maddy

Už to vyzeralo beznádejne, ale konečne sa podarilo! Tam kde komixovky, prevažne zo stajne Marvelu, v posledných rokoch valcujú kiná s jedným superhrdinom za druhým, ich prienik do televízie bol zatiaľ bieda. Až musel nastúpiť Netflix a ukázať všetkých tým priemerným Arrowom, Agentkám Carter, Gothamom, Flashom a podpriemerným Constantinom alebo Agentom S.H.I.E.L.D-u ako sa to robí. Daredevil je tak konečne vydarený komixový televízny projekt, ktorý je viac než infantilnou zábavkou pre násťročných, práve skutočne vyzretou, v rámci možnosti realistickou komixovkou pracujúcou s čisto dospelými témami. Zároveň dostatočne temnou a nekompromisnou, kde ten R-kový rating nie je opodstatnený zbytočným násilím, ale hlavne ponurou atmosférou, v ktorej sa kladie dôraz na morálne dilema postáv, či už tých hlavných alebo aj skvelo rozpracovaných vedľajších. Keď už aj dôjde na akčné scény, tak v žiadnom prípade nepôsobia tak ako sme u Marveloviek zvyknutí, že titulný superhrdina má takmer neobmedzenú silu a porazí všetkých navôkol, ale každý súboj je dostatočne zemitý, s dôrazom na uveriteľnosť a titulný hrdina to schytáva z každej strany. V žiadnom prípade sa nehrá na „wow efekt“, ale aj napriek tomu nechýba pútava forma – napríklad záverečný fight druhej epizódy v úzkej chodbe zostrihaný tak, aby pôsobil ako natočený na jeden záber! Navyše potešil aj Charlie Cox, ktorý u mňa budil malé obavy, ale nakoniec sa z neho v tých správnych rukách stal charizmatický hrdina, ktorý hravo utiahne celú sériu. Vo výsledku je tak Daredevil nadpriemerným projektom, ktorý je viac serióznou akčnou kriminálnou drámou/thrillerom, než rozjarenou komixovkou, jednoducho taká „depka po komixovsky“ o tej odvrátenej strane superhrdinstva. Jasne, má pár chýb ako možno až priveľké nadužívanie flashbackov, v ktorých sa stane presne to čo každý očakáva alebo niekedy až zbytočne otravnú postavu parťáka Foggyho Nelsona, ale pokiaľ budú v podobnom duchu pokračovať všetky chystané projekty Netflix/Marvelu, ktoré sa neskôr spoja do Defenders, máme tu jeden z najambicióznejších počinov na poli televíznej zábavy. A porovnávanie s filmovým Daredevilom s Affleckom tu snáď ani nie je na mieste, toto je úplne iná liga, či už filmársky alebo kvalitatívne. Teší ma, že sa Marvel, jemne po vzore DC, konečne nebojí predstaviť aj niečo iné než pestrofarebných, hláškujúcich superhrdinov pre celú rodinu! Snáď niečo podobné postupne prenesú aj na plátno, pretože ich klasické blockbusterové popcornovky už začínajú pôsobiť ako na jedno kopyto. Season 1 = 4,5* (9/10) / Season 2 = 4* (8/10) / Season 3 = 4,5* (9/10)

To sa človek teší, že si napraví tú jemnú pachuť v ústach z posledného Hobbita nejakou slušnou fantasy a nakoniec si chuť skazí úplne. Seventh Son síce nie je vyslovene zlým filmom alebo zlou fantasy, ale všetko tu je tak štandardné a iba priemerné až beda. Vizuál síce skvelý, ale príbeh o ničom a Siedmy syn siedmeho syna zo siedmych ... no to je jedno, ani raz vyslovene neprekvapí, nemá totiž čím. Nie žeby to vyslovene nebavilo, v podstate sa tu neustále niečo deje a ide od súboja s jedným fantasy monštrom k druhému, ale nie je to nijako strhujúce, napínavé alebo výrazne zaujímavé, čo je