VsetkoVsade

Poznáte ten pocit, keď sa napriek vášmu intelektu a výzoru priemerného obyvateľa Pentagonu konečne nájde osoba opačných vlastností, ktorá navyše vkus a sebareflexiu postráda v takej miere, že voľný čas ochotne trávi vo vašej blízkosti aj bez použitia bodnej zbrane? Mali ste už s niekým pocit, že vaše mozgy prevádzkujú spoločnú továreň na serotonín a vzájomnú symbiózu posúvate na nový rozmer doslova každým interným výrokom, emotikonom, či zdrobneným oslovením, takže na sociálnych sieťach popri díleroch a víkendových akciách začínate pomaly hľadať kontakty na svadobných fotografov? Stalo sa vám už, že tá vaša vylepšená verzia dokonalosti, s ktorou ste si stihli vzájomne zobrať mieru na prsteň, nájsť mená pre prvých piatich potomkov a v domove dôchodcov vopred rezervovať spoločné lôžko, náhle prestala javiť základné známky príčetnosti a jej šedým mozgovým bunkám vypršal dátum spotreby, takže v rámci zachovania zvyšku už tak chatrného duševného zdravia si napokon s povzdychnutím vymažete prezývky v Messengeri, obsah kolónky v profile s nápisom Stav zmeníte na „Nezadaný“ a v presvedčení, že podobným spôsobom šťastie uteká pomedzi prsty iba beznádejným existenčným omylom ako ste vy, dospejete k rozhodnutiu stráviť zvyšok života v celibáte? Ak ste aj vy moje stručné otázky zodpovedali tromi ráznymi „ÁNO!“, a jedným prekvapeným: „Teda človeče, ty o mne vieš snáď všetko!“, po zhliadnutí tohto filmu s hlasným výdychom úľavy zistíte, že sa nejedná o žiaden výnimočný jav. Naopak, režisér cielene zdôrazňuje skutočnosť, že život je do veľkej miery kolobehom falošných nádejí a ich zákonitých sklamaní a musím uznať, že priemerný vývoj prvého vzťahu sa mu podarilo zachytiť v dokonale vernej podobe. Úprimne, nepamätám si, že by ma niekedy tak oslovil film, v ktorom žiadny z aktérov neholduje ľahkým ženám, omamným látkam či trestnej činnosti, práve vďaka hravej forme, ktorou odkrýva životné pravdy tisíckam mladých divákov, ho totiž možno s pokojným svedomím zaradiť k svetovej špičke. 500 days of Summer vás dokonale pohltí a lepšie než akékoľvek motivačné video vám priateľsky vysvetlí, že aj keď na svojej ceste stratíte smer, už len v rámci kratochvíle popri odovzdanom čakaní na smrť sa vám predsa len oplatí neprestať ho hľadať, pravdaže, pokiaľ nie ste jedným z tých beznádejných existenčných omylov, ktorí si šťastie zakaždým nechajú utiecť pomedzi prsty, v tom prípade sa to skutočne neoplatí.

Až donedávna som ani len nedúfal, že po Ordinácii v ružovej záhrade objavím seriál z lekárskeho prostredia, ktorý by ma dokázal po duševnej stránke obohatiť v podobnej miere! Nehovorím pravdaže o filmárskych kvalitách, stačila mi úvodná scéna prvej epizódy a môj mozog si začal samým zdesením dobrovoľne inštalovať obrnu, zásadnou mierou však prispel k môjmu rozhodnutiu prestať tráviť všetok voľný čas nečinným vysedávaním pred obrazovkou a začať tráviť všetok voľný čas aktívnym vysedávaním pred monitorom, kde aj napriek skutočnosti, že postrádam empatiu a osobnosť ako takú, dokážem vďaka celodennému zdieľaniu príspevkov vierohodne pôsobiť ako milý a zábavný jedinec. A to ještě není všechno, Horste! Časom som síce až na pár výnimiek prestal sledovať aj seriály, počas zúfalého čakania na nové diely Peaky Blinders, ktoré v rebríčku životne dôležitých komodít uvádzam ešte pred kyslíkom, som však narazil na ďalšiu famóznu sériu príbehov z minulého storočia. Pohľady na život a pocity vtedajšieho pracovníka medicíny sú v nej zobrazené vernejšie, než by jeden paranoidný schizofrenik so sklonmi k sebapoškodzovaniu dokázal pokojne stráviť, priznám sa, odjakživa mi nedala spávať predstava, čo za podporné látky asi vyžaduje každodenná práca v zdravotníctve, keď aj v takej gastronómii vám pri rozhodnutí absolvovať celú zmenu triezvy hrozí v lepšom prípade záznam v trestnom registri za ublíženie na zdraví. Knirk mi hneď v prvej epizóde poskytol odpovede na všetky moje zvedavé otázky, aktéri v ňom síce väčšinu aktivít vykonávajú v plášťoch, ale rozhodne nie v rukavičkách, pacientom miesto novodobých analgetík podávajú starý osvedčený kokaín a v prípade, že im nadriadený dlhuje výplatu, nezačnú sa s ním okamžite súdiť, ako to majú v poslednej dobe všetci vo zvyku, naopak mu na znak pozornosti zariadia dentálnu prehliadku zdarma, hoci je pravda, že nie práve humánnym spôsobom. Kompletný zoznam kladných stránok seriálu by stačil na osobitnú databázu, mrazivými príbehmi bielej mafie ma skrátka dokonale pohltil a jediným jeho nedostatkom je, že pozostáva iba z dvoch sérií, tú prvú som totiž zvládol za necelý deň.

