VsetkoVsade

Poznáte ten skľučujúci, nekonečne márny pocit, keď sa v sychravé novembrové popoludnie opäť raz prebudíte s vedomím, že hoci vám systém po skončení pracovného týždňa blahosklonne udelil celý jeden deň voľna, polovicu z neho ste už stratili prevaľovaním v posteli, a čo horšie, beztak by ste ho nemohli využiť zmysluplným spôsobom, nakoľko postrádate kamarátov a talent na iné činnosti než absorbcia destilátov v neprimeraných dávkach, čo si ale neúspešnou snahou o zaradenie do spoločnosti pripomínate vlastne každý deň, takže sa napokon horko-ťažko pozviechate z postele, aby ste si v rámci rozptýlenia zapli aspoň laptop, tam pošlete do nenávratna ďalšiu polhodinu scrollovaním filmových databáz a čítaním nadšených komentárov k novému seriálu od HBO, ktorý podľa tamojších kritikov presahuje hranice moderného filmového umenia, takže sa s cieľom spestriť svoj neveselý život konečne rozhodnete dať mu šancu, aby ste po prvej epizóde a troch baleniach zemiakových lupienkov z výpredaja v Jednote zistili, že stratou času bolo púšťať si už trailer na prvú sériu, nakoľko pútavejšiu zápletku, než má dej príbehu, by ste vyčítali aj z HTML priemerného e-shopu s nábytkom a hereckému talentu aktérov konkurujú aj omrvinky paštékového chleba napadané na vašej klávesnici, takže v náhlom záchvate frustrácie celou silou kopnete do najbližšej stoličky, ktorá vám stojí v ceste, vzápätí zistíte, že ste sa predtým zabudli obuť, takže začnete komicky poskakovať na jednej nohe po celej izbe, napokon sa rozplačete a notebook vyhodíte z izby zatvoreným oblokom? Poznáte ten skľučujúci a nekonečne márny pocit? Potom si môžete byť istí, že pri sledovaní Euphorie vás podobne negatívna skúsenosť ANI NÁHODOU NEČAKÁ, a to skrátka preto, že disponuje vlastnosťami úplne opačnými! Tínedžerské seriály podobného rangu si zvyknem púšťať len ironicky, po prvej epizóde tohto skvostu som sa však na päť hodín zasekol v nehybnej polohe a hodnú chvíľu som v nej strávil aj po skončení série. Ak by tvorcovia pred vydaním tej druhej náhle oznámili, že pre finančné problémy na ňu poriadajú verejnú zbierku, pokojne im zašlem všetky štyri eurá, ktoré mi po minulom víkende zostali na účte, ich nadpriemerne výživné filmové dielo si to bezpochyby zaslúži. Vopred upozorňujem, že morálne hodnoty postáv k jeho pozitívam nepatria, bežne v sebe majú viac snehu než Mrázikova berla, promile v dychu viac než písmen v krstnom mene a ich stehná sa poznajú väčšinou iba z počutia, práve preto však seriál odporúčam nielen ich rovesníkom, ale aj rodičom žijúcim v mylnom presvedčení, že ich ratolesti si na oslavách doteraz pripíjajú Mirindou a koláče požívajú nanajvýš tie ovocné od starej mamy. Kritizovať jednoducho nemám čo, doteraz mi z toho ejakulujú zreničky. Autori každou replikou dokazujú, že myšlienkovým pochodom dnešných adolescentov rozumejú ako málokto.

