Milano33

Disney+ sa púšťa do ďalšieho seriálového projektu zo sveta Star Wars, ktorý je ukážkový príklad toho, ako sa nemá robiť seriál z temného podsvetia. Nie je to ani špinavé, ani temné a za celú dobu nepadne jediná kvapka krvi. Dej ide tiež úplne na druhú koľaj, v svojej podstate je naprosto nekoherentný, vďaka čomu show pôsobí ako nekompaktný celok, jediné, čo tento nesúrodý projekt zachraňuje od úplnej katastrofy, je pohľadný vizuál. Postava Boba Fett je takisto nefunkčná a s jeho pravidelne rozporuplnými názormi a nerozhodnou povahou sa vôbec nehodí na vodcu undergroundu.

Za velice pekným a milým fantasy obalom sa skrýva krutá realita ľudských životov. Vskutku nevšedné detské fantasy, ktoré dokáže uhranúť svojou bezbrehou imagináciou, studňou nápadov, i dokonca úprimne dojať. Bridge to Terabithia nám mimoriadne krásnym spôsobom ukazuje, čoho všetkého je detská predstavivosťou naozaj schopná. Stačí len nechať myseľ otvorenú dokorán a bohviečo sa môže pred našimi očami náhle zjaviť. Aj to na prvý pohľad nemožné sa môže stať skutočným. Celý príbeh rozpráva o dvoch kamarátov, Jess a Leslie, ktorý majú neustále hlavu v oblakoch. Obaja sa poddajú svojej fantázii, čím v svojich mysliach vykúzlia imaginárny svet Terabithia. Toto magické kráľovstvo sa stane ich spoločným miestom, kde prežívajú najrôznejšie dobrodružstva. Toto miesto hoci slúži, ako ich únik zo všednej reality, vo skutočnosti plní omnoho dôležitejšiu a intímnejšiu funkciu. Terabithia im práve pomáha v tomto zvládať nástrahy a problémy každodenného života. V každom prípade to, čo robí z Bridge to Terabithia skutočne emotívny zážitok, je vysporiadanie sa so smrťou blízkej osoby. V tejto súvislosti vo mne emócie hlboko rezonovali. AnnaSophie Robb je v svojej roli rozkošná. A tiež poteší čarovná Novozélandská príroda, kde sa tento snímok natáčal.

Opojné, atmosférické a podmanivé. Last Night in Soho vás svojou audiovizuálnou stránkou uvedie do úplne iných stavov, do stavov hypnózy a psychózy. Režisér Edgar Wright si zobral na starosť veľmi zaujímavú látku, primiešal do toho svoj výrazný režisérsky štýl, žánrovo skĺbil horror s thrillerom, na ktorých pozadí vystaval svoj dramat. Wrightovi sa velice svojbytne podarilo ustrážiť si dramatickú rovinu príbehu, ktorá funguje z naratívneho hľadiska asi najlepšie. Keď dám stranou to, že ide o prvú skúsenosť Edgara Wrighta s horrovým žánrom, tak sa mi zdá, že nie vždycky sa vedel vynájsť najlepšie a na zopár veciach bude musieť ešte do budúcna určite zapracovať. Rozhodne oceňujem režisérovu víziu, ako stelesniť to nehmatateľné a ako vydesiť diváka jednoduchými náznakmi. Nesnaží sa o žiadne lacné jumpscarey, za čo som rád. Strašidelné výjavy prevažne vychádzali z výplodov chorej mysle a nemožnosti rozlíšiť reality od halucinácii a bludov. Toto sa Wrightovi podarilo zakomponovať do filmu prostredníctvom silnej štylizácie a omamujúcemu vizuálnemu prevedeniu. Tento artový filmový počin je štylizovaný do 60. rokov, čo v sebe zahŕňa retro hudbu, vyzývavé šatočky, nočné bary, tmavé uličky Londýna, či blikajúce neónové svetlá. Ide o veľmi sugestívny zážitok, pri ktorom sa nedá nevšimnúť jeho sofistikovanú výtvarnú stránku, ktorá prekvapuje svojimi sýtymi