Chudáčci

Grécky provokatér č. 1 - Yorgos Lanthimos - podľa môjho vari naplno triezveho uvažovania, vyslovene chce iba za každú cenu neustále provokovať a šokovať zároveň; skrátka, väčšinou sa stále štylizuje do rovnakého formátu snáď predovšetkým len kvôli tomu, aby znovu pôsobil čo najdivnejším dojmom, zrejme aj na úkor samotnej kvality príslušnej veci, a čo môže mať následne kľudne i celkom opačný charakter, než aký teda pôvodne tento tvorca vôbec zamýšľal: štylizácia pre celkový [d]efekt v rámci celku, čo sa rozhodne znovu dotýkalo i jeho úplne najnovšieho, a k tomu i opätovne pomerne dosť samoúčelného a experimentálneho titulu, ktorý na mňa jednoznačne zapôsobil, ako niečo medzi »vedeckým experimentom,« a to konkrétne na samotný spôsob - trebárs i samotného Frankensteina, resp. proste práve najmä toho účinkujúceho Netvora, ktorého na začiatku 30. rokov XX. storočia, s naprosto veľkou gráciou stelesnil William Henry Pratt, známejším pod svojim umeleckým menom ako Boris Karloff; nakoľko sa zrovna táto ústredná protagonistka Bella Baxterová v podaní Emmy Stoneovej, vskutku akosi priamočiaro predsa trocha častejšie štylizovala do jeho trefnej podoby - aspoň v prvej polovici minutáže - určite; keď by som ju mohol teraz premenovať - povedzme na akéhosi „Netvora v sukni” s mimoriadne neukojiteľným sexuálnym apetítom, čím sa vzápätí azda už konečne presúvam i do ďalšej roviny celkového rozprávania daného, rozštiepeného príbehu, kedy daný autor zasa prehodil výhybku smerom na akési «umelecké porno», kedy sa tým pádom divákovi pred jeho užasnutým zrakom postupne rozprestierala i neuveriteľná kadencia explicitne poňatých záberov bez akýchkoľvek kladených servítok, že si vnímavý divák vtedy automaticky v duchu hovorieval: „Wow, sakramentsky odvážny, a obzvlášť perverzný a nechutný, herecký prejav zo strany tejto ústrednej predstaviteľky, z ktorého ale je možné súčasne vycítiť aj vysokú samoúčelnosť a kalkuláciu, rovnako sa podobne vzťahujúcu i na tohto hlavného autora, ktorý svoje zvrátené vízie naďalej prenáša na svoje herecké obsadenia, až to nenormálne začína zapáchať akýmsi absolútnym nevkusom!” (06.04.2024)

Yorgos Lanthimos je svůj a bylo by asi zajímavé vidět, co se mu děje v hlavě. Chudáčci můžou působit jako jeho nejpřístupnější film, ale stále je to čistokrevný art a ne mainstream. Hlavním bodem je zde téma sexuality, které je prezentováno do příběhu někde na rozmezí Střihorukého Edwarda a Frankensteina. Film je odvážný a milovníci Emmy Stone (která zde popravdě není moc atraktivní) si přijdou na své a užijí si hromady sexu i nahoty. Pořád jsou ale Chudáčci od tvůrce Humra a to je důležité si uvědomit, protože vydržet toto audiovizuálně náročné, nepřístupné a dvě a půl hodiny dlouhé dílo, není jednoduché ale zároveň si divák odnese neobvyklý a neopakovatelný zážitek. (11.04.2024)

Surrealistický gejzír, kamera utržená ze řetězu (miluji záběry rybím okem, co už dneska nejsou jaksi moderní) a mrazivě dunivá hudba měnící se tu v kakofonii, tam jen v pár vybrnkaných tónů. Orgastická extáze snad ještě neměla lepší hudební doprovod, o řádění na parketu nemluvě. Při některých intenzivních pasážích jsem si vzpomněl na Michaela Nymana a jeho hudbu k filmům P. Greenaway. Magický mix steampunku a secese doplněný vizemi jak od Karla Zemana (včetně té mořské ryby). Navrch ještě něco z Felliniho a Tinta Brasse. A z černobílého Londýna do světa plného barev, dobrodružství, sexu, krutosti a smrti. A ty skvostné interiéry! Jedním z hlavních motivů je emancipace, ale nějak to nevadí. A samozřejmě svoboda. A ač se tu skáče o sto šest, film vůbec není oplzlý a vulgární. V menších rolích mě potěšila H. Schygulla, vynikající německá herečka. Její scénka točící se okolo sexu a masturbace neměla chybu. Film, co je třeba zažít v kině - obraz + zvuk=dokonalost. Myslím, že dlouho nic lepšího z poslední doby jen tak neuvidím. (26.01.2024)