za tie peniaze, ktoré sa do filmu vrazili rozhodne škoda. Toto všetko sme tu totiž už vo všetkých tých Hobbitoch a Eragonoch mali tisíc krát. Seventh Son, tak vyzerá, že niekto zobral z každého kúsok, zostrihal to dohromady a čakal na výsledok. Z raz prevarených ingrediencií však už chuťovo výrazný guláš neuvaríš. Vznikla tak klasická oddychová fantasy rozprávočka, ktorá ničím nevybočuje z radu konkurencie a pri ktorej hlavne zamrzí ten až trestuhodne nevyužitý potenciál. Seventh Son totiž má skvelých hercov (Bridges, Moore), veľkolepú trikovú stránku, aj slušné tempo, ale vo výsledku nie je ničím iným než jemne infantilnou digitálnou hopsačkou, ktorá raz pobaví, ale absolútne nie je dôvod sa k nej niekedy vracať (popravde 3 dni po projekcii si už nevybavujem ani jednu jedinú scénu!). Jednoducho neškodný priemer, ktorý má ďaleko k osudovosti Pána Prsteňov, ale rovnako ďaleko aj k mizérii typu Narnia, preto CELKOVO: 2,5* (5/10)

Only God Forgives in Lost River. Ryan Gosling trávil na pľace Nicholasa Windiga Refna až príliš mnoho času a tak sa rozhodol, že si jedného takého „Refna“ natočí aj sám. Vizuálne to zvládol, aj keď sa mi žiada skôr uviesť okopíroval, na jednotku. Lost River hýri farbami, štýlovým hudobným doprovodom, nesie sa v snovej, temnotou nasiaknutej atmosfére (ale s fantasy nemá nič spoločné, nenechajte sa zmýliť chybne uvádzaným žánrom na čsfd) a podarilo sa vykresliť aj depku v chudobou poznačenou prostredí amerického predmestia a jeho ľudí z nižšej sociálnej vrstvy, ktorí sa snažia pretĺkať životom. Bohužiaľ sa mu to celé nedarí spojiť do zmysluplného celku. Zameriava sa výhradne na spomínaný vizuál a atmosféru, ale zabúda na všetko ostatné. Jeho debutu tak chýba potrebné katarzia, smeruje od nikam nikde, jeho príbehové motívy vyplynú do prázdna a postavy v ňom nejakú výraznejšiu funkciu. Dokonca aj tá občasná brutalita alebo pokus o sexuálnu zvrhlosť (scény v druhej polovici v bare) sú skôr samoúčelné, než by mali pre samotnú story zmysel. V podstate typický Refn, akurát tento krát zrežírovaný Groslingom. Chápem, čo sa Gosling snažil svojim debutom dosiahnuť a režijné kvality v ňom určite tkvejú, akurát v prípade Lost River to je až také prílišné, ale hlavne prázdne napodobňovanie v jeho už podaní videného, akurát v prípade Drive a Only God Forgives iba pred kamerou. Jeho premiestnenie za ňu neprináša nič špeciálne, má síce pár zaujímavých scén, depresívnu atmosféru a temný vizuál, ale vo výsledku to je len o niečo menšie sklamanie než z Refnovho Only God Forgives. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Juhokórejsko-americká koprodukcia, ktorá asi chcela konkurovať historickým snímkam z Hollywoodu a tak zlákala do svojich radov také mená ako Morgan Freeman alebo Clive Owen, ale vo výsledku to tej celkovej mizérii v ničom nepridáva. Vznikol nemastný-neslaný produkt, v ktorom nie je nič, ale vôbec nič, kvôli čomu by stálo za to sa na neho tie úmorné dve hodiny pozerať. Nemá to žiadnu story, žiadnu poriadnu akciu, žiaden výraznejší moment, nič. Len tu pár hercoch vedie vyše hodiny rozhovory o ničom a keď už aj v závere dôjde na tú chvíľkovú akciu, tak je tak obyčajná, sterilná a nevzrušivá, že to ani nestojí za zmienku. Ešte väčší nezmysel ako Cageov čínsky Outcast, akurát tam sa divák mohol aspoň uštipačne baviť na Cageovom výkone. Čo však viedlo Freeman a Owena k účasti v tomto ostáva záhadou, jedine, že dostali veľmi tučný šek a tak už neostali peniaze na nič iné. To jediné dáva v prípade Last Knights zmysel, pretože s filmom ktorý už svojim hlasom neutiahne ani Freeman musí byť niečo veľmi zle. Nudnejší a nezáživnejší historický epos tu snáď ešte nebol. CELKOVO: 1* (2/10)

