Milano33

Braveheart je vskutku podareným historickým a vojnovým filmovým kúskom, ktorý si istotne vychutná každý milovník obdobných veľkodiel. Príbeh je postavený na legende o škótskom národnom hrdinovi Williamovi Wallaceovi, ktorý sa pokúša oslobodiť Škótsko od nadvlády Angličanov. Filmový zážitok so sebou prináša nebývalý rozmach myšlienok, ktoré zahŕňajú slobodu, nezávislosť, vlastenectvo, hrdinstvo, odhodlanie a nádej. Jediná vec, čo stojí v ceste slobode, sme my sami, náš vlastný strach a zrada hodnôt. Nesmiem však opomenúť ani ďalší veľmi výrazný aspekt tohoto počinu a tou je láska. Príbeh dokáže byť krásne romantický i krute smutný, a emócie sa tu naozaj nenechávajú len tak plávať po povrchu. Dramaturgia je vzhľadom na dĺžku filmu dobre skoordinovaná a velice solídne korešponduje aj s gradáciou. Táto stredoveká dráma rozhodne nenudí a obzvlášť bitky prinášajú hromadu pútavých úkazov. Scény na bojovom poli pôsobia skutočne spektakulárne a protivníci na oboch stranách si musia poriadne zašpiniť ruky. Tieto boje sú riadne surové, krvavé, bahnité a špinavé. V tomto je akcia veľmi realistická a naturalistická, čo odpovedá predstavám o stredoveku. Taktiež určite nadchne aj dômyselnosť pri vymýšľaní taktík a stratégií pre jednotlivé bitky, som rád, že sa na tento dôležitý detail nezabudlo. Spracovanie škótskych vojen o nezávislosť však nepoteší žiadneho znalca histórie, žiaľ tento snímok je plný nepresností a historické udalosti samotné sú až príliš moc skreslené. Celý tento konflikt je vyobrazený strašne čiernobielo, čo uberá na hodnovernosti. Príroda a prostredie nespútaného Škótska sú neskutočne krásne a nesie sa nad nimi báječná muzika. Mel Gibson bez najmenších problémov zvláda utiahnuť celý tento veľkofilm.

Neskutočne vťahujúci zážitok, ktorý vás okamžite pohltí mrazivou hudbou a opantá svojou hrejivou atmosférou! Už dávnejšie som Kráľovstvu nebeskému dal šancu, vtedy som však spravil zásadnú chybu v tom, že som sa pozrel na tú kratšiu verziu, a tak zážitok z tohoto filmu bol iba taký polovičný. Tentokrát som však siahol po režisérskom zostrihu (Director's Cut), ktorý celý tento prepracovaný snímok výrazne nadvihol, a aj vízia režiséra konieckoncov omnoho lepšie vyznela. Dlhšia stopáž filmu rozhodne prospela, niekomu to môže prísť trošku zdĺhavejšie, možno až nudné, ale v každom prípade sa mi nezdá, že by tam bolo niečo navyše, každá jedná scéna má vrámci celku svoje opodstatnenie a neviem si predstaviť, čo by sa tam dalo vystrihnúť. Práve naopak, moje výhrady sa týkajú toho, že film je až príliš krátky vzhľadom na to, koľko rozličných tém a materiálu sa snaží divákovi predať. Štruktúra príbehu môže byť trošku nekonzistentná v tom, že sa scenár uchyľuje k skratkovitosti. Žiaľ nie je čas úplne na všetko a tak niektoré pasáže, či vedľajšie príbehové oblúky by dozaista potrebovali viac podusiť - viac námahy a väčší priestor ich náležite budovať. Každopádne aj napriek týmto mojim osobným preferenciám, tak z môjho uhla pohľadu scenár nepôsobí vôbec odfláknute - samozrejme nájde sa tú pár hluchých miest a nejasností, toť vše... ale vo skutočnosti je až nevidene premyslený a hlboký. A aby tento počin bezchybne fungoval, tak mu k tomu chýba naozaj len máličko, pravdepodobne by muselo ísť o seriálový formát. Ridley Scott sa za svoju dlhoročnú kariéru môže pýšiť bohatou zbierkou veľkovýpravných historických eposov a práve Kingdom of Heaven vedľa Gladiatora sú z nich tie najznámejšie. Scott sa v Kráľovstve nebeskom pokúsil o rekonštrukciu historickej udalosti, ktoré vstúpila do širšieho povedomia ako Krížové výpravy, či Svätá vojna. Príbeh je zasadený do 12. storočia, sprvu do