Ivanovo dětství

Tak to vám teda poviem. To bol očarujúci film. Ide o prvý celovečerný film môjho najobľúbenejšieho, a bezpochyby najlepšieho Ruského režiséra Andreja Tarkovského (Najviac sa preslávil svojim poetickým opusom STALKER, mimochodom jeden z mojich najobľúbenejších filmov vôbec). Čiernobiela snímka, ktorá má málo cez hodinu a pól, ale vedel by som na ňu pozerať aj 4, rozpráva drsný príbeh z obdobia druhej svetovej vojny. Malí 12 ročný chlapec Ivan, ktorý prišiel počas Nemeckého Blitzkriegu o rodinu, pracuje pre Sovietsku armádu. Pre jeho nízky vzrast a tým, že je relatívne nenápadný,sliedi, sleduje postup Nacistov po kraji a predáva informácie z jednej roty do druhej. Pre armádu je táto sirota veľmi nápomocná, ale vojaci s ktorými spolupracuje, majú v sebe ešte štipku ľudskosti a tak sa ho snažia poslať na internátnu školu, ďaleko od vojny. Chlapec to v slzách odmieta, keďže to je jediná rodina, ktorú momentálne má. Ivan sa síce hrá na drsného vojaka, odporuje poručíkom aj vyššie postaveným členom červenej armády, ale vo svojom vnútri je to stále iba malý a hravý chlapec, ktorý sa len ťažko vyrovnáva zo svojimi vnútornými démonmi a traumami, ktoré ho zatiaľ stretli. Tarkovskij, to zachytáva nádherne svojím neopakovateľným. poetickým rukopisom. Nejde tu vyslovene o poetickú onaniu ako v jeho nasledujúcich, teda všetkých filmoch (A to myslím v dobrom, ja to od neho milujem), takže si myslím, že tento kúsok je prístupnejší aj jednoduchším filmovým konzumentom. Hoci má svoj vek, na myšlienkach ľudskej dôstojnosti a duši nestratil nič, skôr zreje ako víno. Hoci sú to Tarkovského, skoro, začiatky, kameru a cit pre detail tu badať od prvej chvíle. Ten jeho naturalizmus ma posiela symbolicky do kolien. Nádherne vie zachytávať krásy prírody, či už ide o sci-fi, vojnovú drámu alebo bieločierny film. Bravo. Je to srdcervúce ale z jednej strany to aj upokojí dušu. A nie................ Neskončí sa to happyendom. (17.08.2015)

V prvom rade treba povedať, že Ivanovo detstvo je omnoho dospelejším filmom, než akými bola trojica študentských filmov Andreja Tarkovského, nech sa o to, aby pôsobili dospelejšie, snažil sebeviac. Pohľad na vojnu očami dieťaťa je téma, ktorá bola sfilmovaná nespočetne veľa krát a ktorá je o to hroznejšia, pretože detský hrdinovia nevedia čo robiť tvárou v tvár vojne. Nevedia ako sa zachovať a ich zúfalstvo je o to väčšie. Ivan nie. Jeho stratu nevinnosti nahradilo absolútne presvedčenie, že vo vojne má aj on dôležité miesto ako zved a že mu práve táto pozícia dopomôže k tomu aby pomstil smrť svojej rodiny. Vo svojich 12 rokoch sa stáva dospelým alebo sa teda zo všetkých síl snaží presvedčiť ostatných, že bojuje za rovnakú vec ako oni a je rovnako schopný ako oni to dosiahnuť. Tarkovskij si tu pohráva z rôznymi vzťahmi a z rôznymi obrazmi, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, alebo tvoria akúsi lyrickú rovinu, ktorá umocňuje beznádejnosť situácií, do ktorých sa hrdinovia dostávajú. Ku koncu sa stáva film epickejším - obsadenie Berlína, viacej lyrickejším - scéna na pláži a viacej naliehavejším - pohľad na fotku Ivana, ktorý bol obesený. A práve práca z obrazom a slovom, tvoria z tohto filmu jeden z veľmi silných filmových zážitkov. (01.07.2011)

Z retrospektívneho hľadiska myslím môžeme skonštatovať, že Ivanovo detstvo je masovo najprístupnejším Tarkovského filmom. Za prvé stopážou a za druhé už len tým, o čom rozpráva. Už aj v dobe vzniku asi bolo viacerým zrejmé, že sa pozerajú na debut niekoho výnimočného, ktorému treba nechať do budúcnosti poriadny priestor. Ivanovo detstvo je vojnovou drámou a dobrodružným filmom v jednom. Domnievam sa, že Tarkovskij nemal od chlapca v nikdy v deji odbiehať a mohol vyťažiť vzhľadom na zobrazené udalosti vo filme o niečo silnejšie emócie. (08.05.2015)

Krásně natočená vznešená nuda. Záběry moc hezké, kouzlící silnou podmanivou atmosféru, ale příběh nezajímavý a dost nesoudržný. Jasně, on Tarkovskij vlastně nikdy nevyprávěl komplexní uzavřené příběhy, ale většinou neměl problém pracovat s diváckou zvědavostí a někudy vést pozornost publika - ve svém debutu ale víceméně jen vizuálně machruje a klopýtá nudnými odbočkami. A to jsem tomu hrozně věřil. 60% (13.07.2020)

Už ve své celovečerní prvotině ukazuje Tarkovskij, v čem spočívala jeho nejsilnější stránka - v práci kamery, ve schopnosti vytvářet magické obrazy, v lyrické atmosféře a v citlivém výběru a práci s herci. Jeho snímek sice není prost proslulého ideového zápalu a heroismu typického pro sovětské válečné filmy, přece jen je ale o poznání civilnější a jde v něm nikoliv o ideologii, nýbrž o vlastenectví. Tenhle Tarkovského raný kousek je mi z jeho tvorby asi nejsympatičtější (jakkoliv zdaleka není nejlepší) z jednoho prostého důvodu. Tady se ještě drží zpátky a vystačí si s velmi rozumnou stopáží. Dlouhé záběry tudíž neunavují, nejsou přítěží. Tarkovského práce se dá považovat za absolutní protipól produkce dnešních klipařů, kteří si pomáhají divokým střihem a nájezdy kamery. U Tarkovského je důležitý sám obraz, jeho kompozice. Celkový dojem: 65 %. (16.09.2014)