Apocalypto 2: The Dead Lands / „The gods have made this life to take pleasure in our suffering.“ a potom sa čudujme, že s vyznávaním takejto filozofie sa tí Moari medzi sebou mlátia jedna radosť. The Dead Lands je vlastne taká novozélandská, lacnejšia verzia Apokalypta, akurát bez vyšších ambícií. Fajn prostredie, netradičné postavy, dostatočne surové a dravé, ale tak nejako po celý čas o jednom a tom istom. Dosť veľa sa tu rozpráva o cti a o moarskej mytológii a namiesto toho sa to mohlo viac sústrediť na dobrodružné putovanie po pralese a súboje. Akčné scény sú tak v podstate len tri, aj keď slušne natočené. Kto podobné filmy vyhľadáva pravdepodobne bude spokojný, pre ostatných len taký brutálnejší výlet na Nový Zéland, ktorý síce nenaštve, ale ani ničím neprekvapí a tak nebude dôvod si ho niekedy zopakovať. Ako dobrodružná jednohubka obstojné, ale Gibson je s Apokalyptom niekde úplne inde. CELKOVO: 3* (6/10)

Rusi si po vzore Hollywoodu natočili vlastnú životopisnú „oscarovku“ o jednom zo svojich najvýznamnejších človekov. A vznikol tu časový výsek z Gagarinovho života od flashbackov do detstva na dedine až po okružnú dráhu okolo Zeme. Zjednodušený pohľad na, pre Rusov, aj pre svet, významnú udalosť, pri ktorej nie je čas (alebo skôr potreba scenáristu/režiséra?) zamerať sa na čokoľvek iné. Natočené síce v poriadku, ale až učebnicovo uhladene, sterilne a dosť suchopárne. Bez jediného momentu na úvahu, bez napätia pri prvej ceste človeka do vesmíru, bez emócií počas prípravy na túto cestu, bez nejakého bližšieho technologického objasnenia problematiky prípravy takejto cesty v sovietskom zväze. Žiadna práca s psychológiou Gagarina, resp. so silným tlakom na psychiku, ktorý taká cesta a osamotený pobyt na obežnej dráhe musel prinášať. Namiesto toho mierne sentimentálny a zbytočne patetický životopis (tá orchestrálna hudba v pár scénach bola niekedy až na hrane gýču), ktorý síce ničím neurazí, ale čakal som, že si Rusi o svojom velikánovi natočia významnejší film na poli kinematografie, než takúto neškodný pohľad na Gagarina, o ktorom sa vo filme divák vo výsledku nedozvie nič viac ako na hodine dejepisu v základnej škole. Neškodné, ale zbytočné. CELKOVO: 3* (6/10)

Film s tým najvýstižnejším názvom pod Slnkom, ktorý vám zároveň vyspoileruje aj celý obsah filmu. „O koňoch a ľudoch“, tak o tom presne je, o tom a o ničom viac. Ako komédia mi to takmer neprišlo, čierny humor mám rád, ale tu ho je ako šafranu. V podstate mi to však neprišlo ani ako dráma, na tú sú osudy postáv príliš nezaujímavé. Je to skôr taká 80 minútová prehliadka po islandskom vidieku a ukážka života jednej komunity kdesi na Islande. Nič viac, nič menej. Niekoľko prírodných krás, severská poetika, ale inak len kobyla na kobylu, kobyla na kobyle, kobyla v kobyle, človek v kobyle, kobyla vo vode, kobyla ... no jednoducho samá kobyla. CELKOVO: 2* (4/10)

