ancientone

najúprimnejší film o láske

pre mňa to je ukážka preceňovanosti Spielberga.

Korine je básnik odpadkov a veľkého podivínstva malých existencií, čiže básnik vecí pre poetickosť najzaujímavejších.

Vzhľadom ku kladeniu, trochu absurdnej, otázky na margo titulu filmu, a to či sú Psie dni Ulricha Seidla adaptáciou poviedkovej zbierky Psie dni Dušana Mitanu (obzvlášť titulná poviedka) si na úvod dovolím diela porovnať a nájsť medzi nimi spoločné prieniky. Rovnako, ako v prípade Seidlovom, tak aj v prípade Mitanu sa v diele nachádza zreteľný motív stúpajúcich horúčav v spojitosti s patologickým chovaním postáv, ktoré takisto graduje a psychika postáv dosahuje nepríjemný bod varu, z čoho vzchádzajú kolekcie bizarných scén, v oboch prípadoch virtuózne zmontované a navrstvené. Obaja autori tieto javy nachádzajú v životoch a svetoch najbežnejších ľudí, kde postupne poodkrývajú tajomstvá a penetrujú do obnažených osobností svojich postáv. Zatiaľ čo Mitanov rozprávač je jedným z nich, blúdi rovnako ako oni v nepríjemne kumulujúcich letných dňoch a predstavuje naliehavý hlas generácie, Seidl ponúka rýdzo odosobnený, dokumentaristicky ladený pohľad na vec a s tým spojené oveľa pesimistickejšie posolstvo. ....................... V relevantnejšom kontexte so samotnou Ulrichovou tvorbou a jej vývojom sa režisér oproti modelkám posunul k trávitelnejšiemu, resp. menej dráždivému, nie až tak strohému a lepšie vstrebávateľnému, výrazu. Psie dni sú v porovnaní s Modelkami dynamickejšie, nedržia sa tak striktne statiky jednozáberových scén, ale ponechávajú si ich silné primárne atribúty. Tento krát je Seidlovo dielo o čosi dynamickejšie, vďaka väčšej formálnej aj obsahovej obratnosti, pohyblivosti kamery a najmä vďaka šikovnému scenáru, prelínajúcemu osudy rôznych postáv z pustiny viedenskej periférie o čosi dômyselnejším spôsobom. Ulrichov výraz poľavil zo strnulosti, disponuje väčšou obratnosťou a vďaka tomu sa dokáže dostať na miesta, kam sa v modelkách nevmestil, tiež pôsobí plastickejšie a produktívnejšie narába s časom. .............................. Naratív je typicky nedejový, plný scén rotujúcich do zbláznenia rovnako a monotematicky, čím vytvára dojem až patologického stereotypu, takmer agonického životného štýlu starnúcich, obéznych postáv, na ktorý Seidl nahliada explicitne cynicky. Radové zástavby predmestí sú až podozrivo vyľudnené, postavy prežívajú v takmer prázdnych interiéroch, mlčanlivo a nehybne ležia na takmer kremačnom slnku, anonymne kopulujú, v postojoch k okoliu je z nich cítiť nezaujatosť, občas takmer apatia k druhému, ich defektná, alebo rovno úplne stagnujúca komunikácia je nosným pilierom celého filmu – všetky konflikty a zápletky vyvierajú z neschopnosti dorozumievať sa, porozumieť si. Jednou z najzaujímavejších scén je rozhovor muža so ženou, kde sa jej spovedá so svojich pocitov a osobných problémov, pričom kamera sníma nezaujatú tvár fajčiacej ženy. ........................... Ľudia v Psích dňoch sú izolovaní, naložení a flambovaní slnkom vo vlastnej samote a vyprázdnenosti, konfrontácia privodí väčšinou len nepríjemnosti, ktoré film skúma svojim dokumentaristicky odmeraným pohľadom, bolestivo bezcitným najmä v scénach, kde sa hluchý stereotyp preváži a spadne do psychicky exaltovaného vyčíňania, ktoré dodávajú filmu naturálne dramatický spád a dotvárajú ideu filmu, prinášajú scenáristicky zaujímavé finesy a v neposlednom rade rozvíjajú v Psích dňoch obsiahnutú estetiku naturálnej bizarnosti (neostáva len v rovine obrazu, ale preniká hlboko do správania postáv), prostredníctvom ktorej sa akoby filtroval režisérov sklon k mizantropii. ........................... Psie dni sú (ne)dejovo zaujímavo skomponovaný, ideovo komplexne poprelínaný náhľad do patologicky bubľajúceho sveta bežných ľudí z bežného predmestia, zobrazeného seidlovsky spustnuto, bezútešne a koniec koncov mizantropicky. Postavy sú vyslovene nesympatické, autor ich cynicky necháva kúpať sa bezvýchodiskovo vo vlastnej negatívnej šťave a celá táto tragickosť civilného obludária bez štipky empatie alebo náznaku porozumenia v neposlednom rade produkuje masu najhorkejšej formy čierneho humoru v trýznivo pozvoľnom, podvedomo dráždivom, tempe.