stredovekého Francúzska, než sa riadne presunieme do Svätej zeme a Jeruzalemské kráľovstvo. V týchto odľahlých končinách, kde nájdeme stáť vedľa seba Boží hrob, Múr nárekov i Skalný dóm, zúri oná povestná Svätá vojna medzi kresťanmi a moslimmi. Čoskoro sa však ukáže, že náboženský konflikt vo Svätej zemi nie je ani tak stretom rozdielnych ideálov, ako skôr mocenským bojom a prostriedkom nadobudnutia bohatstva. Je to skrátka jeden veľký politický mechanizmus a som velice spokojný s tým, že Ridley Scott uprednostnil práve túto politickú cestu pred tou čisto akčnou a výpravno-dobrodružnou. Aj filozofická rovina filmového snímku je v mnohých smerov nesmierne obohacujúca, je to príbeh o sebapoznaní a hľadaní strateného (nového) zmyslu života, o spáse, vykúpení a vzoprení sa Božskej autorite. Do titulnej role bol obsadený šarmantný a talentovaný Orlando Bloom, ktorý je v reálnom živote zdatným šermiarom a jazdcom. Po jeho boku stála očarujúca a pôvabná Eva Green, ktorej kukuč je neodolateľný. Réžia, kamera a strih sú naprosto impresívne, tento veľkofilm sa môže chvastať svojimi umelecky natočenými zábermi a prekrásnymi scenériami, ktoré vynášajú celý pôžitok zo sledovania na nebeskú úroveň. Mimoriadne potešujúco sú zachytené jednotlivé podobenstvá, náboženské výjavy a symbolické prepojenia. Z vizuálneho a estetického hľadiska je tento kúsok naozaj jedinečný, zvlášte udrie do očí orientálna kultúra a nádych exotiky. No a čoby to bolo za historický spektákel z obdobie križiackych vojen, keby sme sa nedočkali kvalitnej dávky akcie. Akcia sa obzvlášť maximalizuje pri samotnom finále, kedy dôjde na obliehanie Jeruzalemu, ktoré sa nesie v podobnom opulentnom duchu ako bitka o Helmov žľab z Pána prsteňov. Táto záverečná bojová sekvencia je skutočne epická svojim prevedením a obsahuje množstvo zapamätateľných momentov, stačí si len spomenúť na nočný útok, katapulty, či obliehajúce veže.

Som úplne odvarený, nemám slov... Posledný súboj berie dych i navodzuje husiu kožu! V októbri minulého roka (2021) mal premiéru očakávaný veľkofilm Duna od Denisa Villeneuvea, ktorú som bezprostredne korunoval za filmový snímok roka. Takýto vzácny klenot sa urodí naozaj len zriedkakedy, bolo neuveriteľné, čo sa Villeneuveovi vtedy podarilo. Duna bola skrátka podobne veľkou udalosťou, akou bol Pán prsteňov v svojej dobe. Dune bolo jednoducho predurčené sa stať filmom roku, pokiaľ nie desaťročia, cítil som to v kostiach a to už nejaký ten čas predtým, než oficiálne vstúpila do kín, ale to som vtedy ešte netušil, že ten samý mesiac nám prinesie ďalší výstavný klenot, ktorý rovnako ašpiruje na film roka. Neverím, že sa mi podarilo prehliadnuť tento skrytý skvost, a o to viac ma to mrzí, keďže som dobre vedel, že ide v tom čase do našich kín. The Last Duel je veľkolepým historickým spektáklom od režiséra Ridleyho Scotta, ktorý má na svojom konte už mnohé historické eposy, ako napríklad Kingdom of Heaven alebo Gladiator. Ridley Scott ma bohaté skúsenosti s obdobnými témami, nadmieru dobre sa orientuje v týchto vodách a je to presne ten správny človek, ktorému by som zveril takýto druh projektu. Vôbec sa nedivím, že po tom čo si Matt Damon prečítala knižnú predlohu od Erica Jagera, na ktorej motív vznikol aj tento film, sa hneď ako k prvému obrátil na Scotta. Nech si každí hovorí o tomto režisérovi čo chce, nikto mu však nemôže uprieť, že dokáže vierohodne pracovať s historickou látkou. Jeho filmy nemusia byť vždycky historický najpresnejšie, ale ten pocit dobovej autenticity z jeho počinov je proste nespochybniteľný. The Last Duel nie je však úplne tou typickou stredovekou drámou, na akú sme doteraz boli u tohoto režiséra