farbami, osvetlením, hrou svetla a tieňov, i zrkadlovými efektami. Tiež si neviem vynachváliť i prácu s hudbou a zvukom, ktorá podporila tento oslňujúci vzhľad celého snímku. A nesmiem zabudnúť ani na tanečné čísla, ktorá ma vábili svojou choreografiou. Konieckoncov, práve táto hravá audiovizuálna forma si odnáša odo mňa najväčšiu zásluhu na tom, že si Last Night in Soho udržalo moju pozornosť od začiatku až do konca, nakoľko príbeh sám o sebe je na toto nepostačujúci, a keď mám pravdu povedať, tak v záverečnej fáze som oň mierne strácal záujem. Ďalším z indikátorov kvalitného rozprávania bola nepochybne naprosto pohlcujúca atmosféra, ktorá velice precízne buduje napätie. I kamerové zábery oplývajú obdivuhodnou hĺbkou a zaručene vás zoberú kamkoľvek si budete priať. Remeselne je to skrátka bezchybný film. Aj herecký koncert je v prípade Thomasin McKenzie, Anyi Taylor-Joy a Matta Smitha neodolateľný. Krásna Thomasin McKenzie naplno ukazuje svoj herecký talent, skvostná Anya Taylor-Joy dokazuje svojich kvalít, i charizmatický Matt Smith zvláda svoju rolu báječne. Ich postavy mi v príbehu sadli zo všetkých najviac, zvyšok charakterov ma dosť iritoval svojou archetypálnosťou. Last Night in Soho rozpráva príbeh o mladučkej Eloise, ktorá si až prehnane idealizuje 60. roky, že bola len otázka času, kedy sa jej skreslená predstava stretne s krutou realitou. Eloise sa vo svojich snoch začne vracať späť v čase do jej vysneného obdobia, kde prežíva život Sandie, na ktorej sa však nepekne podpíše táto doba.

Tam, kde je láska, tam je aj utrpenie. Čo také napísať o filme Little Women? No asi toľkoto... Zamiloval som sa a ono mi to zlomilo srdce na dve polovice, a nie iba to, tam ten pálčivý pocit ani zďaleka neskončil... ten trpký pocit ďalej pokračoval, až kým som nepocítil, ako sa moje srdce roztrieštilo na milión maličkých kúskov, a rovnaký osud postihol aj moju dušu, ktorá sa takisto roztrieštila v mojom tele na milión sklenených úlomkov. Pripadal som si, ako keby vesmír náhle prestal existovať. Príbeh tohoto srdcelomného snímku si ma úplne získal, ukradol si moje srdce. Bol som doňho naprosto vtiahnutý, až som vzdychal nadšením pri pohľade na to krásne, veselé, čarovné, dojemné, smutné i melancholické. Má to plno hrejivých momentov, ktoré následne vystriedajú tie bolestivé. Je to naplňujúce a zároveň devastujúce. Vie to rozosmiať, i rozosmutniť. Dokáže to pohladiť po duši, ale aj zasadiť osudovú ranu. Celé je to vyskladané na pozoruhodných paralelách a protichodných emóciách. Vskutku sa jedná o poéziu kontrastov, ktorá kombinuje všetky farby nálad a emócií, a práve táto nevídaná kontrastnosť je koncipovaná ako tá najintímnejšia časť príbehu... na tomto celý tento neopísateľný zážitok stojí a padá. Všetko dokopy to vytvára dokonalú harmóniu, ktorá má ukludňujúce účinky, vskutku si vás hýčka, je útulná, ale tiež však je treba mať na pamäti, že vie byť aj neľútostne mrazivá. Little Women je vážne jedinečnou romantickou drámou, ktorá nemá obdoby... ktorá je ozaj jediná svojho druhu. S ničím takýmto som sa skrátka nikdy v živote nestretol. Nie je to však ten typický príbeh o láske, kde sa naše hrdličky do seba ihneď zamilujú, je to v mnohých aspektov omnoho