Quo vadis, Aida?

No, občas ti takle na skorobalkán zajedu malovat a jednou když sme tam jeli s tomem, tak sme si v autě dali historii tědlech "válek". A pak tam jednou s náma jel fotřík "pomáhat" a ten říkal, že srbové sou vlastně takový blakánský rusáci, což je prostě špatně. Tohle je film o tom, že v tědlech těžkých dobách moddré helmy nemohli vlastně vůbec nic, stejně jako ve Rwandě. Tady teda neumřelo tolik lidí jako v africe, ale smutný je, že o tom celý Svět věděl a stejně se nic nestalo. A vůbec nejhoší na tom je, že i dnes něco podobnýho probíhá, všichni o tom ví a stejně se najdou pitomci, kteří budou obhajovat rusáky. Strašný :o( (23.04.2024)

Pro Aidu není zas tak podstatné kdo, kde, proč a nebo kdy to všechno začalo. Podstatné je tady a teď a když ne my, tak v návalu pochopitelné sobeckosti moji nejbližší. Obnažování charakterů při krizích lidskosti je téma, které se sice složitěji vyhýbá repetitivnosti, ale svou naléhavostí to s trochou tvůrčího umu dokáže kompenzovat. Jinak to můžeme brát i jako marnou snahu o holandskou omáčku. Másla bylo pod modrými přilbami dost, chyběly ale vejce.. (09.09.2022)

Tento film mi doslova dvihol tlak a od zlosti som penil a nadával celý film. Nie, nie na film, ten je mimochodom veľmi kvalitný, zarýva sa pod kožu postupne a naozaj dráždi po celú stopáž. Veľmi realistický, presvedčivý, takmer až dokumentárne pojatý film. Hlavná postava Aida kladie jednoduché otázky, ale dostáva na ne nepochopiteľné odpovede. Presne som vedel o akom masakre bude film rozprávať, ale v tomto filme sledujeme to čo mu predchádzalo. Ako oklamať davy ľudí tak, aby poslušne robili presne to čo chcete? Komu  scény s nastupovaním do autobusov nepripomenuli nastupovanie Židov do vagónov, ktorí boli rovnako oklamaní? Celý film sledujeme bandu amatérov v modrých prilbách, ktorí mi ako som spomenul dvíhali tlak po celý film. Totálna neschopnosť, ktorú Srbi dokonale vycítili sa ešte ako tak prepáčiť dá, ale tá neochota pomôcť, urobiť niečo najviac aj vo chvíli keď sa všetko začína rúcať, to je neuveriteľné. Títo "šmolkovia" si urobili meno a hanbu na sto rokov dopredu. Áno, boli tam, ale nič viac. Po filme som ešte pár hodín rozdýchaval zlosť. 80%. (26.05.2024)

„Kam ideš, Aida ?” , je z môjho čisto objektívneho pohľadu → absolútnym »majstrovským dielom« , aké som vlastne veľmi dlho nevidel, že si to už skrátka ani poriadne nepamätám, kedy naposledy by ma takto extrémne zasiahol film (lepšie povedané → hraný dokument, obsahujúci strhujúcu rekonštrukciu daných udalostí...), ktorý dokonca nakrútila bosenskohercegovská režisérka Jasmila Žbanićová, keďže priamo pojednáva o « Srebrenickom masakri » , čo vhodnejšou voľbou byť ani nemohlo, pretože temnej a vskutku i nedávnej histórii, sa mimochodom práve teraz venuje odborník na slovo vzatý. Aby som trochu viacej priblížil "dej" , ktorý genocíde ešte predchádzal, tak predsa čosi podstatné načrtnem, čo pokladám za mimoriadne dôležité: „ Občianska vojna v (bývalej) Juhoslávii v rozpätí rokov 1991-1995, dospela konkrétne už do takej fázy, že od 11. júla → tisíc deväťsto deväťdesiat päť, utekajú tisíce a tisíce ľudí, medzi inými aj bosnianski Moslimovia, preč z mesta Srebrenica, pretože sa priamo k nemu blíži „Armáda Republiky srbskej” , a to na čele s generálom a vojnovým zločincom → Ratkom Mladićom, pričom akýmsi útočiskom a úkrytom súčasne, by teoreticky snáď mohol byť i neďaleký tábor ("OSN") UNPROFOR v obci Potočary, pod (ne)velením veliteľa holandskej jednotky → plukovníka Thoma Karremansa, ktorý sa rozdelí na dve časti: všetci utečenci sa sem zmestiť určite nemôžu, t. j. mnohí budú musieť ostať trčať vonku, čo ale našťastie neplatí pre bývalú učiteľku a terajšiu prekladateľku → Aidu Selmanagićovú, ktorá vybaví akúsi »protekciu« pre svoju ostávajúcu rodinu v zložení dvoch synov - staršieho Hamdiju a mladšieho Seju, ktorých zároveň dopĺňa i vzdelaný otec Nihad. To je jedna stránka mince. S tou druhou to bude už trochu horšie. Po krátkych rokovaniach, následne skočili hrdlorezovi na lep, ako malí škôlkari, ktorý si odteraz diktuje svoje ("zlomyselné") podmienky, čo sa asi mnohým pozdávať nebudú... Sľubuje, že sa nikomu nič zlé nestane, a tak nastáva selekcia: ženy zvlášť a deti s mužmi vo veku 15-70 rokov, taktiež oddelene. Podarí sa odvážnej žene zachrániť svoju milujúcu famíliu ešte predtým, ako bude definitívne neskoro...? ” / Srbská herečka a protagonistka snímku Jasna Đuričićová má za skutočného manžela toho → filmového Ratka Mladića, čiže Srba Borisa Isakovića, tak to je mi teda hotový paradox ! Dobré vedieť, že toto akési zvláštne zistenie našťastie nekazí celkové výsledné dojmy, ktoré sú práve naopak → oveľa zaujímavejšími, než by vôbec človek na prvý pohľad povedal. Väčšinou sledujem túto postavu prostredníctvom jej osoby, a keď k tomu pridám aj excelentnú »ručnú kameru« Christine A. Maierovej (paráda, ďalšia žena za kamerou), tak o nepríjemnú atmosféru je priam postarané ! Unikátny kinematografický počin, aký by malo vidieť čo najviac divákov. Kiežby som vás touto "recenziou" inšpiroval, aby ste to skúsili. PS: Desivý horor v priamom prenose. (09.09.2021)

Chápu, no.. Historická hrůza a  filmový doják, tak nějak automaticky mířící k hromadné sklizni všelijakých drahokovových naháčů, lvů, medvědů atd... Ale mě to prostě minulo... Když si budu chtít pustit nějakou tragickou frašku o impotenci modré helmy (protože frustrace právě z UN předposranosti je zdaleka nejsilnější pocit co ve mě film vyvolal), asi šáhnu po nějaké verzi rwandské zpovědi generála R.Dellaira. (19.03.2022)