Neviňátka

Uhladené dostávanie sa divákovi hlboko, hlboko do mysle, pomocou duchaplného (dvojzmysel zámerný) strašenia vyvolávajúceho viac otázok osobnej interpretácie než len čistokrvného strachu, s úžasnou záverečnou gradáciou, scénami s postupne silnejším a silnejším tepom ako zaisteným dlhoročného významného postavenia medzi "duchárinami". (04.01.2013)

V USA 60. let žilo asi až příliš mnoho dětí, tak se filmaři rozhodli divákům vsugerovat, že dělat potomstvo není dobrý nápad. Jinak se ty kultovní tituly o zlých andílcích neumím vysvětlit. Neviňátka ale oproti třeba Městečku prokletých mají něco navíc - kvalitní provedení. Film netáhne kupředu jen silný námět, ale i na poměry žánru silná režie ještě zvýrazněná širokoúhlým formátem. Od Claytona jsem zatím viděl jen rutinního Gatsbyho, tak jsem se docela bál, ale tentokrát mi jeho precizní a zcela nebéčková režie v kontrastu s typickým hororovým námětem velmi sedla. Co vadí, je scénář, který je nejenže poněkud roztahaný, ale myšlenkové pochody hlavní hrdinky (jež celou duchařskou konspiraci odhaluje na základě... vlastně ani nevím na základě čeho, prostě najednou "ví věci"), jsou mi navíc záhadou. Celkem 3 a 1/2, bohužel. PS: Martina Stephense díky této roli + roli s Městečku prokletých řadím mezi nejlepší dětské herce. (13.10.2013)

Nebavilo ma to. Nechápal som tomu. Zostarlo to. Výprava zámku v lone prírody a blízke jazero majú niečo do seba, poteší tiež chytľavá pesnička a film obsahuje asi dve celkom fajn tiesnivé scény. Ale inak nuda podložená nezaujímavým scenárom, mdlými dialógmi, čudným koncom a s postavami, ktoré by si zaslúžili hodiť takú tú hnusnú lepkavú mucholapku do vlasov za svoje nechutne hysterické vrieskania, z ktorého ma boleli korene zubov. Jamesova kniha bola sfilmovaná viackrát, ale vyložene odporúčam azda len seriálové spracovanie The Haunting of Bly Manor od Mikea Flanagana (a už ono nie je žiadny zázrak, ale snaha sa mu nedá uprieť). (28.10.2019)

Neviniatka stoja na atmosfére, pokiaľ niekto očakáva skutočnú hrôzu založenú na ľakačkách či zdeformovaných tvárach duchov a príšer, musí si pustiť niečo omnoho aktuálnejšie. Scenár sa snaží udržať všetko v rovine nejednoznačnej čitateľnosti, a tak si "pravdu" budete musieť zložiť sami a u viacerých divákov sa bude líšiť. Claytonovi, Archibaldovi a Capotemu ale išlo o vyjadrenie pomocou metafor skutočných vzťahov medzi deťmi a dospelými v reálnom svete, ktoré nie sú ani zďaleka tak polarizované, ako si možno mnohí rodičia nepriznajú. V tom, ako sú tieto dve deti vo svojom stále útlom veku vyspelé, bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú ovládané mŕtvymi, je film neuveriteľne nadčasový. Posadnutosť bývalými zamestnancami nám oznamuje taktiež nie príliš jednoducho prijateľnú pravdu, a to, že naša výchova sa skladá aj z kopírovania našich negatívnych vlastností našimi deťmi. Mimochodom film atmosférou a pomalým tempom, ako aj ženou v hlavnej úlohe a dvoma deťmi, pripomenie The Others, Aménabar sa v Neviniatkach asi husto inšpiroval. (21.03.2020)

♫ We lay, my love and I / Beneath the weeping willow / But now alone I lie / And weep beside the tree / Singing "O Willow Waly" / By the tree that weeps with me / Singing "O Willow Waly" / Till my lover returns to me / We lay, my love and I / Beneath the weeping willow / But now alone I lie / O willow I die / O willow I die... ♫ (28.12.2008)