Andronikos

Väčšinou tu vidíme "hovoriace hlavy". To by samozrejme nebol problém, ani by som nepotreboval túto časť stopáže rádoby koreniť tým (ako sa o to asi produkcia pokúsila), že niektoré tieto hlavy sú "apostatmi" od "Zla". Faktom ale je, že pár minút pre toho či tamtú z nich sotva môže byť plnohodnotným ekvivalentom písomných výstupov k tematizovanej (alebo možno vôbec akejkoľvek) problematike, či už z pera dotyčných osobností, alebo jedného autora/jednej autorky vyjadrenia dotyčných kompilujúceho/-ej. Film by sa principiálne mohol pokúsiť to, čo podľa mňa oproti knihe nutne stráca na podrobnosti, vyargumentovanosti, presvedčivosti, kompenzovať aspoň pôsobivosťou a/alebo zapamätateľnosťou, ale myslím, že sa mu to nedarí, ba že sa o to ani príliš nepokúšal. Je symptomatické, že si z neho dlhodobejšie zapamätám najpravdepodobnejšie to, čo mi naservíroval ako - sériu písmenok na obrazovke! Rozumej: citát. (Spoiler: :) poukaz na to, že ako "users" označujú zákazníkov dve odvetvia). A symptomatické je vlastne i to, že minimálne jedna z hovoriacich hláv (J. Lanier) je autorom knihy (kníh?) o téme... - Film taktiež tematizuje množstvo problémov, ktoré sociálne siete či Google v dnešnej spoločnosti predstavujú, výsledok potom ale nemá ďaleko od galimatiášu či povrchnej všehochuťe. - Druhá zložka snímky, stopáž, v ktorej skutočne hrajú herci a herečky (in concreto) fiktívne postavy vo fiktívnych situáciách, miestami nemá ďaleko od teenagerskej až dospeláckej (a tematicky samozrejme odlišnej) verzie Bol raz jeden život, ktorá ale preto nutne zanecháva pocit prinajlepšom rozpačitý, miestami potom trpí vágnosťou a nedotiahnutosťou zobrazovaného ([očakávané] rozbitie nádoby s časovým zámkom ma síce primälo k útrpnému úškrnu, ale pri malom predchádzajúcom vykreslení rozbivšej dcéry a vynechaní nasledujúcich interakcií medzi dotyčnou a matkou pôsobilo len ako prehnaný a bizarný detail). To, že je film o vážnych, aktuálnych javoch, akosi prirodzene núti k nadpriemernému hodnoteniu, avšak obsah i spracovanie sú ak nie nedostatočné, tak minimálne mňa neuspokojujúce. Viac než tri hviezdičky zo seba nedostanem. Možno časom snímok naberie na zaujímavosti ako "historický" (ako sa mi či nám bude na prezentované pozerať r. 2040?)...

Skvelý obraz ťažkostí mladých (dievčat) so spracovávaním rodinných problémov a so snahou zaradiť sa do skupiny, resp. s hľadaním sa v sociálnych vzťahoch na prahu puberty. Niekoľko drobných chýb tomuto náčrtu podľa mňa zaiste vytýkať možné je, ale na pôsobivosti, ba naliehavosti mu to vcelku nič neuberá. Isté scenáristické licencie nechávam bokom; pozoruhodné je, že tri najzásadnejšie chybičky na kráse sa reťazili na konci: dejový (a psychologický) zlom "na javisku" som nedokázal pochopiť (ale to je možno iba moja chyba o štvrť storočia staršieho muža); scéna demonštrujúca materskú lásku a chápavosť mi pripadala mierne ako klišé (nie nutne nestrhávajúce či neupokojujúce aj mňa, diváka, nieto ešte samotnú hlavnú hrdinku), to bolo ale kompenzované tým, že šlo snáď aj o istý "twist" (matka ako tíšiaci, chápavý faktor nahradila "tetičku", ktorá sa takou popri všetkej svojej záľube v suchopárnom učení prípravy polievky javila byť v prvom krízovom momente); samotný záver stavil na metaforický, štylizovaný záber, nie na jednoznačnejšiu výpoveď - to je svojím spôsobom pochopiteľné, stále ale (pre mňa) istým spôsobom znepokojujúce. "Znepokojujúci" je vlastne adjektívum, ktoré tento film stručne charakterizuje asi najlepšie. Jeho znepokojivosť ale ani v najmenšom nesúvisí s pár minútami záberov, ktoré museli prehnať choreografickú "explicitnosť", aby bola jasne ukázaná dezorientovanosť štyroch "mignonnes" v záplave vonkajších vplyvov a vnútorných pohnútok.