Reštauráciám sa v čase voľna vyhýbam širokým oblúkom, živiny počas víkendov prijímam výlučne v kvapalných skupenstvách a s mojím kulinárskym talentom si obstojne vystačím aj sám, dokážem si samostatne pripraviť napríklad šípkový čaj, hoci aj to len v prípade, že rodičia mi pomôžu zapnúť náš plynový sporák s detskou poistkou. V projekcii dokumentov či reality shows o varení sa tiež nijako dvakrát nevyžívam, na dlhší než dvojciferný počet sekúnd ma upútali iba Trainspotting a Breaking Bad, ktorým treba uznať, že tak vydarený perník som nevidel ani na vianočnej návšteve u starej mamy. Pri ostatných filmových počinoch z oblasti gastronómie ma značne irituje fakt, že tvorcovia v nich divákom málokedy ukážu krutodrsné praktiky, ktoré chod kuchynského univerza ovládajú na dennom poriadku. Vezmime si len také tempo nasadenia, ktorým sa jednotlivé pracoviská prezentujú v krátkych ukážkach - kým pred kamerou sa celý kolektív zíde na obed za spoločným stolom, v skutočnosti ich denný príjem kalórií činí pol taniera hranolčekov, tri RedBully a jedno dávno vychladnuté espresso; kým v televízii je ich slovný prejav súvislý a distingvovaný, v realite si na konci zmeny nedokážu vybaviť ani vlastné mená a keby bolo v zostrihu vypípané každé jedno tfuj tfuj slovíčko, väčšina ich dialógov by zvukovo pripomínala EKG po neúspešnej operácii. Detailnú sondu do života slávnych šéfkuchárov alias notorických masochistov mi ponúkol až dokument, ktorý vám všehomír tejto profesie predstaví v celej kráse a šetriť vaše ideály pritom rozhodne nebude. Zabudnite na LSD, meskalín či ayahuascu, vitajte vo svete, kde vám k duševnému osvieteniu stačí osem hodín bez prestávky nad kuchynskou linkou a razom sa o sebe dozviete aj veci, ktoré ste si nikdy neželali zistiť.

Já ti tedy nevím, Karle. Scherfigov desiaty počin si vďaka bombastickému názvu získal moju plnú pozornosť, o to úpornejšie som v ňom celý čas márne hľadal tých obávaných przniteľov spoločenských konvencií, ktorých mi nádejne zostrihaný trailer tak vytrvalo sľuboval. Jeden by od komunity pýšiacej sa názvom Klub výtržníkov čakal, že kokaín budú pri oslavách nasálne absorbovať rúrami z vodovodných potrubí, čiarky za sexuálne partnerky si v denníčku nerobia perom, ale rovno hrebeňom a výpis ich trestného registra nápadne pripomína rozšírenú verziu Koránu. Miesto toho sa však spomínaná elita buržoáznych synov z povolania po väčšinu dejovej línie len chvastá, nalieva vínom a porušuje dopravné predpisy, čo sú v podstate činnosti, ktorými po dlhé roky sám vypĺňam svoj každodenný program. Teda okrem tej poslednej, nakoľko nemám auto, a chvastať sa vlastne tiež nemám čím. Palec hore a prostredník dolu naopak dávam za gradáciu v závere a prudko autentické dialógy, predovšetkým brilantný Sam Claflin skvele znázorňuje komunitu materiálne zabezpečených duševných invalidov , ktorí denne žijú sen o vlastnej nedotknuteľnosti, pričom by neprežili v zdraví ani diskotéku v šalianskom Metre, kde by ich prvá partia miestnych feťákov utĺkla zubným kameňom v ponožke. Perfektne natočený príbeh s neotrelým námetom,ktorý však mal určite naviac.