Nakoľko mi záleží na rovnoprávnosti všetkých živých tvorov, alebo v tomto prípade aspoň všetkých tých, ktoré známky života vykazujú, pri každom filme s výskytom zombies ma zakaždým do krajnosti vyvádza z miery skutočnosť, že tí chudáci sa nemôžu pohybovať rovnakou rýchlosťou ako zdravá časť obyvateľstva. Miesto toho ich tvorcovia všetkých tých dnešných Mŕtvych chodcov a Chodiacich mŕtvol zakaždým nechajú iba poskakovať na mieste ako postrelené srnky, čo ich predsa musí bezpochyby značne limitovať a to nielen pri zháňaní potravy. Kým ostatní majú k dispozícii všemožné dopravné prostriedky od bicyklov po nákladné autá a v najhoršom prípade im stačí jednoducho pridať do kroku, aby sa z ich dosahu hravo vzdialili, zombies sú dlhodobo a systematicky znevýhodňovanou komunitou, ktorá pri cestovaní z bodu A do bodu B v každom filmovom diele disponuje výhradne pešobusom a obvykle sú odkázaní výhradne na milosť osudu, ktorý im nejaké to nedobrovoľné občerstvenie z času na čas pošle rovno do cesty. Tentokrát však autori prekvapivo ukázali charakter a vybavili ich rýchlosťou, za akú by sa nehanbil ani Forrest Gump po dvoch dekách kokaínu, čo som zvyšku postáv a hlavne účastníkom reality show prial od samého začiatku, keďže genetická premena mala u väčšiny z nich priaznivý dopad na ich intelektuálnu i výzorovú stránku. Tempo deja mi nápadne pripomínalo moje počínanie na priemernej párty, čo voľne preložené znamená, že začína hneď na sto percent a intenzitu postupne zvyšuje, pravdou síce je, že tomuto žánru sa zvyknem vyhýbať na vzdialenosť dvoch a pol galaxie, ak by som však mal vybrať jednu výnimku, určite by to bol práve tento nadpriemerne originálny kúsok.