Snímky Ulricha Seidla mi vždy prídu ako výsledok výsluchu, pri ktorých režisér prinúti obraz, objekty a subjekty v ňom obsiahnuté, hovoriť samé o seba (a to nielen slovami) pre ne charakteristickými výrazovými prostriedkami, na vlastnú zodpovednosť, necháva ich na pospas sebe samým a tým docieľuje efekt akéhosi bludného kruhu sociálneho a duševného vyhasínania Sledovať tento proces je so všetkou samozrejmosťou nepríjemné, ale taký je už primárny sklon naturalizmu, privedeného do tak až neznesiteľne bizarne okresanej podoby, kedy sa farby na obrazovke javia takmer odpudivo prítomne. ....................... Modelky využívajú Seidlov typicky vyprázdnený naratívny rámec - dlhé zábery bez strihu z odosobnene statickej kamery, často krát monotematické, situované len do pár stiesnených interiérov, ktoré sa cyklicky striedajú, prinášajú stále také isté situácie a nasledujú za sebou bez akýchkoľvek okľúk alebo skrášľujúcich ornamentov a pomaly sa vŕtajú vo vecnom jadre. Takto odmeraná blízkosť reflektovania osobných životov modeliek má tendenciu evokovať u diváka voyeurske pocity a svojím minimalizmom predáva slovo čisto samotnému dianiu, ktoré cynicky ponecháva na neznesiteľne pomalé utápanie sa vo vlastnej prázdnote. ................... Najsugestívnejšími sa javia scény, kde protagonistky hľadia priamo do kamery, líčia sa priamo do jej objektívu, hovoria o svojich problémoch alebo sa z nich valia (taktiež pre naráciu dôležité) bezobsažné a povrchné reči o silikónoch, sprchujú sa pred ňou – prostredníctvom audiovizuálneho média sa k nim dostávame do maximálnej blízkosti v rámci jeho možností, no aj tak cítime chlad a odmeranosť. Chovanie filmu nepozná žiadnu emocionálnu reaktívnosť, dokumentárna odmeranosť sprostredkúva len všeobecný chlad a odosobnenosť, čiže stavy, ktorým ponecháva celú dobu stopáže voľné slovo a utvárajú sa tak kanibalistické orgie, ktoré požierajú samé seba a pokojne strnulé sledovanie tohoto javu, bez manipulácie jeho tempa, buduje v divákovi unikátnu averziu. ................... To, že Seidlove filmy svojou veľmi dobre zvolenou stratégiou k vypočúvaniu sveta hovoriaceho o sebe samom dokážu u diváka vyvolať priveľkú averziu myslím nie je na škodu. Sledovať jeho snímky nie je ani príjemné, ani zábavné, dostavuje sa pocit zhnusenia a úplnej stagnácie, ale práve to sú elementy poukazujúce na to, že dielo dosiahlo maximum a vyťažilo z tematických esencií čo sa len dalo. Životy protagonistiek sú nudné a strnulé, zlomili si nohy v stereotypnom vyprázdňovaní sa a prese také je aj ich sledovanie. ........................... Estetická zaujímavosť strnulých obrazov v Modelkách dosahuje vrchol najmä v snímaní ženy sediacej v červených šatoch na WC so sklopenou hlavou, kde sa pohráva s kompozíciou podobnou Modigilianiho obrazov no deformuje ich atmosféru, zoškrabuje z nej zmyselnú magickosť, ostáva len model bez dychu vo svojej samote. ....................... Dve hodiny takto necudne pasívneho pohybu v dreni sveta druhoradých modeliek otvára bezútešnosť ich existencie v celej svojej nahote, nič sa nedá ukryť, pretože kamera je všade, najmä tam, kde by to bolo najmenej želané – Modelky predvádzajú typicky Seidlovské civilné psychologické porno bez možnosti vyvrcholenia, vzrušenia vmenu či absolútne vylúčenej katarzie.

