Ten Druhy

Žena jeho moslimského kamaráta vyzerá ako ninja, no nemá strach, že vytasí kindžal, vôbec sa necíti ohrozený! Udalosti sa však pohnú neželaným smerom, nevinná love story sa skomplikuje a problém, ktorý vzniká je naozaj vážny. Nejde už len o rozdielnosť pováh vo vzťahu, ale o kultúrne rozdiely. Tvorcovia filmu sú však nestranní, poukazujú na rôzne fakty a porovnanie nechajú na divákoch. Zaostrujú, ale nevyhrocujú situácie. Príbeh ponechávajú s otvoreným koncom...

Isto už máte viacerí podobnú skúsenosť. Zobudili ste sa a nemohli ste sa ani pohnúť. Mozog vám pracoval, ale telo bolo ešte nehybné. Uviaznuť medzi spánkom a bdením, nie je naozaj nič príjemné! Tento stav sprevádzajú rovnaké pocity bezmocnosti a ochrnutia, aj zvukové vnemy a halucinácie. Niekedy sa vyskytujú jednotlivo, inokedy nanešťastie všetky spolu. Temný muž sa približuje z rohu izby a starena s čiernymi očami si sadá na hruď človeka a bráni mu dýchať alebo ťahá z neho dušu. O fenoméne zvanom spánková paralýza v tomto dokumente vypovedajú tí, čo ju zažili na vlastnej koži, ale aj odborníci.

Je zvláštne, zábavné aj poučné sledovať staršie filmy - o tom, čo by mohla dokázať výpočtová technika - dnes. Počítačová hra sa tu stáva realitou, virtuálny sprievodca sa zhmotňuje a zdá sa, že je to zlý radca a diabol-pokušiteľ. No skôr ako horor či sci-fi je Brainscan príjemný film o dospievaní a hľadaní vlastnej identity, o prvej láske, o nájdení odvahy a sebavedomia.

Technicky zvládnutý film, aj bojové scény, ale dosť často sa bojuje i za veliteľským stolom, šípkami na mape. To, aby bol asi divák v obraze, kde sa bojuje a o čo. Táto snaha o historickú presnosť a autenticitu je zlozvykom starých sovietskych filmov, ktorý si osvojil aj Dneprovskij rubež. Dokumentárnosť tu potláča príbeh. Chýba tomu gradácia i dramatické zvraty, celý film, od začiatku do konca, je v jednej tónine. Postavy sa nevyvíjali, ani vzťahy medzi nimi, márne som čakal, že sa niečo zauzlí. V porovnaní s Brestkou pevnosťou zjavne slabší kus, ale aj tak pozerateľný.

Vrchnosť drží ľud v nevedomosti, rafinovane podporuje jeho alkoholizmus, zdiera ho a zarába na ňom. Niekto však prekukne tieto úžernícke praktiky, presvedčí ostatných, ktorí vezmú osud do vlastných rúk a postavia sa na odpor. Je to konflikt najmä sociálny, a aj národný (nórsko-saamsky). Kautokeino-opprøret obsahuje silný a drsný príbeh z 19. storočia s presahom do súčasnosti. Je to príbeh o cti a zadosťučinení, ktorý zobrazuje boj malého národa proti nespravodlivému systému aj so svojimi vlastnými démonmi. Zostáva po ňom krv na snehu: mŕtve soby a zmarené ľudské životy.

To najlepšie prišlo na môj vkus mi neskoro, až na koniec, najmä preto, že slečna v hlavnej úlohe, viac než polovicu stopáže pretelefonovala.

Keď deti prichádzali k rodičom na chalupu a boli štyri, pričom každý mal nejakého partnera, pomyslel som si, že to bude len ďalší mechanický masaker s vysokým bodycountom. Naopak. Vzťahy však boli zamotané, postavy mali určitú psychológiu, o zvraty nebola núdza, aj sily na strane agresorov a obetí boli vyrovnané. Navyše You're Next bol okorenený čiernym humorom, napätie a tempo si udržiaval od začiatku do konca. Až na pár logických chýb to bol komplexný slasher.

Po dobrej skúsenosti s Oculusom (alebo Oculom?) som sa rozhodol, že skuknem aj Neprítomnosť, aby som sa dozvedel aké boli Flanaganove tvorivé začiatky. Zistil som, že autor začínal skromne, zato bol učenlivý. Je to trochu "lovecraftovské" a veľa zachraňuje i Katie Parker, jej neprítomnosť by filmu uškodila. Ako celok to nefunguje, ale rukopis autora je čitateľný, zaujíma ho presah zla z minulosti do dnešných dní.

V podstate je to tradičná "dvojka", ktorá prilieva do pľacu viacej krvi a tlačí na pílu. Chýbal mi tu moment prekvapenia, nejaký nový prvok, ktorý by zaujal. John Jarratt znova v roli záporáka strháva na seba všetku pozornosť. Vlastne to nebol ani typický exploitation, ale príbeh vraha, ktorý bezhlavo zabíja všetkých naokolo, policajtov, milencov aj ľudí na dôchodku. Myslím si, že v tomto prípade by bolo menej viac. Chýbal mi tu tiež výraznejší pozitívny hrdina, pomstiteľ či posledný preživší, s ktorým by bolo možné sa stotožniť (nerátam toho chlapíka, čo zostal náhodou nažive). Wolf Creek 2 ma nenadchol, ale ani nesklamal.

Rodinná tragédia, prastará kliatba, strašidelný dom a pomalé budovanie hrôzostrašnej atmosféry, to sú znaky vydareného hororu, ktorému body navyše pridávajú aj dobré výkony hercov. Oculus vsadil na zloveštiaci pocit a tým pripomína niektoré staršie filmy: Kingov It, Kubrickov Shining, sériu The Amityville Horror, ale aj dnes už zabudnutý horor Mirror, mirror (1990). Napriek tomu je to pomerne zaujímavo aj nápadito vyrozprávaný príbeh, ktorý obsahuje dve časové línie, pretínajúce sa v priestore rodičovského domu... Oculus zaráža podobnosťou hrozných udalostí, ktoré sa neustále opakujú a kladie znepokojivú otázku: dokedy sa budú tragédie diať znova? Záver je trochu predvídateľný, nesie sa v znamení klišé, je otvorený, tajomstvo neodhalené a zlo neporazené... No nemôžem si pomôcť, páčilo sa mi to.