VsetkoVsade

MEGA SPOILER! Podstatnú časť svojho doterajšieho života som strávil v presvedčení, že databázy označované slovom filmové sú prehliadkou umenia výlučne filmového. Ako som však nedávno zistil, mýlil som sa vskutku šeredne. Už po niekoľkých nevinných návštevách sekcií s komentármi som dospel k záveru, že sa zároveň jedná o demonštráciu schopnosti jej užívateľov vykazovať známky života napriek skutočnosti, že ich početná väčšina nosí hlavy permanentne ukryté vo vlastných konečníkoch. A čo je ešte pozoruhodnejšie, spomínaný jav sa v tejto komunite vyskytuje hneď v niekoľkých štádiách. Kým jemnejšie povahy si otvor rektálneho potrubia iba z času na čas zľahka pošteklia končekom jazyka, pokročilejší adepti tohto remesla si doň už zvládajú samostatne zastrčiť nos až po koreň a v krátkom čase tu bez väčšej námahy nepochybne nájdete aj jedincov, ktorí si do nich hlavu pred odoslaním každej recenzie neváhajú zaraziť až po obličky, pričom v schránkach im denne blikajú desiatky správ od začínajúcich pornohercov s prosbami o radu, ako v tejto krkolomnej praktike dosiahnuť v krátkom čase čo najväčší progres a každým rokom sa objavujú v nomináciách na Nobelovu cenu za prínos v medicíne, nakoľko apendix si vďaka svojmu koníčku hravo dokážu vyšetriť aj bez použitia rontgenu. Práve hodnoteniami niekoľkých členov poslednej kategórie som sa rozhodol riadiť aj pri výbere vyššie uvedeného filmu, nakoľko piatimi červenými ho bez zaváhania ocenil aj samotný HLAVNÝ (!), ZDEJŠÍ (!), a HOROROVÝ (!) EXPERT Psychor, pričom, ako som zakrátko pri zbežnej návšteve jeho profilu zistil, uvedené prídavné mená nezabudne starostlivo zdôrazniť takmer v každom svojom fundovanom posudku, akiste pre prípad, že u menej bystrých a jemu nepodobných adeptov umenia filmovej kritiky by mohlo dôjsť k nedorozumeniu, napríklad by mohli prepadnúť mylnej domnienke, že úlohu hlavného experta tu neplní, ale iba dočasne zastupuje a miesto hororov sa zameriava povedzme na romantické komédie s občasným výskytom sci-fi prvkov. Osobne som Climax v rámci zachovania objektivity zhliadol trikrát v stave triezvom, dvakrát stredne podnapitom a raz po skonzumovaní ročnej úrody modranských lysohlávok, a musím uznať, že zrovna majstrovstvá sveta v duševnej rovnováhe by som po ňom nevyhral, a to ani v prípade, že by som bol ich jediným účastníkom. Napriek tomu mi však nie je známe, čím si film zaslúži označenie za nadpriemerný, ktoré s jeho názvom jedným dychom tak nadšene spájajú stovky kvalifikovaných odborníkov. Pravdou je, že jeho námet je vskutku netuctový, väčšina scén si však zaslúžila ďaleko detailnejšie spracovanie a záver vo vás okrem rozpačitého dojmu zanechá desiatky nezodpovedaných otázok. Ako sa tie halucinogény vlastne dostali do nádoby so sangriou? Podarilo sa nakoniec chlapcovi zo zamknutej miestnosti úspešne dostať? Alebo sa ešte predtým v zúfalstve obesil na kľučke šnúrkou od topánok? Odhliadnuc od spomínaných faktorov, samotný deväťdesiatminútový pohľad na teplých sfetovaných černochov, ako by sa spomínaný počin dal v skratke zhrnúť, môj celkový dojem taktiež nijako nevylepšil, a to nenávistným postojom k menšinám ani zďaleka netrpím, návštevníkov z moslimských krajín hneď pri hraniciach vítam domácou slivovicou a chlebom so slaninkou, homosexuálne páriky na ulici s úsmevom ponúkam čokoládovými venčekmi a svojho černocha púšťam z klietky každý deň hneď na dve hodiny, aby mi vyčistil topánky a popolieval zeleninu v záhrade.