komplikovanejšie a spletitejšie, než sa môže na prvý pohľad zdať. Láska na prvý pohľad v kontexte, v akom nám je tu prezentovaná, je žiaľ iba jednostranná, čiže neopätovaná, a budete veru prekvapený z toho, ako sa to ďalej vyvinie. Little Women dokáže byť v niektorých ohľadoch veľmi nekompromisným filmom o láske, ktorý sa vymyká zaužívaným konvenciám, a dosť si pohráva aj s divákovou predstavivosťou a dáva možnosť vlastnej (i keď viac-menej jasnej) interpretácií / interpretáciám. A aj pocit zadosťučinenia je tu len taký polovičný, je tu, a zároveň aj nie. No a všetkým stereotypom a klišé dá navždycky zbohom odvážny koniec, ktorý je ku podivu strašne meta. Reálne v poslednej kapitole príbehu sa dočkáme búrania štvrtej steny - áno, tej steny, ktorá stojí medzi divákom a filmom... Akonáhle sa naša hlavná hrdinka Jo začne prihovárať k obecenstvu, tak to podvráti snáď všetky konvencie, akými by sa mal romantický žáner riadiť. Je to síce sprvu počiatku trošku divné (ako čokoľvek, čo je meta), ale v konečnom dôsledku to dáva perfektný zmysel, a myšlienky i náplň tohoto diela vyznejú presne tak, ako bolo od začiatku zaumienené. Film má skrátka jasnú víziu, na ktorú sa snaží po celý čas poukázať, a tým, ktorí s ňou nesúhlasia alebo sú ňou sklamaní, tak môžu sledovať, ako sa im ponúkaná alternatíva (?) zhmotňuje priamo pred očami. Little Women sa víri myšlienkami, ako je napríklad spolupatričnosť, solidarita, či rodinná súdržnosť; taktiež rieši lásku - jej komplexitu, sny - a rezignovanie na ne, sebarealizovanie; zaoberá sa zvládaním životných situácii, čo je podané mimoriadne emotívne a dramaticky. Príbeh tohoto skvostu je perfektnou alegóriou na manželstvo, romantiku, či samotné chápanie postavenia ženy, i dokonca na fikciu ako takú. Ten koniec sa mi neskutočne zavďačil, a to som najprv začal o ňom pochybovať, ale výsledok ma milo prekvapil. Na toto budem spomínať ešte dlho. A k naratívnej štruktúre je ešte potrebné dodať, že rozprávanie nie je chronologické, čo vôbec nie je na škodu. Zvolený štýly vyprávania je prepracovaný natoľko, že môžeme hovoriť o skutočne pôsobivej synchrónii, kedy sa pasáže z minulosti a súčasnosti prelínajú s naozaj delikátnou presnosťou, a je to premyslené do tých najmenších možných detailov tak, aby sa divák necítil, že je súčasťou dvoch dejov, ale naopak jedného kompaktného celku. Little Women si vás nádherne opantá svojou príjemnou a neskôr aj romantickou atmosférou, ktorá je reflektovaná osobnými vzťahmi a rodinným prostredím, kde však nie vždy vládne dobrá klíma. Chémia medzi postavami je rozhodne najsilnejšou stránkou tohoto kúzelného filmu, neskutočne som bol zainvestovaný do týchto vynikajúco prekreslených charakterov a emocionálne ponorený do ich vzájomných interakcií. Ľúbostné scény s Jo a Lauriem (Teddym) som prežíval naozaj intenzívne, čomu tiež hralo do karát čarovná dynamika medzi Saoirseou Ronan a Timothéeom Chalametom. Ústredná štvorica žien / sestier, takzvané "Malé ženy", sú svojimi vlastnosťami, vlohami a charakterom od seba veľmi ľahko rozpoznateľné. Josephine March (Saoirse Ronan), prezývaná tiež Jo, je chytrá, kreatívna a nádejná spisovateľka, ktorá má horlivú a výbušnú povahu, čomu tiež nepomáha ani jej veľký