My muži vlastne celé naše detstvo trávime v prekvapení. Spomínate si na svoj údiv, keď sa vám rodičia pokúšali vysvetliť, že piesok z detského ihriska nepatrí do nášho potravinového reťazca? Keď ste po prvom dni v škole s hrôzou zistili, že do tej školy skutočne musíte ísť ešte aj zajtra? Keď vás spolužiak z druhej cé vyviedol z mylnej predstavy, že Ježiško vás zoslal rodičom anjelskou donáškovou službou, po lopate vám oznámil, ako ste prišli na svet naozaj, a vy ste čakali, že ho za tie bohapusté slová na mieste trafí blesk? Keď ste si s kamarátmi z družiny po prvý raz uvedomili, že zástupkyne opačného pohlavia prestávate kolektívne nenávidieť a v skutočnosti vás tie záhadné bytosti vlastne začínajú celkom priťahovať? Keď ste zistili, že na upútanie objektu svojich sexuálnych túžob nestačí len vytrvalý očný kontakt s fotkami dotyčnej osoby? Keď váš perspektívny vzťah nepochopiteľne skončila po dvoch týždňoch, hoci na prvom rande ste si jasne povedali, že spolu ostanete navždy? Páni, ak tento príspevok čítate s perami stiahnutými do tenkej čiarky, mierne zvrašteným obočím a po celý čas sťažka prikyvujete hlavou, mám pre vás dve dobré správy. Tou prvou je fakt, že s týmto problémom nie ste ani zďaleka jediní. Druhou je tento nápaditý a neobvykle senzitívny film o prerode z chlapca na muža, ktorý som napriek jeho trom hodinám v samom nadšení zhliadol hneď dvakrát po sebe. Nebudem sa rozpisovať o jeho bezchybnom scenári a hereckých výkonoch, beztak ste to všetci prestali čítať už po prvom odstavci, skrátka si ten film bežte vyhľadať, pustiť a dovoľte mu, aby vás o sebe naučil všetko, na čo ste sa kedy báli spýtať. Bude pre vás naozaj príjemným PREKVAPENÍM.

Oho-hó, tak slovenské internety svojim užívateľom predsa len neklamú! Človek by si myslel, že na početné skupiny milfiek zachovalého vzhľadu narazí len v pop-ad reklamách, odkiaľ naňho pri otváraní filmových stránok nehanebne vystrkujú svoje precízne zaoblené tvary, ale kdeže, ony sa naozaj hromadne vyskytujú v okolitom prostredí, takého Davida E. Kelleyho nielenže navštívili osobne, ale prijali aj ponuku zahrať si v jeho štrnásťdielnom seriáli. Nedivím sa nikomu, kto pred knižnou predlohou Liane Moriarty rovnako ako ja nadšene preferuje jej vizuálne spracovanie, v ktorom aktérky dokážu svojím zjavom liečiť nielen jedincov s inou orientáciou, zorientovať sa mi pomohli aj v menách samotných postáv, ktorých výpovede po celý čas pretkávajú retrospektívne líčený príbeh. Scenárom sa síce v podobných prípadoch zaoberám málokedy, u tohto by mi vlastne nevadilo, ani keby dialógy celkom postrádal, práve nimi však autor skvele vykreslil život a problémy rodičov detí v predškolskom veku, zároveň v nich potvrdzuje, že aj na podobne neveselé témy sa možno vyjadrovať s nadhľadom a vtipom. Po Euphorii ďalší seriál od HBO, ktorému som bez váhania obetoval svoje každodenné dve hodiny zaslúženého spánku.