zvyklí. Áno, súboje sú tu epické, výprava je veľkolepá, ale aj napriek tomuto impozantnému dojmu, ktorý snímok môže spočiatku vzbudiť, tak sa jedná skôr o komornejšiu drámu. Sila tohoto počinu tkvie predovšetkým v dialógov a komorných scénach, ktoré dokáže byť rovnako veľmi strhujúce, ako akákoľvek iná monumentálna stredoveká bitka. Pár menších bitiek sa tu samozrejme nájde, ale tie sú skôr výnimkou, ktoré potvrdzujú pravidlo. Skutočne jedinou pompéznou akčnou sekvenciou je až posledný duel, ktorý si režisér necháva úmyselne a koniec ako čerešničku na torte. Príbeh sa odohráva v stredovekom Francúzsku počas prebiehajúcej Storočnej vojny. Ponoríme sa do skutočných udalostí zo 14. storočia, kedy svetu vládlo bezprávie a nespravodlivosť. V týchto temných časoch nezáležalo na pravde, jedinou skutočnou autoritou bola sila muža. Avšak aj za týchto neskutočne nepriaznivých okolností sa našla jedná žena, ktorá vystúpila z davu a postavila sa za svoju pravdu. Vskutku išlo o velice silný príbeh o odvahe jednej ženy, ktorá odmietla naďalej mlčať a miesto toho riskovala svoj vlastný život. Film sleduje osud dvoch priateľov, Jeana de Carrougesa a Jacquesa Le Grisa, z ktorých sa napokon stanú rivali, ktorí sa spoločne utekajú na život a na smrť v poslednom duely. Tomuto súboju prechádza obvinenie Le Grisa z napadnutia a znásilnenia de Carrougesovej manželky Marguerity de Carrouges. Dvaja muži a jedna žena, jedna pravda. Príbeh týchto troch postáv je rozdelený do troch pomyselných kapitol, ktoré ukazuje ich vlastnú perspektívu - ich osobitú pravdu. Zatiaľ čo príbehové archy Jeana de Carrougesa a Jacquesa Le Grisa zachytávajú značne skreslený pohľad na to, ako sa udalosti skutočne stali, tak až dejová linka Marguerite odlíši to pravdivé od toho klamlivého. Jej unikátna perspektíva však divákovi nič neuľahčí, všetko sa stane zrazu omnoho zložitejším, a o to komplikovanejšie je rozlíšiť toho zlého od toho dobrého v tomto príbehu, zloducha od hrdinu. Jean de Carrouges je pyšný, pokrytecký a závistlivý človek, ktorý je zaslepený svojou márnomyseľnosťou, a jediné na čom mu v skutočnosti záleží je jeho meno a česť. Matt Damon ho stvárnil ozaj perfektne. Jacquese Le Gris je zase namyslený, povýšenecký a narcistický sukničkár, ktorý má o sebe veľké mienenie, nakoľko si myslí, že je neodolateľne krásny a šarmantný. Adam Driver sa zhostil tejto role naprosto parádne. A medzi týmito očividne morálne prehnitými mužskými protagonistami stojí žena Marguerrita de Carrauges, ktorá je hodne melancholická, ale i odvážna osoba s dobrým srdcom. Jodie Corner je rozhodne hviezdou tejto show a túto ženskú postavu zahrala naozaj srdcelomne. Z hercov by som chcel ešte vyzdvihnúť Bena Afflecka, ktorý si rolu grófa Pierrea d'Alençona evidentne užíva. Samotný scenár mal zaujímavú štruktúru, vrámci ktorej sa tvorcovia odhodlali k nechronologickému vyrozprávaniu diania. Hlavnou myšlienkou bola problematika znásilnenia, útlaku a postavenia žien, čo je nesmierne relevantné a aktuálne aj v dnešnej dobe. Produkčná a technická hodnota tohoto snímku je vážne nevyčísliteľná, takto má skrátka vyzerať veľkovýpravná historická záležitosť. Tento počin tiež zahŕňa krásne dobové kulisy, kostýmy, interiéry a scenérie. Ide o velice realistické vyobrazenie skutočných dejín, má to v sebe kopu násilia, krvi a nahoty. Snímok sa nebojí surového prístupu - bitky dokážu byť pekne brutálne a znásilnenia desne nepríjemné. Film skutočne zachytáva tú "krásu" temného stredoveku, ktorá spočívala v pochmúrnom nádychu, beznádejnom tóne a špinavej atmosfére. The Last Duel jednoznačne po všetkých stránkach krutým filmom, ktorý vo vás zanechá trpkú pachuť.