temperament. Jo sa nechce za žiadnych okolností vydať a odmieta sa vzdať svojho sna stať sa spisovateľkou. Jej staršia sestra Margaret March (Emma Watson), skrátene Meg, si zase zakladá na kráse a pôvabe, a pokúša sa o tom dať svetu vedieť, potrpí si na luxuse a povrchných veciach, hoci život ju nakoniec zavedie iným smerom. Amy March (Florence Pugh) je umelecká duša, ktorá inklinuje k maliarstvu, a zvádza vnútorný boj medzi racionálnym myslením a citom. A najmladšia Elizabeth March (Eliza Scanlen), prezývaná tiež Beth, je zase nadaná v hudbe, hraje na klavír, je hanblivá a plachá, a život ju potrápi nepríjemnou chorobou. Okrem tejto štvorky si to dosť kradol pre seba aj charizmatický Timothée Chalametom, ktorý stvárnil Theodorea Laurencea (Laurieho / Teddyho) - bohatého mládenca, ale s dobrým srdcom. Film sa jednoducho môže pýšiť svojou presnou charakterizáciou postáv. Little Women ma ohúrilo i svojou vizuálnou a výpravnou stránkou, nakoľko ide o dobovú drámu z obdobia americkej občianskej vojny. Tvorcovia si krásne pohrávajú s farbami i s nasvietením scén, farby šiat dokážu byť niekedy pekne krikľavé a sídla zase sú schopné zaujať svojou robustnou estetikou. Som rád, že sa k tomuto prekrásnemu snímku pristupovalo tak pokorne, ohľaduplne, láskyplne a s citom.

Whitestone sa zmieta v chaose, jeho schátralý a spustošený stav výrazne poznamenala prítomnosť obrov, ktorý holdujú na miestnych obyvateľov, čo tak trochu pripomína Attack on Titan. Celé toto dobrodružstvo taktiež naberá i na politikou kontexte, nakoľko v podhubí mesta sa zrodil Odboj, ktorý však postráda vodcu. Vox Machina sa pokúsi oživiť túto rebéliu a vniesť do nej nový impulz tým, že oslobodia z miestneho väzenia vodcu rebelov. Pomstychtivý Percival sa však striktne nedrží zaumieneného plánu a odbehne si vyriešiť osobné účty, čím celú túto misiu vystaví nadbytočnému riziku. A na konci sa Percy dozvedá o svojej sestre, ktorá je stále nažive.

Vox Machina sa vydáva na strastiplnú výpravu do Whitestonu, kde preliata krv volá o pomstu. Každopádne skôr než na ňu príde, tak po ceste na našu skupinku hrdinov číha nečakaná hrozba v podobe monštruóznych psísk, ktorý poriadne potrápia Vox Machinu. Akčná šarvátka bola pekne surová a dynamická. Rozprávanie príbehov u ohňa bolo veľmi záživné, i interakcia medzi Vaxom a Keyleth bola rozveselujúca. No a príchod do Whitestonu bol velice instantným zážitkom, ktorý bol predovšetkým podporený chúlostivou atmosférou a desivými zjaveniami, že to priam až hrôzu naháňalo.

Domáce väzenie Vox Machine rozhodne prospelo, keďže táto vynútená izolácia našej družiny od zvyšku sveta vmiesila do diania podstatne intímnejšie scény. Táto komornosť nás obdarila radom súkromnejšie ladených nazretí do pocitov všetkých členov našej skupinky hrdinov. Najviac ma uhranuli spoločné chvíle medzi Percym a Keyleth, kedy sme obom zúčastneným hlbšie nahliadli do ich vnútra. Konieckoncov táto kríza ukázal tú potrebu upevniť vzájomné vzťahy a tímového ducha. Medzitým rod Briarwood zosnoval ďalší diabolský plán, ktorý zoslal temné sily na Vox Machinu. Počiatočné horrorové výjavy vydláždili cestu vizuálne podmanivej akčnej sekvencii, kedy naša parta čelila akýmsi démonickým sceletonom.