Áno, ÁNO, Á-N-O! Piper Chapmanová sa dočkala svojej španielskej verzie a treba dodať, že ide o značne vylepšený upgrade! Španieli sú známi najmä početnou komunitou dobrovoľných darcov orgánov, ľudovo nazývaných toreádori, povestný temperament však dokážu pretaviť aj v nevídané výkony na plátne. S výnimkou Prison Break ma žiaden seriál o dovolenke v nápravnom zariadení neoslovil natoľko, aby som mu svoje zaslúžené dve hodiny spánku obetoval čo len raz, zásoby odsúdených v ženskej väznici Vis a Vis sú však popri heroíne či cracku neobmedzené aj v rovinách ich hereckého talentu. Pri záporných postavách sa vám nožík otvára vo vrecku aj v prípade, že máte na sebe len bikiny, z tých kladných sa roztečiete tak, že váš pohyb sa začne udávať v námorníckych uzloch a z monológov Alby Flores mi sánka naposledy spadla tak hlboko, že sa o ňu doteraz potkýnajú u protinožcov. Naposledy som takto neveriacky krútil hlavou, keď sa mi moja terapeutka pri jednej z návštev snažila vysvetliť, že na zaujatie osoby opačného pohlavia mi nestačí len očný kontakt s jeho profilovou fotkou. No, nebola to síce terapeutka, ale môj najlepší kamarát, ktorý nie je až tak dobrý, pretože ho ani nepoznám a danú vetu som si prečítal z jeho komentára pod nejakým príspevkom z Redditu, v nechápavom úžase som z toho ale každopádne ostal. Okrem pár pošetilých činov hlavných postáv tu prakticky nemám čo vytknúť, upozorniť vás musím len na možný výskyt agorafóbie, veď viete, keď spolu s hlavnou hrdinkou strávite päť nocí na samotke v miestnosti dvakrát dva metre, po projekcii vám aj vlastná izba začne rozmermi pripomínať menší hangár.

Ako som vďaka intuícii a vopred zhliadnutému obsahu skúsene predvídal, Hannibala nám tvorcovia seriálu predstavia vo veku, keď pri nákupoch kuchynských nožov ešte nedostával dôchodcovské zľavy a obchodné centrá mohol počas karantény navštevovať aj po jedenástej. Túto zmenu nepochybne ocení väčšina ženskej časti publika, keďže gerontné monštrum s kanibalskými sklonmi vystriedal atraktívny mladý muž s kanibalskými sklonmi, okrem jeho pasáží s geniálnym Madsom Mikkelsenom však ide o takmer priemerný vyšetrovateľský seriál a pokiaľ čakáte na zbierku receptov z kuchyne doktora Oetkera, pardon Lectera, realita by vaše predstavy mohla mierne sklamať. Aktéri síce nejavia takmer žiadne známky emócií a väčšina scén by mohla slúžiť ako tutoriál pre nádejných hráčov pokru, dejová línia s dialógmi ma však napriek pomalému rozbehu prekvapivo bavili a prvých trinásť epizód som zvládol bez vážnejšej ujmy na duševnom zdraví, časom som dokonca zistil, že mám toho s Hannibalom spoločného viac, než som si pôvodne myslel, nielenže rovnako ako on holdujem obžerstvu v neskorých nočných hodinách, obaja sme boli tiež obdarení mozgom nevídaných vlastností, napríklad ten môj dokáže mená nových známych s ľahkosťou zabúdať ešte predtým, než sa mi vôbec stihnú predstaviť. Hannibal si skrátka opäť našiel cestu k srdciam svojich priaznivcov a u mnohých sa mu to darí dokonca v doslovnom význame, napriek jeho kvalitám som sa však rozhodol urobiť si po prvej sérii prestávku a pre zmenu radšej ísť opäť zavolať Saulovi.