Tak pokiaľ The Legend of Vox Machina bola doteraz temnou show, tak po tomto dieli už vážne neviem čo povedať, nenachádzam tých správnych slov, ktoré by tento seriál náležite vystihli. Príbeh sa tentoraz zameriava prevažne na pištoľníka Percivala, ktorého prenasledujú temné spomienky na jeho minulosť. Ako malý chlapec bol totižto svedkom toho, ako mu rod Briarwood pred očami zmasakroval celú rodinu, a tak sa niet čomu diviť, že z toho máva pravidelne nočné mory. Zrazu sa mu však naskytne nečakaná príležitosť, keď sa po rokoch ukážu na jednom mieste vrahovia jeho rodičov. Percy túto situáciu psychicky vôbec nezvláda a takmer okamžite sa necháva zlákať na krvavú cestu za pomstou, ktorá realisticky zachytáva obrátenú stránku ľudskej osobnosti. Príbeh nás zavedie až do tých najtemnejších zákutí ľudskej duše a mysle. Aj akčná stránka bola vynikajúco prepracovaná, keďže každý jeden hrdina má svoj osobitý štýl boja a schopnosti, ktoré sú báječne zakomponované do celej sekvencie.

Prvá epizóda mi svojim dospelým prevedením síce veľmi sadla, neprišla mi však nijak zvlášť vtipná, ale v tejto časti sa to už našťastie zmení a nájde sa tu pár fakt dobrých hlášok a gagov, ktoré aj mňa rozosmiali. Seriál je takou sviežou čiernou komédiou, ktorá je humorná v svojich intenciách a parodizuje najrôznejšie fantasy klišé. V tomto ohľade je príbeh nesmierne sebaistý a nebojí sa povedať, čo sa mu uzná za vhodné. Toto epické dračie dobrodružstvo sa zvrháva vskutku nekonvenčným spôsobom a prináša množstvo prekvapení. Finálna akcia je skutočne impozantná, poriadne krvavá a po animačnej stránka oku lahodiaca.

The Legend of Vox Machina je seriál založený na kampani fantasy hry na hrdinov Dungeons & Dragons. Úvodná epizóda nám predstavuje fantaskní svet Tal'Dorei a jeho hlavné mesto Emon, kde práve v jednej z tunajších hospôd narazíme aj na našu dužinu (anti)hrdinov, ktorá si hovorí Vox Machina. Táto nesúrodá partička protagonistov vôbec neodpovedá predstavám hrdinských ideálov, nakoľko morálka im nič nehovorí, etické hodnoty ako šľachetnosť, či rytierske cnosti sú im úplne ukradnuté, a do hrdinských činov v boji sa nijak zvlášť nehrnú, pokiaľ im nie je vopred prisľúbená finančná kompenzácia. Jedná sa o dosť prevrátené heroické fantasy, kde neplatia typické fantasy trópy a stereotypy, čo považujem za dosť osviežujúce a zábavné. Humor je tu tiež podstatne temnejší a plný dospelého contentu. Čo sa postáv týka, tak tu máme pištoľníka Percyho; obra Groga nápadne pripomínajúc Kratosa; dvoch gnómov - duchovnú liečiteľku Pike a barda Scanlana, ktorý je tak trochu kríženec Marigolda a Tyriona; a hneď niekoľkých polovičných elfov - druidku Keyleth a súrodeneckú dvojicu Vex'ahliu a Vax'ildana. Animácia je tiež podmanivá a z voice actingu poteší predovšetkým hlas Davida Tennanta.