Dve uctievané krásky, Natalie Portman a Scarlett Johansson, usilujú všetkými možnými prostriedkami o kráľovu priazeň. Príbeh sestier Anne a Mary Boleyn je veľmi dobre podaný a historicky verne spracovaný. Obdobie tudorovského Anglicka mám veľmi v obľube, jeho jednotlivé aspekty sa v tomto filme podarili krásne zachytiť prostredníctvom honosných hradných priestorov, interiérov, kulís a predovšetkým okázalých kostýmov a ošatenia. Po umeleckej stránke snímok srší prepychom, ktorý kráľovský dvor odnáša. V týchto priestoroch sa tiež odohrávajú mnohé dvorné intrigy i milostné aféry. Byť kráľovou milenkou vtedy neznamenalo nič viac, než prostriedok k dosiahnutiu moci. Celá zápletka je iba zdanlivo romantická, vo skutočnosti sa jedná o boj o moc a vlastne i o prežitie samotné. Príbeh je plný politického pleticharenia, ktoré však mne osobne viac sadlo v seriály The Tudors, ktorý tiež pojednáva o kráľovi Henrichovi VIII, kde okrem osobných ambícií sestier Boleynovych, vstúpila do hry aj cirkev. Ja chápem, že táto dobová dráma mala prevažne zachytiť život Anne a Mary Boleyn, ale rozchod s cirkvou bol dosť odfláknutý a jeho následky nevyzneli ani z polovice tak, ako práve v prípade The Tudors. Inak tento filmový snímok má aj mnohé iné problémy, ale asi za ten najväčší považujem, že asi od druhej polovice strácal moju pozornosť. Drobná rolička Benedicta Cumberbatcha potešila.

Netflix v roku 2018 s jeho historicko-vojnovým Outlaw Kingom zaznamenal pomerne veľký úspech, ktorý by bola preveľká škoda znova nezopakovať, a tak sa odhodlal investovať aj do ďalšieho podobne veľkovýpravného kúsku z čias stredoveku. The King je režijne o poznanie lepšie zvládnutá záležitosť ako Outlaw King, i príbeh má omnoho menej hluchých miest, je celistvejší a kompaktnejší, a tiež má v mnohom čo ponúknuť. The King však narozdiel od jeho predchodcu pristupuje k historickým reáliám nie príliš najústretovejšie a vzhľadom na poupravené skutočnosti, sa snímok nemôže žiaľ brať ako historicky hodnoverný. V každom prípade The King vyniká svojim spracovaním, ktoré je veľmi unikátne. Tvorcovia si dali dosť záležať na psychologickom prekreslení hlavného hrdinu a na charakterovom vývoji, aký postava podstúpi. Naprieč filmom sa zásadne mení spôsob, akým náš protagonista uvažuje a ako vníma svet, a pre diváka bolo určite lukratívne prežívať s nim jeho stavy mysle. No a keď som u hlavného hrdinu, tak tým je princ Hal, ktorý po tom, čo usadne na anglický trón a prevezme moc nad celým Anglickom, je korunovaný na Henricha V. Tohoto sympatické mladého kráľa stvárni talentovaný a neskutočne charizmatický Timothée Chalamet, ktorý v zásade prepožičiava tvár celému tomuto stredovekému dramatu. Úžasného stvárnenia sa dočkal aj Dauphin, ktorého si Robertom Pattinsonom s jeho francúzskym prízvukom dával neuveriteľne. Príbeh filmu sa odohráva v 15. storočí, kedy zúrila Storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom, a konkrétne v tomto počine sa pozrieme na legendárnu bitku pri Azincourte. Deju velice sluší jeho komornejšia i akčnejšia rovina, ktoré sú obe prvotriedne zvládnuté. Tá komornejšia rovina ťaží predovšetkým zo skvelo napísaných a zahratých konverzačných scén. Dočkáme sa v nej kopu dvorných intríg, pretvárok, spiknutí, zrád, i šaráda. The King totižto vychádza zo Shakespearovských hier a je to na ňom dosť vidieť. Dramaturgia je skrátka  na špičkovej úrovni. Naproti tomu tu máme veľkolepé bojové scény, ktoré ma takisto ohromili svojim bahnitým prevedením. No a keď sa sám kráľ vrhne do akcie, tak nasnímanie bojového poľa z jeho tesnej blízkosti bolo naprosto sthujúce, nakoľko sa zvládlo natočiť na pozoruhodný jeden "take" a to bez jediného strihu. Do samotných bitiek (okrem počtu armád) vstupujú tiež mnohé iné premenné ako počasie, prostredie, či sklon, a tak je nevyhnutné plánovať a taktizovať. Toto sa mi práve na filme The King nesmierne páči, že aj z nevýhody sa môže stať napokon výhoda, pokiaľ viete chytro uvažovať.