Prvú snáď polhodinu ma fascinovali kostýmy a celkový vizuál. Keď sa to všetko predsa len mierne okukalo, začal ma strhávať dej. Hoci by som bol voči konceptu filmového prepisu beletrie s historickým námetom predbežne opatrný, v tomto prípade musím konštatovať, že sa to podarilo. Na druhej strane, nastavenému tempu rozprávania nebolo možné plnohodnotne dostáť ani len v 132 minútach: takmer samotný záver (pred finálnou scénou) bol podaný skutočne z (nepôvabného) TGV. A pokus zobraziť spoločenskú atmosféru (pálenie Zolových diel a rozbíjanie výloh podnikov židovských majiteľov) bol v filme vystavanom inak na komorných interakciách skôr podivne rušivý než prínosný, akoby sa do snímky nehodil. Dobrý dojem to síce kazí, ale napriek tomu si hovorím: viac takýchto filmov (a podľa možnosti nie s trištvrteročným odstupom od premiéry v krajinách produkcie)!

Pre mňa rozhodne podmanivé, do seba vťahujúce sledovanie krátkeho depresívneho úseku života hlavnej postavy. Možno dokonca upadania do šialenstva - ale tento aspekt bol pre mňa väčšinu času málo hmatateľný, resp. viditeľný. Je možné, že filmov s podobnou tematikou je mnoho, ale pre radových divákov a radové diváčky (vrátane mňa) ide predsa len o výnimočnú snímku. Pravdepodobne za to bude môcť skvelá "reklama" - spočívajúca v zaštítení tohto psychologického a sociálneho obrazu menom Jokera -, že sa k takému filmu dostávame a že žne taký úspech. Miestami som mal behom filmu pocit, že od podobných pádov, aké zažíva Arthur Fleck, ma nedelí žiaden neprekonateľný ochranný múr; v tomto zmysle film bol (pôsobil ako?) realistický. (A vlastne i v podaní Jokerových zločinov, čo arci nevyhnutne musí provokovať tých, ktorí očakávali od filmu aspoň na jeho konci postavu, ktorá by korešpondovala s obrazmi, ktoré im asociuje pojem "Joker" pod vplyvom iných svojich zobrazení: tajomného, mrazivého, niilistického, nevyspytateľného boriča svetov či aspoň Gothamu). Menej realistickým či vierohodným sa mi už javil prechod od "Štístka", dobrého syna, zakríknutého a nešťastného človeka, k aspoň takému Jokerovi, akého z neho robí tento film ku koncu. Iste, všetko sa scenáristicky podarilo nejako kauzálne uchopiť (zúrivosť po napadnutí, sklamanie z matky, odplata za podraz, pomsta za poníženie a zničenie životného sna, o prvku šialenstva už ani nehovoriac, hoci tanec pred zrkadlom bol snáď až príliš lacnou scénou), ale v konečnom dôsledku mi film žiadne pochopenie, ako môže sociálne vylúčenie či emočné utrpenie a "strádání" viesť k zločinom, nedal. V zásade mi teda film poskytol dve hodiny emočného utrpenia. Bezpečného utrepenia, pretože sa napriek zneisťujúcim momentom stále cítim ako človek v pozícii odlišnej od Fleckovej. Skrátka ako niekto, kto sa v piatok môže vybrať, a nie sám samotný, na zábavu do predraženého multikina. Ak ma film niečím irituje, je to ambivalentnosť, s ktorou servíruje kritiku sociálnych a iných neduhov. Je v ňom totiž možné vidieť aj kritiku tejto kritiky. Nepáči sa mi to a páčiť sa mi to asi nebude, ale vlastne som v istom zmysle spokojný, pretože ani realita, ku ktorej sa snáď tvorcovia akoby vyjadrovali, nie je buď čierna, alebo biela. Váham teda medzi dvomi/tromi hviezdičkami (kvôli svojej neľúbosti nad politickým posolstvom filmu, nad tým, ako navádza k verstehen stlačenia spúšte, a vlastne i nad mnohými nepeknými životnými momentmi, ktoré zachytáva) a hviezdičkami piatimi, ktoré jediné adekvátne vystihnú to, ako ma film pohltil a znepokojil. Uspokojím sa nateraz s týmito poznámkami a eventuálne ohviezdičkovanie si nechám na dobu po nejakom ďalšom zhliadnutí. Ako vizuálne podmanivý by som vypichol moment spred konca snímky, keď si Arthur prstami upraví nesmierne bolestný výraz na nefalšovane pôsobiaci úsmev - na perách zaliatych krvou, nota bene svojou vlastnou. Čo sa kolektívu tvorcov vo vzťahu ku mne podarilo, bolo vyvolanie dojmu, že Arthur našiel partnerku v susedke. Bravúrne zmazanie hranice medzi (filmovou) realitou a fantáziou, ktoré mi pripravilo sklamanie snád väčšie než hlavnému hrdinovi!

