem Kiarostamiho prácu a metahypnózu krajiny, ktorú implantuje do sveta reálnych postáv. Týmto civilným prístupom so sociologickým presahom referuje o problémoch krajiny či dospievaniu detí následkom rýchlych sledov udalostí. Vadí mi však prílišná utiahnutosť a jednoduché, málo sa vyvíjajúce dialógy. Od iránskeho príbehu, kde prírodné katastrofy či ukázy hrajú hlavnú rolu, čakám iniciatívnejšiu réžiu. To neznamená, že sa mi film nepáčil.

Jediný film s plne bergamským dialektom neskrýva svoju autenticitu s dedinským svetonázorom. Je to výborne štrukturovaný snímok s hĺbkovým a šírkovým záberom k spodným majetkovým vrstvám. Hľadí na rytmus a každodenný údel života bezzemkov bez akýchkoľvek príkras a v plnej nahote. Zvláštnu rolu tu hrá voyeurský strih, ktorý miestami zakrýva uhľadenosť činností aby následne "vbehol" do centra akcie. Film má silnú vnútornú morálnu hodnotu a Olmi vystupuje so svojim remeslom poctivo a neučesane. Vytvoril dobovú kulisu, ktorá môže slúžiť na historiografiu a osvetlenie života v minulosti budúcim generáciám.

Zmrštené ľudské osudy jedného dňa v taxíku parafrázujú Panahiho "tvorcovské uväznenie" na štýl Sama Peckinpaha. Film na "1" záber a z bezpečnostných live záznamov z miesta taxíka zase odkazuje Kiarostamiho Desať (2002). S tým rozdielom, že digitálny pokrok je znamenitý a narozdiel od vyššie uvedeného titulu pripomína Taxi Teherán štýlovejšiu kompozičnú atmosféru. A vôbec to neoberá o akútnosť zápletky. Možno si film až prílišnou karikatúrou pýta pozornosť alebo som lepšie kritické podobenstvá videl v odlišnom prevedení a na inom scénickom poli.