VsetkoVsade

Po kinopremiére tohto filmu sa Slovensko na niekoľko týždňov oficiálne zaradilo na zoznam prímorských krajín, nakoľko ženská časť publika pri ňom prelievala také množstvá slanej vody, že údržbári kinosál začínali pod sedačky preventívne zavádzať odtoky a rosničky všetkých dôrazne varovali pred povodňovým rizikom tretieho stupňa. Prejavom emócií v podobnej miere síce odjakživa pohŕdam a rozplakať ma nedokáže ani výpis bankového účtu, čo v mojom prípade samo o sebe niečo znamená, z očakávaného klišé s primárnym cieľom zarobiť na ľudských citoch sa však vykľul nečakane sympatický príbeh dvoch tínedžerov, ktorí sa napriek vedomiu, že môžu každú chvíľu natiahnuť brká (čím nemyslím svoju obľúbenú festivalovú aktivitu), rozhodnú nečakať na tento moment prikrčení v kúte svojej izby. Je nemalým paradoxom, že postava Shailene Woodley bola po celý čas vybavená kyslíkovým prístrojom, nakoľko pri sledovaní jej filmov kyslík obvykle musia dodávať mne, ešte väčším paradoxom pre mňa bolo zistenie, že hoci som sa filmu dlhé roky vyhýbal na vzdialenosť piatich obežných dráh, príbeh ma nebývale pohltil a približne v polovici spustil nekontrolovaný citový výlev, ktorý by som citoslovcami zhrnul ako„ jejo – fňuk – chichichi – ajáj – vzlyk – ňuňu – fapfap – chrrr”, pričom keby trval ešte o polhodinu dlhšie, začal by som repliky používať miesto popisov k profilovkám a v čase osobného voľna dobrovoľne navštevovať terapeuta.

Všetkých rodičov upozorňujem, že výchovné hodnoty v tomto seriáli nenájdu ani kozmickou sondou a pokiaľ sa rozhodnú pustiť si ho v blízkosti svojich potomkov, za jeho zhubné účinky na ich sny a ciele nenesiem ani najmenšiu zodpovednosť. Väčšina postáv príbehu totiž holduje takému počtu nerestí, že zamestnanci Herbalife-u by ich v prezentácii o zlej životospráve mohli vystavovať hneď na prvom slajde. Nepatrí k nim len unikátna schopnosť ohovoriť jedným dychom všetky osoby neprítomné na rodinnom stretnutí, rovnako impozantná je ich spotreba nikotínu, ktorá by stačila na tri rakoviny a jeden rozklad pľúc; za príkladný vzor mládeži nemožno pokladať ani protagonistku, ktorá si fľašu minerálky pred nástupom do práce preventívne dolieva Absolutkou, akože uznajte, toto sa ozaj nerobí, sledovať ju ešte chvíľu a začal by som vodku brzdiť nealkom aj ja. Úloha duševne nestabilnej redheadky s občasnými sklonmi k rezbárskemu umeniu na vlastnom tele sadla Amy Adamsovej ako vyšitá, slabosť pre ňu som si vypestoval už pri epickom sci-fi diele Arrival, kde sa jej podarilo nadviazať priamy kontakt s mimozemskou civilizáciou a vo mne tak aspoň na chvíľu oživila nádej, že aj môjmu nesúvislému koktaniu by ľudstvo raz mohlo konečne začať rozumieť. K seriálu ma priviedla predošlá tvorba Jean-Marca Valléeho, ten sa po megaúspešných Big Little Lies pustil do stvárnenia ďalšieho vzťahového románu s kriminálnou zápletkou a s výsledkom som vcelku spokojný, hoci mal dvakrát viac epizód, než bolo v skutočnosti treba.

Moji známi ma za to verejne odsudzujú a nazývajú ignorantom biblických rozmerov, ja sa však vôbec netajím tým, že žiadnu časť kultovej série Star Wars som nikdy nevidel do konca, pričom si z nej pamätám v podstate iba to, že Yoda pri konverzácii používa výlučne obrátený slovosled a Darth Vader sa nazýva otcom väčšej časti populácie než Boris Kollár, čo je samo o sebe dobrý dôvod zaradiť tento príbeh ku sci-fi žánru. Na to, aby som denne zvádzal súboje s mimozemskou formou života, totiž vôbec nemusím byť Jedi, na pracovisku ich stretávam viac než priemerný zamestnanec Area 51 a na konci každej zmeny vysielam základni naliehavé signály, že materská loď ma musela nepochybne vysadiť v nesprávnej galaxii. Pustite mi však Červeného trpaslíka, dokonale zábavnú a kreatívnu paródiu, ktorá tvorbu Džordža Lucasa rozoberá na vesmírne atómy a ja začnem pri každej epizóde prskať smiechom tak intenzívne, že bubliny mojich nosných sekrétov uvidíte aj zo solárnych družíc. Nedajte sa odradiť jeho mierne infantilným názvom, ten seriál je úplný klenot!