O väčšine tunajších kritikov som nikdy nemal valnú mienku, pri čítaní ich výtvorov ma neraz prekvapí už skutočnosť, že dotyčný užívateľ neurobí gramatickú chybu aspoň v počte hviezdičiek. Napriek tomu ma však zaráža, koľkí z nich začnú s verejnou prezentáciou svojich literárnych zvratkov ešte predtým, ako sa s obsahom či pointou daného filmu stihnú čo len zbežne oboznámiť. Jasné, načo by svoj vzácny čas márnili sledovaním nejakého traileru, ktorý by im spolu s úvodným clickbaitom zabral celé úmorné dve minúty? Prečo by ho mali plytvať tak časovo náročnými činnosťami, ako zhliadnutie recenzií iných užívateľov, či prípadne samotná projekcia filmu? Kdeže, tak zastaralé postupy na našich databázach už dávno vyšli z trendov! Novej generácii popredných filmových kritikov stačí objaviť v tagoch náhodný termín, ktorý im pripomína jednu z príčin ich neveselého detstva, a na základe tohto podnetu hravo zvládnu určiť zápletku, herecké obsadenie, vývoj deja a obrat filmu v prepočte na indické rupie, aby k nemu po zvážení všetkých faktorov priradili bezpochyby spoľahlivé a objektívne hodnotenie! Napríklad taký Trevor, najznámejší priekopník tejto netradičnej metódy, dokázal vďaka nej vo filme, ktorý je už podľa názvu zameraný výhradne na halucinogény, objaviť jasný a nepochybný zámer tvorcov k propagácii vnútrožilného užívania tvrdých drog. No, priznám sa, doteraz som nemal ani tušenia, že LSD sa dá užívať pomocou injekčných striekačiek, nepopieram však, že by mohlo ísť o vskutku zábavnú činnosť, ktorá človeku na pár týždňov nebývale oživí stereotyp všedných dní. Oveľa viac ma však zmiatla časť jeho recenzie, v ktorom ľudí holdujúcich spomínanej aktivite opakovane nazýva prascami. Na dedine som strávil podstatnú časť života a popravde, ošípané na mňa v živej podobe nikdy nerobili dobrý dojem, povedzme si otvorene, tie ich hygienické či stravovacie zvyky možno nazvať prinajmenšom pochybnými, žiadnu z nich som však za tie roky nepristihol pri intravenóznej absorbcii návykových látok, nie som si teda istý, čo nám tým Trevor vlastne chce vo svojej odbornej eseji zdeliť. Chápem síce, že jeho otec pracuje tretiu dekádu na miestnom družstve ako krmič dobytka, to však ešte neznamená, že ten pervitín, ktorý našiel na stole v jeho izbe, nosí do práce za účelom chovu domácich párno-kopytníkov, ako sa mu to pravidelne pokúša nahovoriť, pokojne sa ním môže napríklad vyrovnávať s vedomím, že jeho jediný gramotný potomok miesto toho, aby sa konečne naučil čítať s porozumením, navštevuje v čase voľna diskusie na filmových databázach a ohrozuje slušných ľudí agresívnym búšením hlavou do klávesnice. Ani tak smutné rodinné príbehy, akým bezpochyby je ten ich, však nie sú dôvodom k zavádzaniu iných užívateľov nepravdivými informáciami. To má asi rovnakú logiku, ako keď zistíte, že dejová línia Fast and furious sa točí okolo áut a vy sa už na základe tejto prvotnej informácie začnete v komentároch pohoršovať, aký je ten McQueen arogantný kokot, ktorý celý čas ignoruje dopravné predpisy, pretože vám otec v prvom ročníku odmietol kúpiť aktovku s jeho logom, aby mu ostalo na automaty a vy z toho doteraz trpíte komplexmi, pričom vám vôbec neprekáža, že McQueen v danom snímku ani nevystupuje a arogantných kokotov ignorujúcich predpisy tu miesto áut predstavujú ich vodiči, takže svojím neodborným posudkom filmu akurát bezdôvodne poškodzujete renomé. Občas si hovorím, že právo na registráciu by malo byť okrem vstupného kvízu opatrené aj psychotestom, som si istý, že táto stránka by sa tak razom stala veselším miestom. Mimochodom ten dokument bol celkom fajn.