Ex Drummera predchádza vlastná povesť. Tak expresívne zvláštny film a dá sa charakterizovať jedným úplne bežným slovom, označujúcim jeden úplne bežný jav: bublina. Nechutnosť, bizarnosť, oplzlosť a ich násobky sú vo filme len samoúčelnými drístami tvoriacimi filmu arogantný pohľad, pod ktorým sa však schováva len historka postrádajajúca akýkoľvek hlbší alebo relevantnejší zmysel, čiže celý Ex Drummer je, ak je divák ochotný nazrieť pod povrch a blažene sa nečľapkať len v pekne zatuchnutom vizuálne s pár dobrými nápadmi (napr. byt naruby) a primitívnou genitalitou, zamenenou s genialitou. .......... Tiež mi uniká zmysel komentárov, kde je Ex - Drummer porovnávaný s Taxidermiou. Spojiť tieto dva filmy v jednej vete s podobou rivalského zápasu je prehnane nevyvážené. Taxidermia sa s témou hnusu štrukturálne hrá, preniká do jej hĺbky vytvára úrovňovo zložité príbehy vyvierajúce z jej metaforickosti, zatiaľ čo Ex Drummer si na nej stavia len (na prvý letmý pohľad príťažlivý) exhibicionistický imidž. Áno, je to drsné - ale neschopné vnútornej ofenzívy.

bombová zbierka prvotných riešení z tarantinovčiny, skvelá kamera a strih, smútiaci sneh padá v čase mŕtveho rána.

http://www.protisedi.cz/video/ctenarska-recenze-recenze-na-film-nymfomanka-od-larse-von-triera

Na D´Amatových dielach sa javí najpríťažlivejšou civilnosť, vyvierajúca z ich topornosti. Podavánie "hrôz a nechutností" je na hony vzdialené akejkoľvek virtuozite alebo precíznosti, patologické obrazy sú odprezentované vo veľmi surovom neprikrášlenom stave, v čom pramení ich hrubosť. Tam, kde Argento vytvára vizuálne podmanivú hru farieb, pohybu a zvuku, tam D´Amato ponúka len priamočiaru exhibíciou hnusu bez akejkoľvek estetickej výhovorky – jeho prístup je drzý a oprsklý, plný chýb a napriek tomu sebavedomo sa prezentujúci. …....... Nie ani tak samotné trhanie nechtov a porcovanie tiel, ale obrazová jednoduchosť, s tendenciou smerovať až k primitivizmu, ktorá podáva všetky výjavy odpudivej telesnosti tak chladnokrvne, pokojne a takmer bez akejkoľvek štylizácie či exaltovanosti je na filme tým najmorbídnejším, podobne ako v prípade o dekádu staršej klasiky amerického exploatačného žánru, I Spit on Your Grave, od Meira Zarchiho. …....... V oboch prípadoch sa jedná o jasne prvoplánovú provokáciu. Scény exhibujúce násilnosťou sa striedajú so scenárovým vzduchoprázdnom, film sa neznesiteľne ťahá a tým na diváka prenáša putrefakčné dojmy a pocity v ňom hojne obsiahnuté, naviac podložené typicky „goblinovskou“ sladkou hudobnou zložkou, dodávajúcou punc istého manierizmu. Koniec-koncov, nič iné, než vštepovanie povrchnej hniloby nemá ponúknuť, to však diváckej obci, z veľkej časti určite vopred veľmi dobre oboznámenej s charakterom D´Amatových prác nebude prekážať, keďže určite vedia, čo ich čaká a neminie. V prípade Beyond the Darkness sa jedná o bohatú porciu, takmer švédsky stôl hnusu.

SLEAZY