Dnešná doba človeku denne ponúka tisíce možností, ako svoju dušu poškvrniť neodpustiteľným hriechom. Ak už od kolísky trpíte akútnym nedostatkom zábran a slová ako morálka či súdnosť márne hľadáte aj na Urban Dictionary, vašej fantázii sa pri páchaní barbarských činov medze rozhodne nekladú. Môžete napríklad predstierať mentálny hendikep a prosiť okoloidúcich o príspevok na chránené dielne, šperhákom vykradnúť pokladničku so zbierkou na Ligu proti rakovine, použiť domáceho miláčika mladšieho súrodenca na satanistické rituály, zdieľať príspevok s Wednesday dude už v sobotu, odčerpať v kostole zo sakristie svätenú vodu, aby ste si mali čím prepláchnuť bongo, v najhoršom prípade môžete dokonca po babkinej kremácii vyšnupať popol z jej urny a zvyškom seknúť kubík pervitínu, ktorý predáte návštevníkom najbližšieho detského ihriska za peniaze určené na šlabikáre. Španielski compagneros však originalitou nešetrili a v dnes už kultovom seriáli Money Heist prostredníctvom postáv, ktoré sa rozhodli rovno obsadiť kráľovskú mincovňu a s pomocou rukojemníkov vytlačiť bezmála dva a pol miliardy v hotovosti, dokázali nemorálnu činnosť rovno povýšiť na umeleckú. Nečítajte obsahy na filmových databázach, nehľadajte trailery a videá, ktoré vám poskytnú stručné uvedenie do deja, nestrácajte čas a hneď si to utekajte pustiť, aby ste zážitok z toho majstrovského veľdiela ani omylom neprepásli. To by totiž bolo pre každého filmového priaznivca hriechom vskutku neodpustiteľným.

Aj v prípade, že ste vyučený sexuálny deviant s tridsaťročnou praxou, ktorý sa vo voľnom čase venuje satanistickým rituálom, slzy svojich obetí používa ako lubrikant, deťom na ihriskách s preliezkami nosí miesto cukríkov za predkožkou pervitín a manželku púšťa z klietky len vtedy, keď jeho kajmanom treba vymeniť vodu v bazéne, po projekcii tejto detailnej sondy do následkov činov proti ľudskosti sa v náhlom citovom pohnutí bezodkladne vydáte do najbližšieho kláštora, aby ste tam za účelom duševnej katarzie strávili najbližších päť životov vyšívaním maňušiek pre pacientov na detskej onkológii. Rovnako ako skvelá knižná predloha, ktorú som mal šťastie prečítať si v origináli, aj scenár jej sfilmovanej verzie divák sleduje z pohľadu päťročného chlapca, ktorý od narodenia vyrastá spolu s matkou v miestnosti nazývanej Izba a napriek skutočnosti, že šanca opustiť ju je vďaka opatreniam ich únoscu takmer nulová, nádeje a ochoty vnímať krásy každodenných maličkostí sa ani zďaleka nevzdávajú. Pravdou je, že k filmom s podobnou dávkou emócií mám spravidla rovnaký vzťah ako Gargamel k Šmolkom, dielo tak pestré a nápadité, akým Izba nepochybne je, si však aj nabudúce (Pokoj)ne pustím znova!

Celovečerné filmy od Netflixu ma zaujmú skôr sporadicky, predovšetkým komédie z ich dielne si v notebooku zvyknem púšťať nanajvýš z piateho poschodia, čo sa však týka dokumentov o trestnom súdnictve, jedná sa o svetovú špičku. Ich najnovší, mierne povedané, prudko znepokojivý počin bezpochyby ocení každý pravidelný užívateľ nelegálnych substancií, tvorcovia v ňom totiž ponúkajú komplexný náhľad do sveta testovacích laboratórií, vďaka ktorým sa má človek rýchlo a spoľahlivo dozvedieť, či sa čistota jeho kokaínu približuje k trojcifernému číslu a na zajtrajšiu technopárty ho môže vziať s pokojným svedomím, alebo mu predali po domácky vyrobenú náhradu, ktorá sa nehodí ani ako umelý sneh na vianočný stromček a v rámci zachovania zdravotnej bezpečnosti urobí lepšie, ak svojmu objektu sexuálnych túžob na displej ikskového ajfónu narysuje radšej pol gramu polohrubej múky doplnený nastrúhanou kriedou. Patrím síce k otrlým povahám bez štipky empatie s prudko barbarskými sklonmi, na historickom krúžku sa nemilosrdne vysmievam spolužiakom, ktorí nerozoznajú Triceratopsa od Dimetrodona, pri výklade Pytagorovej vety pod lavicou pokojne študujem Avogadrovu konštantu a film jasne označený ako CELOvečerný si neraz dovolím bez hanby zhliadnuť už za necelú hodinu a pol, pri sledovaní prípadov podobných kauze Annie Dookhanovej a Sonje Farakovej, ktorá sama o sebe pripomína chodiacu upútavku na tretie pokračovanie Trainspottingu, mi však mráz po chrbte behá aj uprostred augusta. Je na zamyslenie, v koľkých prípadoch o osude vás a vašich rodín počas najbližších mesiacov, rokov či dokonca dekád dokáže v zlomku sekundy rozhodnúť jediná osoba, a to neraz bez ohľadu na jej skutočnú dôveryhodnosť , priority či podmienky, v ktorých pracuje. O to smutnejšie je, že ani po odhalení zločinov proti spravodlivosti podobných rozmerov sa v životoch stoviek neprávom odsúdených (a NEodsúdených) často vonkoncom nič nezmení.

