grogodil

Herné Piesky času (a jeho dve pokračovania) patria určite medzi najzábavnejšie arkádové akčné hopsačky aké som kedy hral. Filmové Piesky sa síce snažia tváriť rovnako veľkolepo (tie prachy vidieť aspoň na výprave a ku koncu už zbytočne prepálených trikoch), no zábavné určite nie sú. Newell natočil podpriemernú šaškáreň s nie príliš oslnivým šaškom v hlavnej úlohe. Gyllenhaalovi to síce v slovných prestrelkách s Artertonkou celkom pristane, no akčné scény s ním sú v Newellovom podaní vyslovene žalostné. Z ladných akrobatických parkourových karambolov známych z hry dostanete na plátne smršť neprehľadných sekundových záberov na detaily tváre, alebo nejakú končatinu v pohybe. Výsledok je neprehľadný guláš skoro aj pri súboji jeden na jedného. A keď už nejaký plynulejší kamerový oblet pripomenie niečo od Ubisoftu, tak skôr než od Princa si Newell požičiava z Assasin's Creed. Hold, keď na to máš, tak sa pochváľ (Verbinski, Bay), keď nie (Newell), choď točiť svatby a akciu nechaj profesionálom.

Ak sa niekto naozaj priblížil obrazne povedané k tomu, že dokázal natočiť hovno tak, že z obrazovky vás doslova ovalí príznačný smrad, tak určite Srdjan Spasojevic. Či je však totálne zhnusenie diváka nejakým umením zasluhujúcim takýto obdiv, ťažko povedať. Nie každý má samozrejme tú odvahu sa na takomto niečom vôbec zúčastniť, takže aspoň bezvýznamné plus za odvahu to má... Každopádne, odtrhnúť zrak napriek všetkým tým zverstvám nešlo a pocity skutočného úžasu z hrdlo zvierajúcej nedýchateľnej bezcitnej atmosféry sa zlievajú so žalúdok obracajucími stavmi maximalného odporu, vzbudzujúc neustále desivé predstavy o tom, do akej miery ide len o fikciu z chorej (toto úplne zdravého človeka proste nenapadne) scenáristovej hlavy a ako silno sa to obtiera o realitu. Po technickej stránke totiž filmu neni takmer čo vytknúť a v pohode by fungoval ako slušný drsný triller natočený aj umiernenejším,8 milimetrovým spôsobom. Minimálne som si však aspoň trošku ujasnil, kde mám v tomto smere svoje osobné hranice únosnosti a minimálne o jednej scéne môžem povedať, že bola už ďaleko za ňou, takže s kľudným svedomím si môžem sľúbiť, že film, ktorý beštiálnosť poženie v budúcnosti zase o niečo vyššie už vidieť vážne nepotrebujem. :-) ...nehodnotím, lebo na toto sa fakt hodí skoro celá hodnotiaca škála

Ďalší dramedy prírastok do stajne Showtime, kde očividne vedia, čo chcú diváci vidieť a aj do relatívne všedného námetu dokážu scenáristi narvať nejaký ten doteraz nevidený a viac alebo menej kontroverzný nápad. Výsledok je aspoň u mňa vždy totálny úspech a logo Showtime na obrazovke je pre mňa zárukou tej najkvalitnejšej televíznej produkcie. Tentokrát natrháva prdel väčšine nemocničným seriálom na Vicodine závislá sestrička Jackie, ktorá vám obecne zažitú predstavu o roztomilých vysmiatych sestričkách rozpráši v priebehu jednej epizódy. Všetky postavy napriek svojej určitej uletenosti pôsobia skutočne živým dojmom a sú prezentované naozaj nevtieravým spôsobom so všetkými svojimi kladmi aj zápormi (sebeckejšiu hlavnú hrdinku budete inde len veľmi ťažko hľadať). Síce nedosahuje vražedné nezastaviteľné tempo napr. takej Pohotovosti, no všetok ten stres, emócie, psychický tlak a vzťahy na pracovisku a k pacientom, s ktorými sa musia všetci neustále vyrovnávať, sú vykreslené naozaj verne a okrem toho, všetci pri tom šňupaní, kradnutí liekov, písaní na Twitter a naozaj "nenápadnom" reklamovaní iPhonu sypú z rukáva jednu hlášku za druhou... zatiaľ môj seriálový objav tohto roka a teším sa na tretiu sériu

Typicky anglicky a tým pádom celkom z ostra a bez servítky poňatý seriál o 4 looseroch s libidom niekoľkonásobne prevyšujúcim IQ. Všetky epizódy sa tak rovnako nesú v morálne rovnako zvrhlej a nadržanej nálade v sprievode gulometnej paľby slovíčka "fuck" na X spôsobov. Baviť sa na neskutočne trapných a ponižujúcich situáciách samozrejme dá (je to britský seriál!) veľmi slušne, horšie to mám so samotnými postavami, ktoré mi akosi stále nie a nie úplne prirásť k srdcu. V reále by vás pri pohľade na takúto ubohú obmedzenú štvorku napadlo veľmi veľa opovrhujúcich nadávok, v seriáli by som im mal očividne fandiť... Bohužiaľ, nedá sa.