Jedným z následkov života medzi ľuďmi so širokým spektrom zlozvykov je, že všetkým ich nerestiam a mentálnym poruchám začnete každým dňom rozumieť o čosi lepšie. Áno, áno, týka sa to aj vás, len si to priznajte! Kým v detstve ste si s kamarátmi z družiny zdesene ukazovali prstom na každého miestneho opilca bez detí a zamestnania, dnes sa s rovnakým úžasom vzájomne štucháte do boku pri pohľade na človeka s dlhodobým pracovným a milostným pomerom, ktorý si ich na rozdiel od vás dokáže udržať aj v triezvom stave; kým v detstve ste každé škaredé slovíčko preventívne utekali vypľuť do záchodovej misy, dnes používate termíny označujúce genitálie namiesto interpunkčných znamienok; a kým v detstve ste pri pohľade na zločincov v televíznych správach nemohli pochopiť, prečo pod nimi Pánbožko jednoducho na mieste neroztvorí zem, aby už žiaden nevinný občan nemusel ďalej znášať ťarchu ich existencie, dnes aj obyčajnú schopnosť prežiť to tu s čistým registrom pokladáte za vrchol renesančného umenia. Nie je mi teda celkom jasné, ako mohol aj mládežnícky seriál o nevinnom výlete dvoch študentov pohoršiť tisícky dospelých divákov, ktorí v tejto skazenej dobe rovnako ako všetci ostatní dennodenne žijú. Priamočiara dejová línia, výživné dialógy a bezchybný Alex Lawther, to všetko sa rozhodli s klapkami na očiach dobrovoľne prehliadať len preto, že konanie postáv vraj - a teraz sa držte - nedávajú dobrý príklad mladým divákom! Áno, hlavná hrdinka je podľa nich vrcholne nesprávnym vzorom, pretože na rozdiel od ich antikoncepčných zlyhaní netrávi celé dni doma pred počítačom, ale vo voľnom čase navštevuje s rovesníkmi prírodné destinácie, a že z času na čas jej z úst vykĺzne z úst nejaké to tfuj tfuj slovíčko, pretože oni sa v jej veku isto dorozumievali výhradne odbornou latinčinou! Dobre, dobre, uznávam, že jej slovník pripomína skôr závodného dláždiča s Tourettovým syndrómom, že na ten výlet sa nemuseli vydať zrovna tým ukradnutým autom kamarátovho otca, keď miesto fyzického napadnutia si ho od neho mohli jednoducho vypýtať, a k jeho notorickým vražedným sklonom by som si vlastne tiež našiel zopár výhrad, pokiaľ však nie ste členom miestneho klubu moralistov a Stvoriteľ vás obdaril dostatočnou porciou zdravého nadhľadu, tri hodiny tejto parádnej minisérie si nepochybne užijete do poslednej minúty. Alebo pri nej zistíte, že som väčšinu času iba plietol nezmysly, pretože nemám nič lepšie na práci a vy ste nemali brať vážne každý komentár, ktorý si na internetoch prečítate.

Každého vopred upozorňujem, že samovražedný atentát v podobe projekcie tohto seriálu by určite nemal skúšať bez odborného dozoru, sám som si ho pustil iba preto, aby som každému, kto ma ma najbližšie spýta, či poznám ten nový meme formát s Geraltom z Rivie, mohol sebaisto odvetiť: „Jasné, on je z toho seriálu na Netflixe, kde si starosta objedná Legolasa z Wishu, aby jeho mesto zachránil pred babou Jagou, pretože jej už zas vyšnupal všetok perník z chalúpky, toho si dobre pamätám!" Patologický dopyt po pozornosti okolia sa mi však tentokrát stal takmer osudným. Sklony k masochizmu síce prejavujem celkom pravidelne, na správy opačnému pohlaviu odpisujem už do troch sekúnd, každé ráno zatváram oči po tom, čo si vypnem budík a jeden či dvakrát za život som si bol dokonca aj zacvičiť, pustiť si však viac než jednu epizódu Zaklínača znamená vyhlásiť mozgovým bunkám hodinovú výpoveď a natrvalo im zatvoriť prevádzku. Ak vezmeme do úvahy, že táto ôsma biblická rana sa po databázach veselo pohybuje v červených číslach, celkom ma desí predstava, že väčšina hlasujúcich slobodne disponuje volebným právom. S tvorcami sa momentálne súdim o štyridsaťtri minút môjho času, o ktoré ma nezákonne ochudobnili, o výsledku konania vás budem informovať už čoskoro!