Pri všetkej úcte k Robertovi Lewandowskemu, svetoznámym krowkám a cestárskej soli na regáloch supermarketov, ak sa má niečo k týmto symbolom Poľska globálnou popularitou čo len blížiť, ich filmová produkcia si to nepochybne zaslúži. Okrem skutočnosti, že slovo kurwa v nej nájdete častejšie než v Biblii slovo amen, totiž diváka zaujme aj schopnosťou zachytávať aspekty slovanskej kultúry doslova v každej scéne, hlavní aktéri sa triezvemu stavu nevyhýbajú, ale s ním rovno vedú otvorenú vojnu, prípadné zdravotné neduhy miesto farmakologických produktov liečia zásadne prírodnými a každé Vianoce sa napriek nezhodám, ktoré ich rodiny po zvyšok roka rozdeľujú, všetci zídu pri bohato prestretom stole, aby sviatky pokoja a mieru spoločne oslávili tak, ako sa patrí. Polski bracia ma o svojich kvalitách presvedčili už v dielach ako Volyň či Chce się żyć, po ktorých som samým nadšením skákal po izbe vyššie než koza turystyczna, a v tejto ukážkovej tragikomédii, ktorá sa razom stala súčasťou môjho Štedrovečerného programu, očakávania nesklamali ani náhodou. Pożegnanie!

Hoci spojenie príslušníkov afrických národov s profesionálnym zberom bavlny živí dlhoročná tradícia podávaná z otca na syna, v poslednej dobe začínam nadobúdať čoraz pevnejšie presvedčenie, že ich prirodzený talent sa pri správnom usmernení dokáže naplno rozvíjať aj v ďalších užitočných činnostiach. Tí moji napríklad dokážu rovnako dobre zberať aj mrkvu, petržlen či zemiaky a nepochybujem o tom, že keby im to dĺžka reťaze dovolila, s bobuľovým ovocím na druhom konci záhrady by takisto nemali problém. Utvrdil ma v tom aj najnovší snímok Prentice Pennyho , kde hlavný hrdina urobí na pohľad nepochopiteľné rozhodnutie začať sa miesto atlantických plantáží angažovať radšej v priestoroch parížskych viníc, a ako sa časom ukáže, v jeho prípade určite nešlo o krok vedľa, nakoľko talent na umenie, ktorým somelierstvo je, mu rozhodne nechýba, napríklad mne osobne stačí, že v našom bare hosťom dokážem spamäti odrecitovať ponuku vín pozostávajúcu z červeného a bieleho rizlingu a keď si ich objednávku navyše dokážem poznačiť správne, zoznam pracovných úspechov na daný deň si môžem spokojne odfajknúť ako splnený. Čím ma však vo filme hlavný aktér zaujal ďaleko viac, bol predovšetkým jeho herecký prínos, čo navyše platilo aj pre väčšinu ostatných postáv, ktoré nesileným a prirodzeným vystupovaním dokazujú, že aj priemerný a do konca dostatočne nedotiahnutý scenár ako bol tento, možno zmeniť na vcelku znesiteľný zážitok, nie je to však nič, čo by som chcel v triezvom stave dobrovoľne vidieť aj druhýkrát.

Môžete byť zaslúžilým pracovníkom komunálnych služieb s tridsaťročnou praxou, sestričkou v domove dôchodcov, ktorí pri jedení okrem príboru nezvládnu udržať už ani stolicu, návštevníkom ľubovoľnej toi toiky po štyroch dňoch festivalu, administrátorom pornostránky s výhradným zameraním na orálnu absorbciu fekálií, zamestnancom zoologickej záhrady zaoberajúcim sa čistením medvedích výbehov, pokojne môžete byť opravárom upchatých záchodových mís na nemocničných oddeleniach pre pacientov s dyzentériou, priemerným samčekom Musca domestica či Scarabaeus sacer v poslednom štádiu života, tak dokonale točenú a precízne vytvarovanú sračku ako tento film ste však počas svojej kariéry bezpochyby ešte nevideli.