"After all these years, to be going back to where it all started... back to the Matrix." The Matrix Resurrections je znovuvzkriesenie legendárnej filmovej série, ktorá v mnohých ohľadoch výrazne predefinovala kinematografiu ako takú, a v zásade aj celú popkultúru. Predovšetkým prvý diel The Matrixu je po všetkých stránkach naprosto revolučným filmom, ktorý si oprávnene získal svoj kultový status. Pôvodný The Matrix chápem ako dielo, ktoré prostredníctvom kulervúcej akcie dokázalo predať divákovi množstvo progresívnych myšlienok, ktoré boli vrámci vtedajšieho Sci-Fi žánru istotne priekopnícke. Čo teda povedať o štvrtom pokračovaní tejto ikonickej akčnej značky s podtitulom Resurrections? Úprimne povedané, je pre mňa naozaj nesmierne náročné sa vyjadriť k niečomu, čo je až takto neuveriteľne rozporuplné. The Matrix Resurrections je z môjho pohľadu buď nadčasovým snímkom, ktorý skrátka len netrafil tú správnu dobu, alebo kompletne nefunkčným filmovým konštruktom, ktorý sa rozpadá ako domček z kariet. Tento nový The Matrix je vo svojej podstate šialeným experimentom, ktorý skôr ako plnohodnotným pokračovaním je reinkarnáciou tých samých vecí. Prvá polovica sa točí v začarovanom kruhu, je plná referencií a narážok na predchádzajúce filmy, a javí sa ako zúfalá snaha od režisérky Wachowskej hrať na nostalgickú strunu . Táto časť je síce hodne meta a bizarná, keďže sa v nej zabieha do satiry až sebaparodovania, avšak prekvapivo je aj celkom dobre fungujúca. Lana Wachowski sa totižto pokúša o akúsi kritiku a reflexiu dnešnej filmovej tvorby a do istej miery aj Matrix univerza. Vrámci tejto "reflexie" sa zámerne snaží poukázať na problém, že veľké filmové štúdia chcú za každú cenu točiť stále nové a nové pokračovania k zabehnutým značkám, a že Hollywoodu v dnešnej dobe citeľne chýba originalita a kreativita. Režisérka si v žiadnom prípade nedáva servítku pred ústa, a svoje názory i presvedčenie prezentuje pomocou meta (sebareflexívneho) humoru. Tieto navonok zaujímavé myšlienky sú v konečnom dôsledku úplne zametené pod koberec, nakoľko druhá polovica filmu spravila z The Matrix Resurrections presne ten typický sequel, ktorý tak veľmi rada kritizuje. Režisérka si v tomto smere neskutočne protirečí. Myšlienkový presah a filozofická rovina tohoto zvláštneho počinu je celkovo veľmi rozporuplná. Myšlienky z pôvodnej trilógie, ako napríklad binárne pojatie sveta, či paradox medzi slobodnou vôľou a osudom, samozrejme fungujú excelentne aj tu. Keď sa však Lina Wachowski rozhodne vniesť do sveta Matrixu niečo svojské, zväčša to postráda zmysel. Príklad: ľudské pocity sa ovládajú ľahšie než fakty. WTF? No ja teraz neviem, či to mám len ja tak, ale mne sa vždycky zdalo, že práve emócie sú to, čo robí z ľudí tak nepredvídateľných a impulzívnych. A fakty sú naopak nemenné a exaktné, takže by sa mali dať čisto teoreticky vykalkulovať. Ale aby som režisérke iba nekrivdil, tak aj ja musím uznať, že čo sa wordbuildingu a pojatia mytológie sveta týka, tak konečne dostávame odpovede na mnohé nezodpovedané otázky. Svet sa od filmu The Matrix Revolutions výrazne posunul vpred... bolo nám ukázané, aký veľký dopad na osud ľudstva a strojov malo Neove rozhodnutia sa obetovať... že to vyvolalo reťazovú reakciu, ktorá podnietila vznik nielen nového