Dlhodobou averziou voči romantickým filmom trpím hneď z niekoľkých dôvodov. Ako je totiž zjavné už z ich názvu, dej sa takmer výhradne točí okolo vzťahov medzi mužmi a ženami, ktoré postupom času prerastajú v milostný pomer, pričom jediný pomer, ktorý som kedy so živou ženou mal ja, bol pracovný a ten sa dotyčná pri pohľade na môj prístup rozhodla predčasne ukončiť už po prvej zmene. Nemožno sa teda čudovať, že kontrast bohatého sexuálneho života aktérov v porovnaní s mojou neslávnou štatistikou u mňa vzbudzuje značnú nevôľu. Rovnako ma u filmov tohto žánru irituje konštantná snaha tvorcov vyvolať u diváka dojem, že jeho život nie je ničím iným než sfilmovaným románom Rosamunde Pilcherovej, v ktorom bol vopred starostlivo naplánovaný každý názov kapitoly a prípadné problémy, s ktorými sa ako romantický protagonista potýka na dennej báze, sú len dejovou zápletkou určenou pre vývoj jeho charakteru. Pre ich odstránenie určite nemusí začať s aktívnou prácou na osobnom rozvoji, či na svojich vlastnostiach nebodaj niečo zmeniť. Kdeže. V záverečnej scéne totiž vesmír cesty jeho osudu beztak zákonite spojí s milujúcou osobou, ktorej jediným dôvodom, aby natrvalo ukončila trištvrteročný podnájom v matkinom lone, bolo obetovať svoj život každodennej akceptácii a systematickému odstraňovaniu jeho toxických návykov, pretože tak už to vo svete raz chodí a každá bytosť s vlastnou realitou, potrebami a pocitmi si nepochybne zaslúži, aby ju niekto miloval práve pre to, aká je! Skrátka, v porovnaní s priemerným romantickým filmom aj Harry Potter pôsobí ako neorealistický dokument a nakoľko sa jedná o žáner určený pre menej náročnú časť ženského publika, ktorú genetické dispozície vopred odsudzujú k tomu, aby si sexuálnych partnerov miesto klubov a zoznamiek hľadali nanajvýš v miestnom zelovoci, pri výbere aktérov má ich vizuálna stránka pred hereckou kvalitou zvyčajne výsadnú prednosť. Na moje potešenie sa však Netflix tentokrát vyšvihol, príbeh dvoch gerontofilov v exotickom prostredí filmu, ktorý som počas heroínového dojazdu objavil čírou náhodou, pre mňa bol po všetkých tých Bielych plachtách a Dovolenkách v raji vítanou zmenou, nakoľko dej príjemne odsýpal a nechýbal ani situačný humor v pravidelných intervaloch, podobne príjemne som bol naposledy prekvapený, keď som počas včerajšej návštevy u sestry objavil v jej peňaženke tri gramy emka. Pravdou síce je, že to vôbec nemuselo trvať bezmála dve hodiny, za celkový dojem však u mňa má Garotti dve krvavočervené a tretiu navyše za výskyt mojich obľúbených komodít ako sú festivaly, alkohol a návykové látky, čo sa dá robiť, predsa som len slabý a závislý muž.

Neviem síce, či začínam trpieť úbytkami testosterónu, alebo môj náhly citový výlev spôsobil demižón krabicového vína, ktorý som počas projekcie spotreboval, tínedžerské komédie z minulej dekády sa však začínajú stávať mojím novým guilty pleasure. Nemám pravdaže na mysli produkty Disney Channel, v tom štádiu už dotyčný okrem dôkladnej gynekologickej prehliadky potrebuje aj okamžitú lobotómiu, pokiaľ by však nejaký z nich sľuboval podobne originálny námet, ako tomu bolo v tomto prípade, neváhal by som mu udeliť výnimku. Tvorcovia sa totiž spolu s mojím dílerom po celý čas vytrvalo pridŕžajú hesla, že menej býva často viac – v scenári s tuctovou zápletkou sa vôbec na nič nehrajú, naopak, hlavné aktérky trávia väčšinu času celkom bežnými činnosťami dnešných tínedžeriek, ako je citová investícia do toxických osôb a ničenie mladých mužských životov v ich okolí, prípadne kombinácia oboch aktivít v pravidelných intervaloch, vďaka čomu pôsobí každý ich dialóg prudko autentickým dojmom. Je síce pravda, že v tak pokročilom veku ženy vnímam už skôr ako geriatrické pacientky po menopauze a v poslednom štádiu Alzheimera, konanie ich postáv mi však umožnilo opäť nahliadnuť do čias svojej pochabej mladosti, keď som každý sebamenší problém riešil dramatickým útekom z domu či aspoň nervovým zrútením, než som konečne ako každý rozumný dospelý muž začal s pitím alkoholu a užívaním tvrdých drog. K skvelým hereckým výkonom sa v role staršej a plešatej verzie Zekiho Müllera pridáva excelentný Harrelson, za ktorého prihadzujem jednu červenú navrch a divákom všetkých vekových kategórií film vrele odporúčam!

Tonya Hardingová je dokonalý prototyp mojej ideálnej partnerky. Tým nechcem povedať, že trpí ochorením zrakových orgánov, vďaka ktorému dokáže prehliadnuť môj výzor učebnej pomôcky na seminári o poruchách štítnej žľazy, očarila ma predovšetkým iniciatívou a schopnosťou orientácie v praktickom živote, nakoľko o mne je verejne známe, že disponujem vlastnosťami celkom opačnými. Mne totiž dokáže zabrať niekoľko hodín aj tak jednoduchý úkon ako zavesiť kalendár na stenu, keďže zakaždým zabudnem, ktorým koncom napred sa pribíjajú klince, zatiaľ čo ona vo filme strieľa z brokovnice, pod kapotou auta dokáže s úplnou istotou pomenovať nielen motor a ďaleko nemá ani k mojej veľkej a odvekej vášni menom krasokorčuľovanie. Teda aby som bol presný, svojho času ako jediná žena v USA zvládla trojitú otočku, kým ja som na tých korčuliach ani nikdy nestál, ale tak predsa. Margot Robbie v jej úlohe každou replikou potvrdzuje, že je herečkou svetovej triedy, ktorá sa nebráni žiadnej recesii a pocta zahrať si v jednom filme s DiCapriom sa jej rozhodne nedostala len pre jej pekné, povedzme, že oči, jej postava tentokrát naopak dokazuje, že človek vôbec nemusí byť pekný na to, aby mohol byť nádherný.

