Fajolo

Koncentrovaný obraz duchovnej biedy Ruska z konca 19. storočia. Tam by som teda nechcel žiť. Len mi nie je jasné, kde sa v takej vulgárnej krajine berú takí géniovia, ako napríklad Čechov.

Či je Ježiš normálny, to neviem, ale pri niektorých ľuďoch z tohto dokumentu o tom silne pochybujem. Slová boh, Ježiš a haleluja opakovali tak často, až to na mňa pôsobilo ako slovná vata. Ako keď sa v krčme rozprávajú štamgasti a keď si rýchlo nespomenú na vhodný výraz, použijú nadávku. Páči sa mi, že hoci má režisérka na náboženskú manipuláciu jasný názor, netlačila na pílu, nepresviedčala nasilu, len pekne zdokumentovala to, čo videla a osobný názor si už urobí každý sám.

Spočiatku to bolo nezáživné, ba priam veľká nuda. Ale keď sa z väzňov stali herci, no zároveň neprestali byť väzňami, bolo to stále zaujímavejšie. Veľké Shakespearove myšlienky konfrontované s realitou štyroch stien. A stropu, ten je totiž veľmi dôležitý: "Měli by nás volat strážci stropu a né vězni. Jsme na postelích a hledíme nahoru téměř celý den."

Keby som nevedel, že to režíroval Uher, tipol by som si Jakubiska. Tí čerti ako by vypadli z niektorého jeho filmu. Nielenže ich hrali Jakubiskovi obľúbení herci, ale aj ich správanie bolo také cirkusoidné, ako je to u Jakubiska bežné.

Myslím, že Nvotová urobila ten film najlepšie ako sa dalo. Nič nové nepriniesla, pretože všetko už bolo povedané. Ale všetko to dávno známe pospájala do zrozumiteľných súvislostí a osladila svojim detským pohľadom. Zaujímalo by ma, čo si o sebe teraz myslia všetky tie babky demokratky, či sa aspoň trochu nehanbia za všetko to uctievanie Mečiara. Tipujem, že asi nie. Veď aj samotný Mečiar ďalej zahmlieva alebo rovno vymýšľa a v duchu sa nám smeje.

Film, na ktorom sa dá schuti zasmiať a popri tom si uvedomiť, že to nebolo len smiešne, ale aj smutne realistické. Také veci sa totiž nestávajú len bradatým koktajúcim železničiarom. Každý z nás môže byť zneužitý systémom buď ako Canko Petrov, alebo ako ministrov PR poskok. Po pozretí tohto filmu to snáď budeme schopný lepšie posúdiť.

Z filmu plynie poučenie: Pozor na ľudí, ktorí sa nevedia zasmiať sami nad sebou.

Keď sa najnovšie zobudím uprostred noci celý spotený, bude to asi preto, že predo mňa v sne položili pero a papier a povedali "píš".

Zase jeden film, v ktorom sa nedeje nič výnimočné, akurát život si plynie... Na rozdiel od iných filmov s takto plynúcim dejom, sledovanie života tejto štvorice ma celkom bavilo.

Kvapkajúci vodovodný kohútik, nočné motýle za krytom lampy a palubný počítač s dizajnom 80-ročného rádia, to všetko v maringotke s tryskovým pohonom. V skutočnom Sci-Fi filme by mi takéto absurdity silne prekážali a autorov by som kvôli nim znosil pod čiernu zem. Ale tu mi neprekážali, pretože toto vôbec nie je Sci-Fi, ale silne ukľudňujúci, ba priam že terapeutický film. Alebo je to akási meditačná pomôcka, ktorá aj veľkého nerváka privedie za 10 minút do hladiny alfa a udrží ho tam celý zvyšok filmu. Len si treba dať pozor, aby z toho nebol obyčajný spánok.