Matrix cyklu, ale i odštartovala občianku vojnu medzi synthientmi. No a konečne sa dostávam k technickej stránke filmu, ktorá je za mňa veľkým sklamaním a fiaskom. Žiaľ, The Matrix Resurrections nie je žiadnou vizuálnou bombou ako je predchodcovia. Po audiovizuálnej stránke to vôbec nepripomína pôvodnú trilógiu, za čo môžu do veľkej miery zlé zvolené CGI, farby a filtre. Akcia je tiež strašne neprehľadná, otrasne natočená a hrozne zostrihaná. Akčné scénysa tu poriadne ani nenechávajú dýchať a tak je náramne ťažké sa nechať do nich vtiahnuť. Choreografia scén je takisto tragicky neoriginálna a s nulovou snahou o hocijakú inováciu. Do filmu sa vracia Keanu Reeves ako Neo s vizážou Johna Wicka a Carrie-Anne Mosso ako Trinity. Z ústrednej trojice postáv iba Morpheus bol preobsadení.

Rozlúčka s Danielom Craigeom, čoby Jamesom Bondom bola v mnohých ohľadoch revolučná. No Time to Die je vo svojom základe naprosto iná bondovka, na akú sme boli doteraz zvyknutí. Akcia ide tentokrát podstatne do úzadia a na povrch sa predovšetkým derú emócie. Niet sa ani čomu diviť, keďže sa jedná o poslednú kapitolu tejto jednej veľkej éry, tejto vynikajúcej pentalógie, ktorá tu s nami bola pomaly už 15 rokov. Film sa vracia späť k svojim koreňom a začiatkom, spomína na minulosť a do veľkej miery apeluje na nostalgiu. Súhlasne s tým však si razí svoju vlastnú cestu, odbúrava z časti pre Bonda klasické stereotypy a konvencie, čo z neho robí jednak najmenej bondovskejšiu Bondovku, ale zároveň aj tú najvýraznejšiu Craigevku. No Time to Die tak nie je iba dôstojným zakončením, ale aj skvelým pokračovaním, ktoré nadväzuje na svojich predchodcov a stavia na minulých Jamesovych zážitkov. Paradoxne vôbec tým najdôležitejším aspektom novej Bondovky je oslobodenie sa od minulosti, čo však nie je vôbec ľahké, ako sa neskôr ukázalo. Neexistuje snáď nikto na svete, kto by bol so svojou minulosťou naprosto spokojný a zmierený. Jamesa Bonda prenasleduje jeho minulosť na každom kroku, ustavične sa pozerá cez rameno a nedokáže žiť pre prítomnosť, a už vonkoncom nie pre budúcnosť. Na podobne silných motívov stavia celý tento podarený snímok a v zásade sa jedná aj o nosnú kostru príbehového oblúku. Príbeh sa v omnoho väčšom meradle venuje vzťahom, rodine a iným osobitným linkám. Miestami sa dokonca podarí navodiť aj romantickú atmosféru. Daniel Craige v titulnej role odvádza bravúrny výkon, hoci tentoraz nie je úplne tým typickým Bondom. Craige totižto vtlačil Bondovi nevídanú citovú hĺbku, čím sa agent 007 stáva omnoho komplexnejšou postavou. Reaguje na podnety o dosť impulzívnejšie a emotívnejšie, čo vzhľadom na intímnu rovinu príbehu dáva perfektný zmysel. Jeho charakterový vývoj nemohol skrátka vyvrcholiť lepšie. Koniec je doslova labuťou piesňou. Ženský náprotivkom Jamesa Bonda zostáva Medeileine Swann, ktorú opäť stvárnila prekrásna a pôvabná francúzska herečka Léa Seydoux. Chémia medzi ústrednou dvojicou je naozaj roztomilá a ešte nad rámec toho sa jej báječne podarilo emocionálne zakotviť diváka v deji. Hlavným záporakom je postava Lyutsifer Safin, ktorý je žiaľ celkom nevýrazný a citeľne postráda to čaro, ktoré by z neho urobilo tú ultimátnu hrozbu pre agenta 007. V každom prípade nenachádzam jedného krivého slova na Ramiho Maleka, ktorého herecké