Fajolo

Toto je filmová nádhera. Krásna kamera, výborní herci, pomalé budovanie napätia. To nemalo chybu.

Človek by povedal, že neexistuje nudnejšie povolanie ako spisovateľ. Veď čo už môže byť zaujímavé na tom, že niekto sedí na zadku a píše. Našťastie však spisovatelia (tí dobrí) skôr než niečo napíšu, tak aj niečo zažijú. Salinger toho nepublikoval veľa, preto nie je problém si väčšinu toho prečítať v dvoch knihách. Z toho, čo som čítal, som usudzoval, čo asi zažil. Teraz konečne viem, že som sa trafil len čiastočne a skutočnosť je zaujímavejšia ako to, čo som si predstavoval. To je dobre, lebo film podľa mojich predstáv by nebol zďaleka taký dobrý. Aj keď . . . úplne ma neuchvátil.

Film zobrazuje obyčajný život obyčajných ľudí v exotickom prostredí. No exotika neznamená romantiku a ak áno, tak poriadne drsnú. Realizmus filmu je dokonalý. Divák má pocit, akoby tie necelé 2 hodiny prežil priamo na mieste deja pár metrov od hlavného hrdinu. Otázka však je, či to stálo za to, či by nebolo lepšie stráviť ten čas vlastným životom.

Pri bipolárnej poruche sa striedajú obdobia optimizmu prejavujúce sa činorodou aktivitou a obdobia depresie, kedy je pacient neschopný akejkoľvek aktivity. Depka môže trvať poriadne dlho a hoci ide o psychickú poruchu, dokáže sa šíriť do okolia ako nákaza. Nuž a o tom je tento film - o živote blízko človeka s bipolárnou poruchou. Niekedy až príliš blízko a to doslovne. Herci sú fakt dobrí a všetku tú beznádej som prežíval súčasne s nimi. A bolo mi z toho nanič tak, ako im.

Niektoré filmy sú iné. A niektoré len chcú byť iné. Tomuto filmu sa to podarilo, ale zaplatil za to vysokú cenu. Nejaký francúz sa vyberie do Patagónie s cieľom založiť tam kráľovstvo a seba nechať zvoliť kráľom. Nikdy tam nebol, nepozná jazyk ani život tamojších ľudí, ale chce im vládnuť a dokonca verí, že to budú chcieť aj oni. Tieto medzery v logike sú najväčším nedostatkom scenára. Autor mal aj niekoľko zaujímavých nápadov (použitie masiek, umelo "patinovaný" fimový materiál), no pokazila to jeho úporná snaha urobiť za každú cenu niečo výnimočné. Pritom mi stále nie je jasné, čo chcel tým filmom povedať, alebo aké emócie chcel vyvolať.

Veľmi slušná dráma. Hrdý samurajský národ tu predstavujú ľudia, ktorí strácajú posledné zbytky sebaúcty. Taká miera reflexie je zriedkavá a obdivuhodná. Na to môžu byť japonci právom hrdí.

Tuším, že autori chceli natočiť taký "Šulíkovský" film so svojskou poetikou a smutno-smiešnym humorom. Nuž nepodarilo sa. Buď som bol počas projekcie vo zvláštnom útlme, alebo to naozaj nebol dobrý film. Všetko na ňom mi bolo ľahostajné, len občas mi niečo liezlo na nervy, ale nie dosť na to, aby to filmu dalo grády.

Najviac sa mi páčili tie dlhé scény so statickou kamerou, najlepšie bez hercov. To je presne to, čo by asi mohol robiť normálny človek zavretý v blázinci: pozerať sa okolo seba, vnímať všetky krásne aj nechutné detaily a čakať.

Prekvapilo ma, ako normálne na mňa tí traja pôsobili. Teda jeden bol trochu divný, takže zvyšní dvaja. Ak ich v pätnástich zatvorili na vyše 10 rokov do basy, nemali šancu vyrásť na "platných členov spoločnosti". Nebolo by asi vôbec ťažké vykresliť ich ako rodených zabijakov, alebo úbohé obete systému. Miesto toho sa režisérovi podarilo vysvetliť, že sú to jednoducho ľudia.

Každý z nás pozná ten pocit, že by niekomu mimoriadne odpornému dal s chuťou cez hubu. Kvôli obave z možných následkov sa to však takmer nikdy nestane. Ale čo keby sa náhodou stalo, že by sme sa žiadnych následkov nemuseli obávať? Ostalo by len pri tom daní po hube? Odolali by ste pokušeniu vyriešiť problém raz a navždy?