Outlaw King je hutným historickým eposom, ktorý v zásade pokračujem tam, kde Braveheart skončilo. Je to v podstate také voľné a nepriame pokračovanie filmu Statočné srdce, čo sa chronologickej nadväznosti týka, keď však pominiem túto skutočnosť, tak oba snímky majú viac rozdielov, než toho spoločného. Pre zmenu sa Outlaw King striktnejšie drží historických faktov a udalostí, čím si získava na omnoho väčšej vierohodnosti, narozdiel od jeho predchodcu, hoci aj tu sa zopár tých nepresností nájde. Na druhú stranu aj napriek svojmu realistickejšiemu podaniu historických reálií, tomuto filmu chýba tak trochu srdce a duša, čo má za priamy následok absenciu emócií. Našťastie idey a myšlienky, ktoré so sebou William Wallace priniesol, sú aj tu v slušnej dávke prítomné. Príbeh zo 14. storočia pojednáva o škótskom kráľovi Robertovi Bruceovi, ktorý sa snaží zaistiť Škótsku jeho slobodu. Každopádne cesta, po ktorej sa Bruce vydáva, je kľukatá a plná nástrah, a až všetky tieto prekážky odskúšajú nášho hrdinu v tom, akú skutočnú hodnotu sloboda vlastne má. Škótsky patriotizmus a vlastenectvo sa ani v tomto počine nezaprú. Opäť sa púšťame i do spodných prúdov politiky a zrád, avšak nie až do takej miery, ako práve v Statočnom srdci. Je to skôr taká historická akčná žánrovka, ktorej čaro spočíva predovšetkým v dobre natočených a zinscenovaných akčných sekvenciach. Scény na bojisku majú ten správny stredoveký vibe, sú poriadne zemité a brutálne. Vojaci sa brodia v bahne, nariekajú v kalužiach krvi od bolesti, či dokonca z nich vyliezajú vlastné vnútorné organy. Nezabúda sa tu ani na premyslenú stratégiu a taktiku samotnej bitky, a taktiež zohráva dôležitú rolu aj samotný terén. Výprava je na pomery Netflixu nadštandardná a ponúka nám mnoho pozoruhodných záberov prírody. Aj hrady a ich interiéry pôsobia nadmieru vkusne. Kamera i celkové nasnímanie scén je velice príjemné a prehľadné, až na niektoré chaotickejšie zábery z bitiek, čo si ja osobne myslím, že bolo robené účelne a naschvál, aby sa poukázalo na zbesilosť a zúrivosť daných bojových výjavov. Čo ma neskutočne uchvátilo, bola otváracia one-shot scéna, ktorá sa prekvapivo zaobišla bez sebamenšieho strihu. Snímku by určite pomohlo to, keby si lepšie ustrážilo tempo, ktoré plynie niekedy až príliš moc náhle. Chris Pane v titulnej roli je skvelý a Aaron Taylor-Johnson si to zrejme užíva. Najviac zo všetkých ma však ohromila Florence Pugh, ktorá snáď nemôže byť sympatickejšia.