A to som si myslel, že na podobné ftákoviny som už starý. :-) Prcičkovsky prisprostalé zápletky typu "v ktorej striptérke som včera pri rozlúčke so slobodou nechal zásnubný prsteň?" sú síce vákuovo duchaprázdne a postavené na primitívnom humore so zdivočelými hormónmi, no občas vzduchom preletí skutočný "kameň". A okrem toho, hustota sporo odetých nadržaných rošteniek so sukňami pripomínajúcich širší opasok je miestami skutočne enormná a z každého druhého záberu na vás civí vypasovaný výstrih, takže na ploche 20 minút to napriek občasným nevkusným vulgaritám nestihne človeka otráviť. Sympatických 50%

Tématicky je to svojim spôsobom veľmi atraktívna psychologická sonda z doteraz pre mňa takmer neznámeho sveta svedkov Jehovových, o ktorých som vedel doteraz v podstate asi toľko ako o komároch či inom hmyze. A to, že ak vám táto háveď vletí do bytu, je to otrava kým ich vyženiete, preto je lepšie pred nimi nenechávať otvorené dvere. Avšak priblíženie každodenného života zfanatizovaných jehovistov so svojimi striktne dodržujúcimi bizardnými zákonmi plných zákazov a obmedzení a s tým súvisiacimi pokrivenými citovými hodnotami, je miestami naozaj šokujúcim vyobrazením sektárstva, v ktorom rozum nemá čo hľadať a naozaj všetko sa musí podvoliť slepej viere....pôsobivý zážitok a veľmi silné 4 hviezdice s nábehom na plný počet.

Keby tento vysvetľovací "dedukčný jasnovidecký hurikán" na mňa spustil Horacio Kane, tak pri tom nevdydržím ani pol hodinku. No keď vám geniálny Sherlock vysvetľuje svoju dedukčnú vedu polopate povýšenecky podotýkajúc na svoju nadradenosť a vašu inteligenčnú zaostalosť, je to proste jedna fascinujúca (a zábavná) smršť detailov. Tak len dúfať, že scenáristom nedôjdu nápady...po pozretí prvej série summa sumárum - 1. diel 90%, 2. diel 80%, 3.diel 100%.

Príbeh síce čo-to dlhuje napr. takým Monsters a.s., no aj napriek tomu je to určite najzábavnejšia dračia rozprávka od čias Dráčika požiarnika. :-)

V detailoch a v momentoch je to naozaj pôsobivé, no v kombinácii s miestami až príliš klišovitým rozprávkovým spracovaním sa to miestami trošku bije. Každopádne, tých pár kixov ako vystrihnutých z ohranej romantickej komédie, spoľahlivo zakamufluje každé obtretie sa o naozaj silný námet.

Scenár nie je určite nič revolučné, priebehom (a hlavne tak trošku zbytočne zmätočným záverom) mi to možno až príliš pripomenulo Cronenbergov eXistenZ, akurát okresaný o veškerú sympatickú úchylnosť a nechutnosť s osobitým nolanovským "temnorytierskym" feelingom. Na jednej strane mi nedá rypnúť si, že po výtvarnej stránke som čakal viac nápaditosti a vyzúrenia sa. Nemuselo ísť o žiadnu krajinu zázrakov, no ako svet neobmedzených možností pôsobí Nolanove snové prostredie trošku všedne nevyužito. Na strane druhej, režisér má všetky pravidlá a zákonitosti svojho sveta pevne podopreté a oddôvodnené v rámci rýchlokurzu v prvej polovici filmu, takže sa hold musíme hrať na architektom vytvorenom bludisku, nech pôsobí akokoľvek všedne reálne. Tu a tam síce vyskočí do popredia nejaká nejasnosť (napr. až doma mi docvaklo, prečo na pád dodávky z mostu nereagovali stratou gravitácie všetky úrovne), no nejde o nič zásadného, pri čom by si človek klepal na čelo a čo mal čas a chuť rozoberať. Druhý polčas sa totiž odohráva v závratnom tempe a Nolan naplno predvádza svoje rozprávačské umenie, keď s ľahkosťou, bez straty orientácie vrství a preskakuje z jedného sna do druhého. Vyslovenou pastvou pre všetky zmysly je samozrejme technická stránka. Či je to scéna v otáčajúcej sa hotelovej chodbe (my favourite), hrajkanie sa v beztiažovom stave, alebo len obyčajná prestrelka, či naháňačka, v doprovode nezameniteľných Zimmerových dunivých tónov z toho behajú po chrbte zimomriavky.