Fast & Furious & totally Over-the-Top 7. Síce ultimátne akčné, testosterónové inferno, ale zároveň aj ten najprepálenejší a najhlučnejší príspevok do série, až tak že z toho v závere bolí hlava. Ono nebyť nešťastnej smrti Paula Walkera (Rest in Peace, Paul!), tak okolo toho také halo ani nie je. Rýchla a zbesilá séria pokračuje ďalej v nastolenom „sci-fi“ móde a v sedmička sa zdá byť v tomto smere vyťažená až na doraz. Pokiaľ 5-ťka znamenala akýsi pomyselný reštart série, ktorý do nej napumpoval nové palivo a opäť ju dostal na výslnie, šestka už bolo viac menej to isté, avšak 100x väčšie. Sedmička zákonite nemôže byť väčšia a tak je akurát drahšia a šialenejšia, no bohužiaľ scenáristicky úplne mdlá. Príbeh sa totiž pre tento krát ani neunúval dostaviť (niežeby na ňom niekedy v sérii záležalo, no predsa!) a aj tomu vzájomnému poštuchávaniu Stathama a Dieselovej partie chýba elementárna logika. V konečnej verzii to funguje nejako tak, že Dieselová parta sa snaží získať akési „Božie oko“ (zariadenie napojené na všetky elektronické zariadenia na svete, ktoré vie do pár sekúnd vystopovať kohokoľvek), aby mohli dolapiť Stathama, ktorý ich však chce vyzabíjať a tým pádom prenasleduje. A tak Dieselova parta cestuje hore dole po svete, všade kde príde ich do pár minút dolapí Statham (ktorého hľadajú, lebo sa ukrýva nevedno kde!), prebehne akčná scéna a Stathama hľadajú ďalej. Ten ich však evidentne taktiež hľadá, keďže sa chce pomstiť. Vzájomne sa zakaždým nájdu na inom kúte svete, ale pritom parta A (Diesel) stále hľadá záporáka B (Statham). Hľadať v tomto logiku by bolo zbytočné. Pokiaľ totiž divák pristúpi na pravidlá, že sedmička už tentoraz úplne ignoruje akékoľvek zákony fyziky alebo logicky mal by sa baviť. A ja som sa opäť bavil, ale ... v záverečnej tretine (z ktorej nebolo v traileroch takmer nič) sa to už reže hlava nehlava, rúca celé mesto a vybuchuje viac ako v réžii Baya v Transformeroch. Apropo, pokiaľ ide o réžiu tak od Wana tu nečakajte nič nové. Nevedieť, že to točil on, tak ma to počas filmu ani v sekunde nenapadne. Tu je totiž jedno, či to má na starosti Justin Lin alebo James Wan, toto je Dieselová séria a režisér je len na to, aby celú tu jazdu nejako dopravil do výslednej rovinky. Wanov príspevok do série je tak jednoznačne najakčnejším filmom v jej histórií, ale to samo o sebe nestačí. Ono totiž to nekontrolovateľné tlačenie na pílu má na konci skôr opačný efekt a tak zatiaľ čo prvá polovica obsahuje asi najlepšiu akčnú scénu roka (áno, tá v horách s obrneným konvojom), prípadne aj zábavné Stathamove fighty napríklad s Rockom, prípadne ultra-náhul v podobe skokov autami medzi mrakodrapmi, vo finále s dronom sa dostavuje syndróm „Michael Bay“ a megalománia nepozná mieru. Skôr ako pocit satisfakcie sa tak dostavuje pocit presýtenosti. Zachádza to za hranicu až tak, že ťahanie trezoru alebo jazda po „tisíc-míľovej“ diaľnici z predošlých dvoch dielov pôsobí ako rutinná akčná scéna. Tu už vybuchuje polovica mesta a je to zbytočne dlhé, zbytočne hlučné a dosť jednotvárne. Prakticky si tunajšie