kvality sú nespochybniteľné. A tiež by som chcel pochváliť i chutnučkú Anu de Armas v jej drobnučkej, ale o to viac nezabudnuteľnej roli. Ana de Armas oplýva krásou Afrodity a Venuše, Paloma jednoducho na seba strháva všetku pozornosť, a nie je to iba tými výstrednými šatami. Spracovanie Craigevho finálneho dobrodružstva bolo velice extatické a ani dlhšia stopáž filmu nebránila v tempu. Akcia je vo všetkých smeroch naprosto špičková, dokáže byť správne drsná a špinavá, a taktiež ponúka množstvo živých, dravých a kinetických momentov. Bojové pasáže sa v drvivej väčšine prípadov zaobídu bez prebytočných strihov, dokonca sa tu nájde aj akčná sekvencia, ktorá je natočená na jeden "take". One-shot scéna na schodoch, ktorá je natočená bez jediného strihu a nasnímaná v tesnom závese nášho hrdinu, bola bezpochyby highlightom celej filmovej série, čo sa akčnej stránky týka. A v samotnom prológu zase sledujeme vizuálne lahodnú bojovú sekvenciu, ktorá berie dych svojimi akrobatickými kúskami. Akcia je v tomto naozaj všestranná, od kontaktných súbojov, cez prestrelky, až po automobilové naháňačky. Opäť sa cestuje po celom svete a navštevujeme rôzne lokality, predovšetkým by som chcel vypíchnuť krásnu nórsku prírodu s jej papraďovitým hmlistým lesom. Celková vizualizácia tohoto snímku sa okrem iného môže pýšiť aj svojimi panoramatickými scenériami a pestrými farbami. Réžia, kompozícia scén, kamerové zábery, či strihová skladba, nám v svojej kombinácii nadelí úchvatný a precízny kinematografický zážitok.

Fringe je fascinujúci seriál, ktorý hraničí s genialitou a šialenstvom. Seriál, ktorý posunul hranice nemožného. Čo sa zdanlivo javí ako nemožné, sa vo svete Fringeu stane možným. Hranica toho možného a nemožného tu v zásade neexistuje, všetko je iba viac alebo menej pravdepodobné. Seriál sa síce odohráva na pozadí nevysvetliteľných udalostí, avšak pri ich bližšom skúmaní zakaždým zistíme, že nič nie je len tak ponechané na náhodu, nejedná sa o žiadny boží zásah "dues ex machina", všetko sa dá nejak vedecky vysvetliť, aj keď nie vždycky to môže byť uspokojivé. Prahnutie po odpovediach začne ihneď stimulovať vašu predstavivosť a po chvíli sa zaručene necháte zviesť svojou zvedavosťou, čo uvedie celý tento kolos neuveriteľných záhad do pohybu. Naoko nesúvisiace prípady v skutočnosti skladajú čriepky mozaiky do väčšieho celku. Postupom času sa odkrývajú jej jednotlivé úlomky, ktoré do seba začnú perfektne zapadať. Je to skrátka hlavolam, ktorý je do najmenších detailov premyslený, a tak v konečnom dôsledku i prepája celú túto záludnú a spletitú konštrukciu s vlastnou komplexnou a prepracovanou mytológiou sveta. Fringe je ďalším výplodom geniálnej mysle J.J. Abrams, ktorú povestne priťahujú kadejaké absurdity s mysterióznym charakterom ako železo magnet. Abrams oprášil dobre známy námet, s ktorým kedysi prišiel na svet The X-Files, avšak s prevedením, ktoré nemá obdoby. V týchto neznámych vodách, plných nadprirodzených javov, paranormálnych aktivít, konšpiračných teórií a prísne strážených tajomstiev, si príde na svoje každý milovník mystiky, chytro napísaných príbehov a dobre vybudovanej atmosféry. Názov si seriál vyslúžil zo slovného spojenia "Fringe Science", čiže okrajovej vedy, čo hovorí úplne za všetko. Vo svete