Keby bola ázijská rasa filmom, celkom isto by sa volal Malý les. Keď pominiem záľubu jej členov v konzumácii drobných hlodavcov a skutočnosť, že deratizérov vnímajú len ako jedincov bez kulinárskeho talentu, svojím spôsobom mi vlastne imponuje postoj, ktorý rákosky dokážu dobrovoľne zaujať k všeobecne nepopulárnym činnostiam. Keď od rána do noci stepujú na ryžových poliach, nevidia stuhnuté kríže a kožnú pleseň z pobytu vo vlhkých priestoroch, ale tisíce milujúcich otcov, ktorí vďaka ich záslužnej činnosti každý deň nasýtia svoje rodiny, nevidia do krvi zodraté chodidlá po štyroch dvanástkach za pásom, ale technickú revolúciu vo vzdelávacom systéme, ktorá s pomocou produktov ich spoločnosti odštartuje úspešné kariéry mnohých budúcich inžinierov a občas ich otvorene podozrievam, že aj keby náplňou ich každodennej práce bolo povedzme bosými nohami udupávať obsah po okraj naplnených latrín, oni by v tom videli jedinečnú možnosť pohnojiť pôdu a skrášliť okolie lotosovými kvetmi, ktoré v nej vďaka tejto ekologickej aktivite vypestujú omnoho ľahšie. Vývoj dejovej línie a obzvlášť vizuálna stránka filmu túto ich vlastnosť skvele podčiarkujú. Detailné zábery mi ukázali, že aj tak suchopárne činnosti ako sezónne domáce práce počas ročných období možno natočiť zábavným a pestrým štýlom, vďaka čomu film napriek absencii akejkoľvek zápletky dokázal s prehľadom splniť svoj účel. Menšie dejové zauzlenie by mu pritom rozhodne nebolo na škodu, napríklad že hlavná hrdinka by si zo svojho psa v poslednej scéne urobila pho bo, čo by bolo náhlym a pre všetkých nečakaným porušením dlhoročnej tradície, nakoľko jej predkovia psov podľa rodinného receptu odjakživa podávali len na woku s rezancami. V tom prípade by som tasil snáď aj plný počet.

Ak je skutočne pravda, že život sa nám na konci odohrá pred očami v podobe filmu, potom výslovne trvám na tom, aby ten môj natočil Emmanuel Lubezki. Projekcie jeho tvorby by mali patriť medzi činnosti pacientov na odvykačkách ako náhradný zdroj serotonínu, sám po nich vždy zvyšok dňa strávim s pripečene šťastným úsmevom na tvári a mamka pri pohľade na mňa začína chystať svadobné koláče v domnení, že si jej jediný syn konečne našiel vážny vzťah. Komédie síce bežne nesledujem, na rozptýlenie mi obvykle stačí prescrollovať svoju nástenku, pri sledovaní Birdmana mi však popcorn smiechom párkrát zaskočil v hrdle rovno do dvanástnika, a čo je hlavné, s výnimkou predposlednej scény nemá ani jediný strih. Kľudne vsadím všetky svoje tri eurá na účte, že niečo podobne nápadité v najbližšom desaťročí určite neuvidím.