Tvrdiť, že ide o jeden veľký gýč, by tomuto filmu samozrejme krivdilo; ide o niekoľko malých gýčov. Najuveriteľnejšia, najznesiteľnejšia, až do "akcie" na letisku najmenej gýčovitá a dajme tomu najdojímavejšia (vďaka vzťahu otca k synovi, nie vďaka chlapcovej "lovestory") bola línia s Neesonovým synátorom. Najviac (ma) bavil Atkinson ako ultraochotný, proti záujmom zákazníka ale práve preto idúci klenotník; tým by som bohužiaľ pri vyratúvaní vtipných okamihov filmu skončil. Zaujímavým momentom bolo sexual harassment zo strany prezidenta USA, ale napriek až príliš skutočnému a v čase premiéry filmu nie až takému dávnemu fenoménu Billa Clintona a Monicy L. ani tento prvok nepôsobil dvakrát vierohodne a reakcia prvého ministra jej veličenstva vo vzťahu k (de facto) donášačke kávy bola natoľko slabomyseľná, že ani tomuto konečne trochu dramatickému momentu v ultrapohodovom deji nedokážem pripísať plusové body. Ako vianočný film (v podobe ktorého som sa k Láske nebeskej dostal ja) to je ako-tak znesiteľné, zvlášť ak nie je na práci, resp. programe nič lepšie, ale sotva niečo viac.

Ako komédia nepríliš vtipné, hoci zaiste miestami slušné ironizujúce rany zasadzujúce (utkvie mi v pamäti pravdepodobne hlavne postava, ktorá popisuje údajné zážitky s dievčenským kurzom, chodí však na pánskej výprave bez manželiek - za manželkou do hotela!). Ako realistický horor pôsobivé: začínam byť trochu znepokojený úvahami, či ako otec obstojím. Nepochybujem, že v kontexte československej produkcie 80. rokov to malo zároveň dobrý potenciál stať sa "klasikou". Všetky hlavné postavy dospelých, na rozdiel od detí, ma divácky bohužiaľ skôr iritovali, než milo bavili. Na jedno zhliadnutie, ktoré mám čerstvo za sebou, navyše v dobe vianočnej, to aj koncom 2. desaťročia 21. storočia je aspoň znesiteľné, ale nadšenejšiu reakciu si to nateraz u mňa nevyslúži. Na záver by som rád poznamenal, že som rád, že čaj bol nielen sladký, ale už aj dostatočne vychladnutý...

Predchadzajúce Insidious som doteraz nevidel, takže porovnávať nemôžem. Ľakačky alias z nečakaných miest (pardon: scén) vyskakujúci bubáci ma nezaujímali, ba naopak iritovali. Postaršia ženská hlavná postava je zaujímavým narušením mainstreamovej produkcie (hoci pravdepodobne iba replikuje to, čo priniesli už jedna či dve staršie snímky zo série), prítažlivé mladé (mierne) vedľajšie ženské postavy tento plus bohužiaľ kompenzovali. Najzaujímavejšie v deji bolo zistenie, že zlo a týranie prinášajú ľudia (zaiste, za tým by v logike scenára mal byť démon domu, ale tým sa nehodlám obťažovať), a teda tematizácia neduhov spoločnosti. Sledovať sa to celkovo dalo, keby takto vyzerali duchárske horory, možno by som ich pár sledovať vydržal.