osadenstvo hrdinov môže pokojne podať ruku s Avengers a vôbec to nebude pôsobiť divne. Už len čakám na crossover Avengers meets Fast & Furious staff. Áno, je to stále neuveriteľne cool a aj veľmi prehľadne natočené, kde sa súbojov vždy zúčastňuje niekoľko postáv súčasne na iných miestach, ale vždy je jasné kto je kto, prečo je tam kde je a prečo robí to čo robí (škoda len miestami tej priveľmi roztrasenej kamere, ktorá mi k Wanovi vôbec nesedí), avšak trocha sa obávam kde až sa chce táto séria posunúť a kde sú vlastne jej hranice, pretože pokiaľ sa už Vin Diesel zámerne púšťa autom zo skalnatého útesu (vyviazne samozrejme bez škrabanca) alebo jedným dupnutím nohy zborí celé parkovisko, tak predbehnúť sa v tom kto v ďalšom diely vymyslí ešte väčšiu „blbosť“ budú sakra náročné. A priznajme si, že tu už dobrých pár filmov spätne nejde o nič iné, iba o to vymyslieť čokoľvek väčšie a strelenejšie než predtým. To už sa vážne bude čo chvíľa jazdiť po vrchole Mount Everestu alebo po čínskom múre, samozrejme za sprievodu minimálne jedného tanku, a na ktorý autami dopadnú z dvojkilometrovej výšky pomocou horiacich padákov a samozrejme za prednesu patetických rečí o rodine. CELKOVO si to tých 3,5* (7/10) stále zaslúži, pretože ako prepálená hlučná letná akčná zábavka pre chlapov to prekvapivo funguje dobre a našťastie ani tie vylomeniny s autami už vo filme nikto neberie vážne, no nemám dôvod hnať hodnotenie vyššie, pretože pomyslený vrchol série bol v päťke a z časti aj v šestke, siedme Fast & Furious by už len chcelo silou mocou zaradiť sedmičku na šesťstupňovej prevodovke, ale „cars don't fly, son!“ PS: Záverečná rozlúčka s Paulom Walkerom dôstojná a záber na rozchádzajúcu sa cestu dvoch áut krásne symbolický. Veľká pocta!

Štandardne zrežírované (Rupert Wyatt vie udržať konzistentné tempo), fajn zahrané (Mark Wahlberg má charizma na rozdávanie), ale podpriemerne napísané. Hlavným problémom tu je totiž chabý scenár, z ktorého bohužiaľ dobrý film nevydoluje ani Wyatt s Wahlbergom a tak to tu lepšie dopadnúť ani nemohlo. Titulná postava „gamblera“ totiž ani nie je tak patologickým hráčom ako debilom, ktorý neovláda ani základy hrania. Namiesto toho, aby hral čo najviac a čo najčastejšie, lebo to ako závislák na hazardných hrách potrebuje, tak jeho hra prebieha spôsobom, že všetko vsadí na jedno číslo, vyhrá, potom vsadí všetko znova na to isté číslo a všetko prehrá. Po hre je tak do dvoch minút. Žiadne rozdelenie výhry na viaceré ťahy, žiadne rozdelenie rizika, žiadna neustála potreba hrania. Jednoducho len jedna hra štýlom všetko alebo nič a je po „zábave“. No on sa nielen počas hier, ale počas celého filmu chová ako skôr ako prvotriedny idiot než ako univerzitný profesor závislý na hazarde. A vôbec, celkovo mám „veľmi rád“ tých Amíkov s bohatými mamičkami, ktorí žijú sami v luxusnom niekoľko izbovom dome a pred domom im parkuje červené fáro, ale mám ich ľutovať a počúvať ich reči o tom ako sú na mizine, bez peňazí a ešte aj niekomu dlžia štvrť milióna! Čo tak predať byt, dom, auto a nasťahovať sa dočasne do garsónky, kde síce nebude žiť v luxuse, ale aspoň mať pokojný spánok?! To asi neprepadá do úvahy. Film by tak chcel byť „gamblerskou sondou“ do