A ja sa tomu Dejvovi vôbec nedivím! Naopak, za mňa je vcelku logické, že keď podstatnú časť mladých liet strávite v prísnom celibáte, nakoľko pred pouličnou realitou preferujete komiksovú, vrcholom vašich tajných predstáv je profesorka angličtiny v pokročilom veku, ktorá na vás spred tabule koketne vystrkuje svoje slovesné tvary a spolužiačky sa vám cez prestávky hromadne zdôverujú, že tak milého a pozorného chlapca, akým ste vy, by raz celkom určite chceli niekde stretnúť, za účelom zvýšenia sociálnej validácie vám neostáva nič iné, než si na dobierku objednať SpiderManov kostým z Wishu a pokúsiť sa neúspešnú kariéru reštartovať s novou identitou. Úlohy chronického przniteľa posteľných matracov, ktorý v civile nezvládne zbaliť ani desiatu do školy, sa geniálne zhostil Aaron Johnson, ešte viac ma zaujal výkon fantastickej Chloe, ktorá nepriateľov rozdupáva na prvočinitele s intenzitou tri a pol Jackie Chana a mať v čase nakrúcania o tri roky menej, návštevy pedofilných divákov by vďaka jej úsmevu v kinosálach nepochybne lámali rekordy. Kick-Ass bol po Birdmanovi a nezrušení festivalovej sezóny mojím najmilším prekvapením roka, jeho humorné vložky dokonale vyvažujú akčné scény, pri ktorých sa efektmi a telesnými tekutinami ani zďaleka nešetrí. Českým prekladom názvu (Nářez) možno kvality tohto skvostu dokonale zhrnúť, o jeho omnoho slabšom pokračovaní to však už žiaľbohu tvrdiť nemožno.

Dnes už len málokto vie, že jedna z DiCapriových prezývok v detstve znela Leonardo Retardo. Čo o to, podobnými titulmi ma ľudia v okolí označujú dennodenne, Kapor však túto diagnózu v jednom z jeho prvých filmov povýšil na renesančné umenie. Úprimne, Oscara za vedľajšiu úlohu by si zaslúžil už tu, lepšie stvárnenie mentálneho hendikepu som videl už len v Molochových klipoch a sledovať ten herecký koncert o pár minút dlhšie, s rodinou by som sa začal dorozumievať slintaním. Na pozadí vkusne natočenej vzťahovej drámy je divák svedkom dvoch milostných afér mladého Jacka Sparrowa, preklep, Johnnyho Deppa s nezvyčajnou záľubou vo vydatých matkách a jeho matku s nezvyčajnou záľubou v závodnom sedení na kuchynskom gauči. Príbeh pre mňa bol po maratóne dokumentov Netflixu o sériových vrahoch vítanou duševnou rekreáciou, na jednej strane síce obsahuje stopové množstvo neveľmi logických zápletiek, postavy sú však obsadené geniálne a ak ste príliš leniví pustiť si ho sami, aby ste zistili, čo že toho Gilberta Grapea vlastne žralo, buďte si istí, že ja som ho žral od úvodných titulkov po záverečné.