nepredstaviteľných fenoménov totižto na štandardné vedecké praktiky nie je čas ani priestor, a tak sa do popredia dostávajú rôzne pseudo vedy, ako napríklad parapsychológia. Len tak pre predstavu, hovoríme o takých vedeckých teóriách a hypotézach ako sú telepatia, telekinéza, pyrokinéza, teleportácia, cestovanie v čase, paralelné vesmíry, levitácia, astrálna projekcia, neviditeľnosť, reanimácia, genetická mutácia či manipulácia s DNA. Seriál zahŕňa i množstvo filozofických konceptov, ku príkladu transhumanizmus, a predovšetkým vo finálnej sérii sa vo veľkom venuje aj spoločenským problémom. Ústredné trio, Olivia, Peter a Walter, sú nielen skvelo psychologicky prekreslené charaktery, ale v svojej podstate sú naozaj jedinečné. Olivia je postava, ktorá sa v každom snaží nájsť to dobré, je dobrosrdečná, odhodlaná a tvrdohlavá. Peter je bystrý a nesmierne všímavý človek, ktorý si prejde neskutočným charakterovým vývojom. A Walter je šialený vedec, stelesnený génius, na ktorého spadajú všetky ťažké rozhodnutia, keď sa jedná o záchranu ľudstva či sveta. Dynamika a chémia medzi všetkými zúčastnenými je vskutku pozoruhodná a emocionálne puto, ktoré som si k nim vytvoril, je naozaj silné. Na tejto show určite obdivujem to, ako sa v priebehu času vyvíja a mení, každá séria je svojim spôsobom unikátna a podstatne odlišná od ďalších. 1. séria je skôr taká rozbehová a funguje na formáte "mystery of week", čo je formát, ktorý popularizoval práve Akta X. Čo epizóda, to nová záhada, a najviac si túto tajuplnú podívanú užijú rozhodne milovníci poctivých procedurálnych detektívok, ktorým nevadí štipka nadprirodzena. 2. série otvára dvere do paralelného vesmíru a zároveň s tým aj do sveta nekonečných možností. V tejto sérii sa na nás krásne nabaľujú nové poznatky ohľadom mytológie sveta. 3. séria má neskutočný spád, akčný nádych a množstvo zvratov. Interdimenzionálna vojna beží už v plnom prúde. 4. séria je akýmsi soft reštartom, po novom bola nastolená nová časová línia (timeline) a obidva alternatívne svety sú nútene sa zjednotiť v boji proti spoločnému nepriateľovi. 5. séria mení odznova pravidlá hry, svet, tón i žáner. Cestujeme v čase do vzdialenej dyspotickej budúcnosti, kde hodnoty ako sloboda a rovnosť nie sú samozrejmosťou. V tejto sezóne už neriešime fringe eventy, ale naopak vytvárame si vlastné. Príbeh vo finálnom akte neobsahuje žiadnu vadu ani fillery, je kompletne serializovaný a systematicky graduje do veľkolepého finále so skvelým rozuzlením.

Kapesníky som mal už vopred nachystané, ale že sa strhne až takáto smršť emócií a pocitov, ktoré sa valila z každej strany, tak na to som veru pripravený nebol. Osudové finále, ktoré vôbec nebolo o osude, ale o zmene osudu, o nádeji, láske a vytrvalosti. Vrámci príbehu sa nachádza tesne pred cieľovou rovinou, finálna fáza plánu bola zahalená a tak tou najväčšou oporou pred koncom boli vzácne posledné chvíle, ktoré naše milované postavy strávili spolu. Pri rozlúčke Waltera s Petrom ma neuveriteľne prevalcovali emócie. Koniec je velice horkosladký, keďže z Waltera sa žiaľ stane časový paradox, ktorý umožnil Olivii a Petrovi sa znovu stretnúť s ich dcérkou. Trpká pachuť zo záveru je tak aspoň čiastočne vyvážená blaženým pocitom. Seriál Fringe síce končí, ale v mojom srdci prežíva naveky.