života zbohatlíka, ale namiesto toho je neskutočne odtrhnutý od reality a celý ten pokus o zobrazenie seba-deštrukcie hlavnej postavy je maximálne povrchný. K tomu hŕstka vedľajších postáv (mamička, študentka), ktoré v prvej polovici zdatne sekundujú hlavnej postave a pôsobia, že na ňu môžu mať podstatný vplyv, no v druhej polovici sú odpratané z deja, aby sa v ňom už viac nevyskytli. A aj tí gangsteri skôr než by budili strach pôsobia ako „dobrí tatkovia“, ktorí znova požičajú aj niekomu kto im už dlhuje 250 000€, ktoré bude mať očividne z učiteľského platu problém splatiť a ešte mu radia ako zo šlamastiky formou ďalšieho hazardovanie von. Celé to pôsobí tak prikrášlene, že počínanie Gamblera nemá žiaden emocionálny dopad a jeho osud je divákovi akurát tak ukradnutý. Aby som len nekritizoval, tak Mark Wahlberg to slušne tiahne a jeho monologické výstupy počas prednášok sú celkom štýlové, Wyatt na režisérskej stoličke má stále remeslo v malíčku a dokáže aj z takejto látky natočiť celkom svižne odsýpajúci film, počas tých dvoch scéna „gamblovania“ cítiť aj kúsok napätie (ale to vyplýva skôr zo spôsobu hrania a toho, či Gamlber všetko prehrá alebo nie). Akurát je dosť problém pokiaľ film s názvom Gambler má najlepšie časti tie, ktoré sa odohrávajú v školských laviciach, než tie v kasíne. Od Ruperta Wyatta by som čakal rozhodne viac, ale na to ako slabá látka Gambler je sa s tým popasoval celkom znesiteľne. Akurát tu chýba zmysluplný príbeh, zmysluplné konanie postáv alebo niečo navyše čo by strhlo, akákoľvek zaujímavejšia scéna alebo situácia. Vo výsledku je to akurát štandardne natočený film, ktorý ani nemohol byť s podobne chabým scenárom ničím viac. Neviem čo viedlo Wyatta práve k tejto voľbe. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Jedna z najlepších rolí Jennifer Aniston v postave cynickej, ale hlavne životom zlomenej ženy trpiacej chronickou bolesťou. Podobné melancholicky ladené drámy majú tendenciu skĺznuť k obyčajnej citovej vydieračke. Cake, napriek zvolenej téme, nijako nevydiera, ba naopak ešte sa filmu podarilo vyhnúť množstvom klišé spojených s takouto látkou. Avšak keby k tomu niekto napísal aj slušný scenár mohol tu byť zaujímavý film. Bohužiaľ všetky motívy tak nejako vyplynú úplne do prázdna, ani jeden nie je poriadne rozpracovaný a okrem postavy Jennifer Aniston sú tu všetci ostatní pomerne nepodstatní. Postava (ex-)manžela a jedna odbočka s ním zbytočná, rovnako ako postava Sama Worthington, ktorá sa javí pre dej prínosná, no v druhej polovici je namiesto rozvíjania ústredného vzťahu odprataná na druhú koľaj a film sa venuje nepodstatným, krátkym odbočkám ako napríklad ten s postavou teenagerky, ktorá napečie titulný „cake“, ale pre samotný príbeh nemá význam. A čo sa týka halucinácií s Annou Kendrick tie než by umocňovali psychický stav, v ktorom sa hlavná hrdinka nachádza, skôr pôsobia absurdne. Vo výsledku to tak ako dráma nijako nestrhne, zo začiatku sa síce tvári pomerne tajomne, aby nakoniec mohol byť výsledok nanajvýš očakávaný. Tá pol hodinka s filmom síce nijako neurazí a Aniston s jej sarkastickou postavou to celé hravo utiahne, ale Cake rozhodne nie je žiadnou zásadnou „Oscarovkou“. CELKOVO: 3* (6/10)