Ak ste svoj doterajší život trávili v mylnom presvedčení, že pracujúca trieda našej spoločnosti trpí žalostne nízkym finančným hodnotením, z ktorého jej po vyplatení účtov, dílera a výživného neostane ani na hotdog bez párku, každému z vás odporúčam, aby si z času na čas urobil krátky výlet na jednu z našich internetových zoznamiek. Na mysli mám predovšetkým Pokec, kde tamojší gentlemani za fotku zrolovanej utierky medzi prstami na nohe neváhajú vysoliť svoju týždennú mzdu a pokiaľ má nová užívateľka dvojciferný počet zubov a vychodenú aspoň materskú školu, behom prvých dvadsiatich minút od registrácie obdrží najmenej tri žiadosti o ruku, štyri o nohu a to ešte nehovorím o ďalších častiach tela. Nikdy som síce nechápal to ich zaryté presvedčenie, že bezhlavé investície do podobných komodít sa dlhodobo vyplácajú, nakoľko aj v prípade, že výplatu by nahádzali do automatu v prvej herni pred stanicou, by mali väčšiu šancu, že aspoň časť daného obnosu sa im vráti naspäť, ale čo už, všetci máme svoje priority. Ako nám ukazuje film, erotický priemysel je biznis vskutku výnosný, vo väčšine prípadov stačí, ak sa potiahnete latexom, obložíte vonnými sviečkami, v sprievode vhodnej hudby urobíte na kameru zopár fyzicky nenáročných pohybov a okolo vás sa v okamihu vyroja stovky prvotriednych klaunov, ktorí začnú miesto farebných loptičiek žonglovať platobnými kartami. Na druhej strane, konkurencia v danej brandži už v dnešnej virtuálnej dobe vôbec nie je malá a často mám pocit, že keby Discovery začali o svetových livechat stránkach točiť dokumenty, podobne divoké a neľútostné súboje o zdroj dennej obživy by ste márne hľadali aj v afrických savanách. Nechápem, prečo mal režisér potrebu pridávať k tejto už tak dosť pútavej tematike výskyt paranormálnych javov, dlho očakávané rozuzlenie sa navyše rozhodol z neznámych dôvodov vynechať a zmätenému divákovi ostáva len hádať, čo že sa mu to svojím sofistikovaným dielom vlastne pokúšal povedať. Jediným pozitívom filmu pre mňa bolo, že jeho celková úroveň priliehavo vystihuje životný štýl jeho hlavných postáv. Inými slovami - stál za holú piču.

Takto by vyzerali Dva roky prázdnin, keby ich napísal a zrežíroval Quentin Tarantino. Takto by vyzerali verneovky, keby v nich strýčko Jules miesto atramentu používal čaj z lysohlávok. Takto si predstavujem Robinsona, ktorému spoločnosť nerobí Piatok, ale Pondelkové Ráno. Pred stiahnutím filmu som sa rozhodol dať prednosť knižnej verzii, ktorá mi trvala cakomprásk necelé tri hodiny, čo je doba, za akú bežne nestíham čítať ani cenovky v Lidli a cestou k pokladni potom nestíham zas vychádzať z údivu, prečo tá povianočná zľava na krušovickú dvanástku a modré pringlesky už vyše pol roka neplatí. Pravdou je, že do filmu sa zmestil iba zlomok hu(s)tn(úc)ej atmosféry, ktorá sa v mladom, dynamickom a stroskotanom kolektíve po celý čas rozpína, nenájdete v ňom ani detailný opis ich myšlienkových pochodov, ktorému autor venoval viac než podstatnú časť príbehu, do deja ma však vtiahol tak intenzívne, že som sa po tej dvojtýždňovej expedícii do dažďových pralesov rozhodol celkom sám a dobrovoľne použiť sprchu. No nič, teraz ju musím vynechať zase na Štedrý deň, aby sa chod vesmíru mohol opäť vrátiť do pôvodných koľají.

Asi najmenej populárnym zákonom prírody je proces starnutia, ktorému sa žiaden živý tvor nemá šancu vyhnúť. Nie že by som svoj výzor neduživého starca s nábehom na demenciu pred verejnosťou skrýval, naopak, v mojich úctyhodných dvadsiatich štyroch rokoch sa otvorene hlásim k vyslúžilým geriatrickým pacientom. Zmeny s prichádzajúcim vekom na sebe badám doslova na každom kroku - vrások na čele mám toľko, že predavačky v Kauflande si ma mýlia s čiarovým kódom, kolená mi pri chôdzi vŕzgajú tak, že majitelia okolitých barakov si začínajú hromadne olejovať vchodové dvere a na akciách ma začína pravidelne vypínať už pri desiatom pive. Odhadujem, že v takej štyridsiatke okrem telesných tekutín neudržím už ani príbor a pri konverzácii s okolím budem miesto rečového ústrojenstva používať aparát Stephena Hawkinga. Medzi svojimi rovesníkmi pritom nepatrím k žiadnym výnimkám, keď väčšina z nich začína po prvej štvrťstoročnici spisovať závet a rozdeľovať majetok, avšak pri dnešnom sledovaní hereckého výkonu, ktorý v dvojnásobne vyššom veku podal nadpozemský Ian McKellen, som v samom úžase krútil hlavou tak, že mi z ucha trikrát vypadol načúvací strojček a protéza mi zaletela až kamsi k protinožcom. Jeden by si skepticky povedal, že ten zmutovaný židovský geront, ako ho priaznivci X-Men Series medzi sebou dôverne oslovujú, si pôjde na staré ortézy užívať zaslúžený dôchodok, on však vyskočí z hojdacieho kresla, odhodí francúzsku barlu a natočí vkusné dramatické dielo s kriminálnou zápletkou a dejovým obratom, ktorý ma donútil pustiť si ho znova. Pritom na začiatku som si myslel, že obrátiť aktéri nezvládnu už ani stránky v scenári. Zdá sa, že aj proces starnutia sa v niektorých prípadoch rozhodne urobiť výnimku.

