Fajolo

Tomuto filmu akosi neviem uveriť. Najmä to nie, ako sa zo surovca používajúceho náramky a facky stane za 2-3 mesiace citlivý a milujúci manžel. Ani samotná Lea nie je veľmi pravdepodobná. Vyrastá ako popoluška medzi maštaľou a sporákom, no niekde sa naučila hrať na husle, výborne kresliť a ešte k tomu píše nádherné básne. Ľubomír Feldek je dobrý rozprávkár a v rozprávke sú možné aj zázraky, ale toto nie je rozprávka. Škoda týchto lapsusov, lebo herci sú dobrí, kamera krásne pochmúrna a hudba naozaj zaujímavá. Ale všetko to umenie a remeselná zručnosť len zvýrazňujú neuveriteľnosť hlavnej myšlienky filmu.

Sima - syn pluku železničiarov. Ale ako napísali viacerí predo mnou, veľmi dobre sa na to pozeralo, dalo sa nad tým zasmiať, aj zamyslieť, aj oboje súčasne. Zaujímavé je, že film vlastne ani nemal zápornú postavu. Možno ešte tak riaditeľka sirotčinca, no aj na nej sa dalo zasmiať. Alebo Simovi rodičia? Veď tí tam vlastne vôbec neboli. Napriek absencii hlavného záporáka sa nedá povedať, že by postavy z filmu mali ľahký život. Čo im ho kazilo? Systém? Osud? Mimochodom, pokiaľ ide o počet mŕtvych vo filme, tento prekoná aj mnohé americké krváky.

Opäť jeden film úplne iný, než všetky ostatné (čo som videl). Miesto dialógov sú v ňom čítané listy. Pohyblivé scény sú nahradené (väčšinu času) statickými na spôsob živých obrazov. Herci akoby skameneli v situáciách, ktoré ilustrujú čítaný text. Musím uznať, že tie scény sú vizuálne veľmi pôsobivé, plné vypiplaných detailov a predsa nepôsobia umelo. Je to silne "atmosferický" film, čo znamená, že ak máte tú správnu náladu, pocítite závan veľkého umenia. V opačnom prípade film len odzívate, prípadne vôbec nedopozeráte.

Ten film má atmosféru a dobrých hercov, je plný pekných záberov a krásnej hudby. Ale aj tak je to len ďalší americký film, v ktorom sa kvôli rodine môže aj zabíjať.

Je úžasné, koľko ťažkých filozofických otázok vo mne dokázal vygenerovať tento film. Napríklad všetkým kresťanom ochotným obetovať za vieru svoj život by som rád položil otázku: Ste ochotní za vieru obetovať aj cudzie nevinné životy?

Zaujímavý film. Má svoju atmosféru, inú než všetky ostatné filmy. A pomalý rytmus. No v iných filmoch sa napriek ich pomalosti napokon niečo udeje. Tu nič. Teda nič, čo by stálo za reč v iných filmoch. Keby sa teraz niekto v práci alebo na pive opýtal, o čom to bolo, akosi by som nevedel odpovedať. Napriek tomu som rád, že som to videl. Svet s Patersonom, Laurou, čiernym barmanom, pesimistickým indom a poéziu milujúcim japonským turistom je rozhodne krajší ako svet bez nich.

Nie že by to bolo zlé, ale niečo na tom filme nie je v poriadku. Celý čas som sa na to pozeral akoby zvonku, nevedel som sa stotožniť so žiadnou postavou a neprežíval som dej. Neviem však napísať, čo tam chýbalo alebo bolo navyše. Akurát že ten výsledok je horší ako by mohol byť.

Skôr než poľská Angelika, je to poľská Moll Flandersová.

Film o tom ako vás cieľavedomosť, odhodlanie a vytrvalosť dokážu dostať až úplne hore. Problém je v tom, že na jedného cieľavedomého, odhodlaného a vytrvalého a vďaka tomu neskutočne úspešného človeka, pripadajú desiatky cieľavedomých, odhodlaných a vytrvalých ľudí úspešných len priemerne a stovky (alebo tisíce) cieľavedomých, odhodlaných a vytrvalých, no napriek tomu neúspešných chudákov. Až sa zdá, že poriadny úspech sa ani nedá získať bez podrazov a iných neprávostí. Oceňujem, že tento film nemá jednoznačne kladného alebo záporného hlavného hrdinu, ale výsledný dojem z neho je dosť depresívny - slušní ľudia nemajú proti grázlikom žiadnu šancu.

Keď uvážim, že je to dokument poskladaný z amatérskych záberov, tak ten výsledok je vlastne výnimočné dielo. A hoci je to primárne o severnej Kórei, zároveň to veľa vypovie aj o Čechoch, ktorí tam boli a všetko natáčali. Dokonca som si našiel medzi turistami svojich obľúbencov.