Aj vám je občas smutno za tým nevinným, dnes už takmer dávno zabudnutým obdobím našich mladých čias, keď strop technického priemyslu predstavoval elektrický vysávač a sociálne siete či smartfóny patrili k neznámym pojmom? Aj vy si z času na čas radi zaspomínate na to obdobie, keď žiaci v školách miesto vzájomných urážok na sociálnych sieťach venovali voľný čas spoločenským hrám ako schovávanie prezuviek do vedľajšej šatne či vzájomné topenie v záchodových misách, či keď ste si chceli z webu stiahnuť obrázok o veľkosti necelých dvoch megabajtov a vaše deti stihli medzičasom dokončiť školskú dochádzku a založiť si rodinu? Keď vám frajerka na list neodpísala dlhšie než mesiac a vy ste vôbec netušili, či na miestnej pošte obálku s vašou správou stratili, či sa na vás urazila kvôli ničomu, pretože nič je najčastejšou príčinou väčšiny partnerských sporov, alebo si len vašu správu nevšimla, pretože sa išla osprchovať, čo vo voľnom preklade znamená, že ste jej úplne ukradnutí a teda by ste mali zaraz a bez váhania začať s písaním ďalšej, ktorú si už tentoraz nepochybne všimne? Vzťahom na diaľku v tých časoch ruže isto nekvitli ani v oblasti intímnej korešpondencie, kým dnes vám už fotku v podprsenke zvládne do pár sekúnd poskytnúť každá priemerne nadaná mladá deva, nakoľko jej stačí jediné kliknutie na tlačidlo so zreteľným nápisom Odoslať, v minulom storočí si dotyčný musel najskôr počkať na jej návštevu fotopredajne, kde vyvolanie záberov trvalo v lepšom prípade dva týždne a v horšom dve volebné obdobia, aby ich po zistení, že film jej opäť raz nevyšiel, mohla ísť domov obratom nasnímať znova a po ukončení čakacej doby ich starostlivo naukladané v obálke konečne odniesla na poštu, pričom v čase doručenia bol adresát zrejme už dávno šťastne ženatý a s tretím potomkom na ceste. Hlavný aktér filmu z prelomu tisícročí, ktorého vizuálne spracovanie vo mne zdvihlo náhlu vlnu nostalgie, dokázal tento ošemetný problém vyriešiť vskutku svojrázne, keď sa v miestnej fotopredajni rovno zamestnal a k spomínaným záberom tak mal denne okamžitý prístup z prvej ruky. Pritom ho zjavne vôbec netrápilo, že ani jeden nebol zákazníčkou určený práve jemu a už vôbec nie na to, aby si nimi tapetoval stenu svojej obývačky, čo však robil po celý čas s tak úprimným nadšením, že mi ho v závere bolo takmer ľúto, keď polícia jeho životné dielo odhalí. To bolo totiž prakticky ničím v porovnaní s možnosťami, ktoré nám 21. storočie ako na chrómovom podnose so zrolovanou dvadsiatkou každodenne ponúka - len si predstavte, že také instastories vašej dcéry si môže ktokoľvek dokola prehrávať po celé dni bez toho, aby o tom čo len tušila, v galérii smartfónu s 32 GB pamäťou skladovať screenshot každého jedného príspevku, ktorý kedy na internet verejne zavesila, a to ešte nezačínam hovoriť o tom, koľké z nich to robia vedome a práve za týmto spomínaným účelom. Aj vám je občas smutno za tým nevinným, dnes už takmer dávno zabudnutým obdobím našich mladých čias?

Dlhodobý pobyt na invalidnom vozíku prináša svojim užívateľom kvantum značných obmedzení aj v oblasti intímneho života. Vaše potenciálne partnerky celú večnosť márne čakajú na moment, kedy sa vo vzťahu konečne osmelíte urobiť prvý krok, chodiť s nimi vydržíte nanajvýš niekoľko sekúnd a ak niekto vašej polovičke celé dni behá po rozume, je viac než pravdepodobné, že vzhľadom na vašu dysfunkciu to nebudete zrovna vy. Tým pravdaže nechcem povedať, že ja ako mentálny kvadruplegik by som nebodaj bol oproti nim vo výhode, hranice mojich konverzačných schopností sa totiž začínajú a končia už pri úvodnom pozdrave, počas verbálnych prejavov mám preventívne zapnuté titulky a akýkoľvek styk s opačným pohlavím s výnimkou toho očného mi nehrozí za predpokladu, že objekt mojich sexuálnych túžob vykazuje známky svojprávnosti, triezveho stavu či života všeobecne. Moderná technológia dokonca členom motoricky znevýhodnenej komunity vo filme ponúka možnosť riešiť danú problematiku spôsobmi ďaleko účinnejšími, než akými disponujú mne podobní duševní invalidi, v našom prípade totiž odstránenie nežiaducich faktorov vyžaduje absorbciu nemalého množstva omamných látok, čo v prípade, že sa nám podarí dospieť až k spoločnému stretnutí, dokáže jeho priebeh a následný spôsob dopravy domov neraz značne skomplikovať. Ústrednej postave príbehu však po strate hybnosti postačí kontakt na miestneho vynálezcu a nenáročný chirurgický zákrok, aby mohol už na druhý deň zvesela odštartovať kariéru majstra bojových umení vo voľnom štýle. Logiku v dejových zápletkách by ste u podobných žánrov aj Hubblovým teleskopom hľadali márne, ich hlavným účelom je však baviť a to predovšetkým po vizuálnej stránke, čo sa v mojom prípade Whannellovi podarilo náramne. Take the control, STEM!