Avisia

Snáď jediná nečakaná a šokujúca vec na tomto filme bolo zistenie, že Julianne Moore má 62 rokov. Lebo, popis filmu mi to celé pokazil. Keď viete, že “nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá”, tak vám je jasné, že všetko je také, ako sa na prvý pohľad nezdá. Bolo to skrátka až moc predvídateľné a také nejaké nevýrazné.

Krásne.

Vidieť tento film v kine bola jedna z naj vecí, ktoré som pre seba mohla urobiť. Páčil sa mi tak, že som si na druhý deň založila účet na ČSFD len aby som mu mohla dať 5*. Pesničke v závere dávam šesť (z päť). A toto síce píšem o sedem rokov neskôr ale moje nadšenie je večné.

Téma je sama o sebe zaujímavá, ale to prevedenie bolo zúfalé. Žiadne budovanie deja, žiadny vývoj postáv, nula vyvolaných emócií ale hlavne, že to malo cez tri a pol hodiny. Chýbala tomu akási komplexita, dynamika a hĺbka. Dej, postavy aj dialógy boli na dĺžku filmu až žalostne ploché. Dokonca som v kine na asi 10 minút zaspala... Za mňa sklamanie roka.

All time favorite but dark af. Prvykrát som ho videla keď som mala asi 12 a doteraz si pamätám, ako mi z neho odpálilo hlavu. Aj po x rokoch ho stále vnímam ako jeden z najzaujímavejších filmov v histórii kinematografie. S originálnym príbehom, prevedením a myšlienkou, ktorá je vo svojej zložitosti vlastne úplne jednoduchá, prinúti vás rozmýšľať a prehodnocovať, ten film mal proste všetko. Perfektne zvolená pesnička v závere, Stop Crying Your Heart Out, len umocnila pocit, že ste zrovna dopozerali masterpiece.

“You're too old not to accept people for who they are.” Tento film bol zážitok. Do tej absolútne nádhernej atmosféry a prostredia talianskeho vidieku som sa, priznávam, zamilovala. Asi to bude aj tou zrnitou kamerou. Dialógy boli tak krásne prirodzené, herecké výkony takmer bezchybné a presvedčivé, Timothée bol nominovaný na Oscara zaslúžene. Nikdy som nebola veľký fanúšik pomalých dejov, ale pri tomto snímku mi to nevadilo, práve naopak, dosť som si to užila.