Nakoľko v dnešnej dobe každodenne vznikajú tisíce milostných pomerov bez ohľadu na pohlavie, rasu či dátum poslednej návštevy veterinára, pri sledovaní tohto filmu asi nikoho neprekvapí, keď sa hlavný hrdina rozhodne svoju bývalú polovičku po rozvode nahradiť umelou inteligenciou. Sám si podobne založený vzťah síce predstaviť neviem, obvykle mi stačí, keď mi Siri odpovie na otázku, aký dnes mala deň a v brušnej dutine sa mi vyrojí toľko motýľov, že okolité múzeá ma začnú používať ako herbár; na druhej strane, virtuálne partnerstvá svojim účastníkom prinášajú kvantá nesporných výhod - ak napríklad s vaším vyvoleným začnete prehrávať hádku, vôbec naňho nemusíte vyťahovať screeny konverzácií za posledné tri dekády, bohato postačí, ak mu na spodnom paneli vypnete zvukovú ikonku a pred rozchodom ho miesto ťahania po súdnych procesoch jednoducho chytíte za kábel a trvalo odpojíte zo zástrčky. Repliky Joaquina Phoenixa v úlohe notorického sexuálneho frustráta, ako aj väčšina ostatných dialógov príbehu, sú na pomery filmov o počítačoch nebývale (dô)vtipné, pri rozhovore na túto suchopárnu tému som sa naposledy tak bujaro zasmial, keď mi v binárnom kóde na hodine informatiky profesorka objavila dvojku. Neviem síce, koľko gramov emka muselo padnúť v štábe počas nahrávania, modernú kinematografiu si však osobne predstavujem práve takto a pokiaľ bude tvorená čo len s podobnou dávkou fantázie, v budúcnosti sa rozhodne máme na čo tešiť. Zatiaľ idem vziať svoju Acerku na romantickú prechádzku parkom a potom si spolu zájdeme niekam na večeru.

Po skončení filmu som mal pocity zmiešané asi ako skinhed, ktorému pred obedom začnú v žalúdku nečakane vyhrávať cigáni. K postávam slečny Taylor-Joy sympatie obvykle nechovám, krv mi pila predovšetkým v poslednej sérii Peaky Blinders, to však ešte nie je dôvod, pre ktorý by ju nános kozmetických prípravkov z piatich salónov krásy nemohol zmeniť na platonickú sporiteľňu citov mužského publika. Priznávam bez mučenia, keby sa mi jedného dňa pošťastilo stretnúť ju povedzme u nás v bare, kde by si u mňa v čase najväčšieho zhonu bez hanby vypýtala nabíjačku na iPhone, neodbavil by som tú nejapnú požiadavku bezradným pokývaním hlavou, ako to robím vlastne pri všetkých požiadavkách zákazníkov, miesto toho by som si bez váhania stopol prvého testrala a letel jej po ňu cez sedmoro hôr a sedmoro dolín do najbližšieho AppleStore. V role vyštudovanej manipulátorky s vražednými sklonmi jej zdatne sekunduje Olivia Cooke, ktorú by ste mohli pokojne pristihnúť, ako vám zoškrabáva lak z nového kabrioletu nožíkom na koberce a ona by vás do pár minút s ľahkosťou presvedčila, že ide o jedinečné umelecké dielo, ktoré o pár dekád nadobudne astronomickú hodnotu, takže vy by ste si napokon iba rezignovane vzdychli a spýtali sa jej, či honorár môžete vyplatiť aj kartou, alebo berie výhradne iba hotovosť. Ešte dobre, že nemám nový kabriolet. Vlastne ani starý. A ani žiadne iné auto. Patrným sklamaním bol pre mňa obrat dejovej línie, kde vám pochmúrny tón príbehu s dialógmi plnými dramatických páuz po celý čas sľubujú gulervúce rozuzlenie, pri ktorom aj Texaský masaker vyzerá ako romantická komédia, to však režisér v záverečnej scéne iba nejasne naznačil, vďaka čomu mnohé repliky v predošlých scénach vyzneli naprosto samoúčelne. Treba mu však uznať, že jeho výtvor k podpriemerným rozhodne nepatrí.