Civilne hrané i natočené, vyzerá to bezmála ako dokumentácia stavebných prác. Priznám sa ale, že ma dosť rušilo vedomie, že pracovníci (a nota bene majiteľ!) firmy, ktorá má na realizáciu objednávky minimalistický termín, by sa nechovali tak, ako to film ukazoval: sledujeme pracovanie pramálo hektické a vystresované (a scénicky vyslovene podreprezentované), navyše kontrastujúce s prevažujúcimi zdĺhavými debatami počas prestávok, medzi prácou apod. Presné žánrové zaradenie nie je asi podstatné, sám by som sa klonil viac k thrilleru než hororu, ale musím priznať, že v konečnom dôsledku ma tento film zaujal ako svojho druhu detektívka: po čase totiž začína byť jasné, že divák má, resp. môže v dobre vymedzenej skupine 5 "podozrivých" hľadať "vraha", a rôzne scénky vrhajú podozrenie na rôzne postavy. Detektívky programovo recipujem bez snahy o "správny tip", takže som si to odpustil i v tomto prípade, ale zaujímavý tento rys pre mňa bol. Kompenzoval mi zároveň to, čo sa na prvý pohľad zdá byť mainstreamovo najproblematickejším rysom snímky, a síce jej "epická šírka" a nudnosť (rozumej: nízka miera dejovosti). Záver a s ním súvisiace vypointovanie sú v kontraste s predchádzajúcimi minutami až prehnane krvavé (hoci pri porovnávaní s bežnými žánrovými produktmi množstvo "krvi" bezmála nestojí za zmienku), hlavne ale - aspoň pre mňa na jedno zhliadnutie - nie dobre čitateľné. Pomerne lacno pôsobí thrillerovo-hororové obohatenie filmu o "explicitné" exkurzy (s dejom v zásade nesúvisiace, ale tu sa v zmysle povedaného v predchádzajúcej vete môžem mýliť) v podobe audionahrávok sedení s jednou pacientkou a ešte viac resumé až pornograficky zafarbeného škandálu, ktorý vraj mal viesť k zatvoreniu liečebne. Mimochodom, to, že v nepoužívanom verejnom zariadení zostanú lekárske záznamy, je buď najabsurdnejším, alebo najdesivejším prvkom filmu. :) Ako je asi jasné, nemám na tento film jednoznačný názor. A fakt, že som bol "prinútený" ho sledovať na Štedrý deň 2018, rozhodnutiu rozhodne nepomáha. Váham medzi priemerom a miernym nadpriemerom. Nateraz sa, zaiste ovplyvnený taktiež až prekvapujúcu kladným hodnotením na ČSFD, prikloním k nadpriemeru. Ešte by som poznamenal, že v istom zmysle ma najviac zasiahli dva dialógy so sociálnym podtextom: Gordonova prosba na začiatku o dohodenie práce aj bez výberového konania, pretože tú prácu potrebuje, nasledovaná dobrovoľnou redukciou už redukovaného termínu na polovicu, a výchovný výklad pred Jeffom o "záložnom pláne", ktorý má takmer každý člen partie. Český dabing sa mi zdal hlavne v prípade nahrávok mizerný; originál by asi v tomto prípade bol býval rozhodne lepší.

K žiadnej z postáv som si nevytvoril výrazný záporný či kladný vzťah, skromný dej ma do seba nevťahoval. Výprava bola ale solídna! Zdá sa teda, že to je v istom zmysle ideálny historický film: obrazy (konštrukcia, nie re-konštrukcia) minulosti, teda niečoho, čo pre prítomného diváka nemá dvakrát význam. (O Lullym nič neviem, teda sa ani nemusím púšťať do nejakého hodnotenia "historickej vierohodnosti". Zvláštne bolo naloženie s expanzívnou stránkou vlády štrnásteho Ľudovíta: jej redukcia na nepatrnú epizódku vo filme - kráľ portrétovaný ako vojvodca za zvuku hudby - vyvoláva rozpaky, ale je pôsobivá. A vystihla asi "hmatateľnosť" vojny pre osadenstvo Versailles.)

Rozhodne to má potenciál byť filmom kontroverzným, resp. takým, že bude pomerne suverénne dostávať hodnotenia nadšené, priemerné i znechutené. Osobne sa prikláňam k ortieľu prvej kategórie, aspoň po jednom zhliadnutí. A teraz je samozrejme ešte treba si to nejako odôvodniť. :) Za veľký klad nepovažujem posolstvo, ktoré tam môže byť videné (základom je, ako sa kto vidí sám/sama), už len preto, že moment bláznovstva/preludu spôsobeného úderom do hlavy a reakcií okolia na "popletenú", ale ako takú v zásade nechápanú, Renee nie je práve dvakrát realistický, a to ani v hollywoodskej komédii (pre ročníky cca 20+). Ako hlavnú devízu filmu oceňujem to, že poukazuje na problém objektivizácie žien - v tomto prípade v zmysle prístupu k ženám podľa toho, ako vyzerajú (námatkový príklad zo scenára: predstavy o tom, aká žena je vhodná na pozíciu recepčnej). A vo všeobecnosti: v istých prvkoch ide o film značne realistický, vystihujúci dnešnú každodennú realitu mnohých (žien?), hoci to aj je v príkrom rozpore s jeho celkovým dejom (ako som už naznačil) atď. Komediálnu rovinu musím komentovať rozpačito: síce mám pocit, že esenciálne film vtipný bol, "objektívym" faktom ale je, že som sa drvivú väčšinu stopáže na rozdiel od väčšiny kina nesmial, hoci si aj tento rozpor nedokážem vysvetliť. Čakanie na povinný happyend po "druhom údere do hlavy" bolo svojím spôsobom mierne ubíjajúce, asi sa tomu ale nedalo pri žánre a nastavení filmu vyhnúť. Záverečný bonmot: nielen tzv. pekná, ale v ideálnom prípade aj prínosná - rozprávka...