Zatím nejextravagantnější Lanthimos, a to už je dost co říct. Jeden z nejosobitějších filmařů současnosti se pořádně utrhl ze řetězu a navíc měl na realizaci svých originálních ujetých vizí hodně peněz. Výsledkem je komplexní, nehorázně zábavný a významy přetékající komediální bizár s frankensteinovskými motivy o emancipační cestě jedné ženy za poznáním světa i sebe sama. Ženy s dospělým tělem a mozkem vlastního nenarozeného dítěte, kterou skrze vyprávění řazené do kapitol sledujeme na cestě po Evropě, jak porušuje všechny myslitelné společenské konvence, postupně podráží patriarchátu nohy a ve finále mu bodá kudlu do zad a prochází si kompletním zrychleným vývojem od zvídavého batolete přes naivní dospívající dívku až po výmluvnou intelektuálku s jasným názorem na stav věcí. Inteligentní dialogy, promyšlený koncept, aktuální téma, vizuálně opojné obrazy, strhující herecké výkony, ďábelsky morbidní nápady, spousta nahoty, umělecký film jak víno, oscarové nominace jsou nevyhnutelné. (12.10.2023)

Hoci Chudiatku nemožno uprieť, že je šialenou a provokatívnou jazdou, i tak ide z hľadiska režisérovej rannej tvorby o pomerne divácky kúsok a z obsahovej stránky aj jeho najčitateľnejší. Yorgos Lanthimos smeruje k hollywoodskemu štýlu, ale našťastie veľmi nenáhlivým tempom a spôsobom, ktorým si udržiava svoj jasný rukopis. Čím je Chudiatko natoľko výnimočné, až mala Akadémia pocit, že si zaslúži byť nominované v 11 kategóriách? V prvom rade ide o výkon Emmy Stone, ktorý je skutočne dychberúci. Naozaj neviem, ktorá iná herečka by dokázala tak výstižne zahrať mnohotvárnosť a dramatický vývoj Belly Baxter. Od detskej otvorenosti, nespútanej mysle, ktorú ešte nekrešú žiadne spoločenské limity, cez ženu, v ktorej sa prebúdza sexualita a zmyselnosť, až po akési záverečné uzemnenie. Oscar by bol v tomto prípade celkom namieste. Emmou to však rozhodne nekončí a hlavnému mužskému hereckému triu (Mark Ruffalo, Willem Dafoe, Ramy Youssef) prakticky tiež nie je čo vytknúť, vrátane maskérskej práce odvedenej na Willemovi. Kostýmová návrhárka Holly Waddington odvádza fantastickú prácu premyslenú do úplných detailov. Všimli ste si, ako sa odev Belly vplyvom času mení a svojou štruktúrou, farbou či zvolenou látkou determinuje jej ďalšiu premenu? Šaty s volánmi ako pre bábiky nahrádza latexový plášť či riasená blúzka, svojimi tvarmi pripomínajúca ženské genitálie a v závere menej odhalené kostýmy ladené do tmavých farieb evokujú Bellyno dozretie. Napriek dominujúcemu viktoriánskemu štýlu, pre ktorý je typické vrstvenie a široké rukávy, nezabúdajme na to, že sa stále nachádzame vo svete Lanthimosa, takže v modeloch nájdeme patričný surrealizmus a stretneme sa aj netypickými materiálmi ako plast či latex. Iba 29-ročný skladateľ Jerskin Fendrix prekračuje akékoľvek hranice konformity a je dokonalou časťou Yorgosovej bizarnej skladačky. Vo svojej hudbe odráža samotný príbeh – zatiaľ čo raz z nej sála hravosť a roztomilosť, inokedy v divákovi vyvoláva skôr pocity trápnosti, až stavy silného znepokojenia. Spolupráca Yorgosa s kameramanom Robbiem Ryanom, ktorý má mimochodom na konte niekoľko fantastických festivalových filmov, nebola tiež ich prvou. Pracovali spolu už na Favoritke, za ktorú Robbie získal Oscarovú nomináciu. Jeho práca s kamerou je rovnako experimentálna a kreatívna ako zvyšné zložky filmu (kľúčové momenty sledujeme často cez širokouhlý objektív Fisheye). Chudiatko je potrebné vidieť opakovane. Nie kvôli komplikovanosti príbehu, ale pre jej vypiplanosť na každom fronte. Snáď jedinú výhradu mám k minutáži, ktorá by sa dala jemne okresať a to práve o zopár sexuálnych scén, ktoré sa chvíľami už zbytočne (i v samotnej myšlienke) opakujú. Každopádne si nenechajte v kinách tento bizarný, hravý, vtipný a nesmierne nápaditý film ujsť. Na Chudiatko tak skoro nezabudnete (18.02.2024)