K symbolom ruskej kultúry som mal odjakživa bližšie než Taylor Swift k dramatickým a niekoľkonásobne zhudobneným rozchodom, zamestnanci St. Nicolaus mi denne zasielajú ďakovné listy, keďže pri mojej spotrebe vodky majú z čoho zaplatiť štúdium deťom a alimenty manželkám, číslo mojich zhliadnutých zápasov KHL počtom cifier pripomína IBAN a teplákovú súpravu s tromi pásikmi si vyzliekam nanajvýš pri vstupe do sprchy, čo obvykle býva takmer každý Štedrý deň. Na komédie majú síce ich tvorcovia talent podobný tým našim, čo voľne preložené znamená, že okrem pár svetlých výnimiek (pričom slovom pár myslím číslo dva) na nich zamestnanci kín miesto umelých príborov preventívne rozdávajú skalpely, aby ste si po tom traumatizujúcom zážitku mohli v prípade potreby odoperovať očné sietnice, avšak drámami o denných problémoch obyčajných pracujúcich ľudí sa môžu rovnať komukoľvek na svete. A Jurij Bykov predovšetkým. Popri skvelých hereckých výkonoch patria k jeho častým a osvedčeným rekvizitám strelné zbrane, detailné pohľady na korupciu v štátnych orgánoch a dialógy, z ktorých vstávajú vlasy dupkom aj pacientom po chemoterapii. V jeho nemenej kvalitnom počine s názvom Major si dokonca sám zahral jednu z hlavných postáv, kde potvrdzuje, že hereckým umením za tým režisérskym nijako nezaostáva. Diela tohto borca rozhodne odporúčam každému, na šnúre od laptopu mám z toho ešte teraz erekciu.

Tento týždeň sa mi potvrdilo staré známe príslovie, že nešťastie za človekom nikdy nechodí samo. Ako keby nestačilo, že mi z práce už pol roka neposlali výplatu, na krku mám exekútora za nesplatený paušál a hypotéky sa zbavím najskôr niekedy v budúcom živote, teraz k tomu všetkému dlžím obličku a dve deká kokaínu Michaelovi Schaiebovi a Brentovi Lordovi. V poslednom prípade som o tom dokonca rozhodol celkom sám a dobrovoľne. Spôsob, akým používajú hudbu v jednotlivých scénach, bol totiž jediným dôvodom, prečo som Decay dopozeral až do konca, okrem iného ňou podčiarkujú skutočnosť, že ide skôr o komédiu ako horor a zachraňujú tiež situáciu pri množstve bezduchých dialógov, ktoré v scenári nepatria zrovna k nedostatkovému tovaru. To by však bolo čo do kladných stránok filmu z mojej strany všetko, neodporúčam ho predovšetkým nekrofilom s príliš citlivou povahou, nakoľko milostný pomer hlavného hrdinu im nemilosrdne pripomenie vekmi overenú skutočnosť, že osud takým ako oni šťastie v láske jednoducho nepraje a každý ich vážny vzťah sa začne neodvratne rozpadať už po započatí hnilobných procesov.

Nie je žiadnym tajomstvom, že na verejnosti i v súkromí sa odjakživa prezentujem ako ortodoxný heterosexuál, ktorý pri pochodoch za tradičnú rodinu rituálne páli dúhové vlajky, čokoládové venčeky vytrvalo odmieta aj na čajových posedeniach a hashtagom #NOHOMO pre istotu vždy opatrí aj vetu „Mám ťa rád“ v blahoprianí k otcovým narodeninám. Tento pán stand-up komik ma však svojím umením dokáže uchvátiť natoľko, že pri jeho sledovaní som nútený orientáciu zakaždým dôkladne prehodnotiť. Scvrknuté bradavky veľkosti trojdňového akné som si nadšením freneticky masíroval už pri jeho starších počinoch, v ktorých od úvodných titulkov po záverečné dáva rovnako rázne najavo, že priamym, trefným a politicky prudko nekorektným humorom vo svojich vystúpeniach šetriť rozhodne nemieni. V dnešnej dobe, kde dennodenné potláčanie vlastnej identity je pokladané za prejav morálnej vyspelosti a schopnosť nezačať každé hovno bez váhania nazývať Sacherovou tortou za spiatočníctvo, je zdravý nadhľad tohto rangu čoraz potrebnejší. Bravo!