jedna_vrana

„Willi, vykŕmiš ho! Za tri dni musí pribrat' štyri kilá.“ „Štyri? Dá sa to?“ „Dá. Ako pokus by to bolo zaujímavé. O tri dni to skúsime znova. Potom uvidíme, na čo sa hodí.“ Myslím, že tento film sa vyrovná filmom zo sveta, ktoré sa odohrávajú v koncentračnom tábore. Štefan Kvietik, Manfred Krug a Edwin Marian v podstate tvoria štandardné spektrum postáv lágru – väzni, trýznitelia a posluhovači. Pred časom som si pozrela poľský film „Mistrz“, už vtedy som si povedala, že sa musím vrátiť k našej, starej československej verzii. Neurobila som chybu – obidva filmy ma zaujali svojim posolstvom, lebo príbeh nie je len o boxerovi, ale hlavne o dobe a ideológii, podľa ktorej bolo v poriadku vyhladzovať a vyhladovať celé národy.

„Já si po mytí zubů i vykloktám. Dávám lavor do vany, abych neplýtval vodou a myji si obličej - zase 7-krát: 3-krát horkou vodou, s omytím uší mokrými konečky prstů a 4x studenou vodou, také s mytím uší. Pak si na záchodě čtu anglicky, stejně se jí nikdy nenaučím. A zkouším sám formulovat věty. Zadek si utírám tak dlouho, až je papír čistý. Někdy - jen velmi zřídka - jen 4-krát. Většinou 7, 13 nebo dokonce 21-krát. Někdy spotřebuji i půl rolky, než jsem hotov. Umývám se 7x: zadek 3x, sedíce na kraji vany, pak vestoje, 4-krát v rozkroku a šulína. To dělá 7.“ Deň v živote nahnevaného muža s celoživotnými výčitkami a nenaplnenosťou lásky. Je to satira, miestami dotiahnutá do extrému. Film netvorí len plochý humor - ako sú vulgárnosti a správanie hlavného hrdinu, ale obsahuje hlbokú sociálnu kritiku (ako napríklad scény z tretieho sveta alebo poukazovanie na to, ako sa k sebe správajú susedia, či všeobecne, ako sa ľudia rozprávajú). Hlavný hrdina sa javí ako čudák, k jeho nenormálnosti ho ale ženie správanie spoločnosti.

Ešteže to malo len päť dielov! Nedalo sa na to pozerať. Nie kvôli nekvalitnej filmárskej robote, ale kvôli obsahu. Mohol to byť slušný celovečerný film. Takto to bolo pre mňa neúnosne rozťahané a tú tretiu hviezdičku som dala až na konci. Keď sa vyjasnilo, ako to celé bolo. Nesympatické a problematické geto, ktoré sa nachádza v civilizovanom Švédsku. Chýbalo mi posolstvo – chceli ukázať odpudivú stránku kriminality švédskej mládeže, obraz drsnej reality, ako druhá generácia imigrantov riadi predmestia a využíva neplnoleté deti na špinavú prácu, aby sa vyhli spravodlivosti? Alebo neschopnosť polície a sociálnych inštitúcií konať?

Prvé tri diely seriálu ma veľmi nevtiahli do deja. Keď som sa však k nemu vrátila po druhý krát, neoľutovala som, že som mu dala ešte šancu. Postupne som prestala prežívať veci, ktoré ma rozčuľovali. Musela som si najmä v prvej sérii zvykať na postavu Boba a Kim. Mala som problém uveriť, že majú tvoriť pár, boli chladní a nepôsobili uveriteľne. Potom však nastal moment, že som na ich hru pristúpila a keď sa na scéne objavil Ferry a Danielle, seriál si získal moju pozornosť. Niekoľkokrát som sa pristihla pri úprimnom smiechu. Po ukončení tretej série (snáď až na úplné vyvrcholenie, ktoré zaváňalo premeriavaním veľkosti dvoch kohútov na smetisku), som spokojne mľaskala. Postavy Boba, Ferryho a Danielle boli pre mňa z celého seriálu nakoniec najlepšie obsadené a stvárnené. Séria 1: Kim: „Někdy mi přijde, že tohle je naše tajná identita. Že předstíráme, že sme normální lidi. A že nám to jde hůř a hůř.  Já s tím končím.“ Séria 2: Steve (Bob): „Zapněte si pás.“ Victor Bilzarian: „Jsem Armén. Na pásy kašleme.“ S: „Belgičané ne.“ V. B.: „Vážně? Takže únos, vydíraní, napadení... To je v pořádku. Ale bezpečnostní pás, to už je přes čáru.“ Séria 3: Ferry: „Měl by ses postarat o toho malýho. Doufám, že tentokrát budeš dobrej táta.“

Matylda: „Tady budu doma. U tebe.“ Sú filmy, ktoré sa vám nemajú „páčiť“, ale majú vás obohatiť. Toto je jeden z nich – žáner komédia málo vystihuje jeho podstatu. Áno je to trochu klišé, ale nie gýč. Príjemne ma prekvapila postava v podaní Karla Rodena. Zahral arogantného, necitlivého človeka, žijúceho vo vlastnom svete a pre seba. Nikto mu nie je dosť dobrý, nechváli, len kritizuje. Jeho život je sterilný, čistý a usporiadaný, ale prázdny. Matylda je excentrická - a toho som sa obávala, že v podaní Reginy Rázlovej pôjde o prehnanú pózu. Mimika jej tváre sa však s postupom choroby upokojuje a dokázala utlmiť svoje prejavy na minimum. Postava jej vnuka Pavla má asi vniesť do filmu humorné situácie a priblížiť ho aj mladšej generácii. Nakoniec však konštatujem, že film najviac zasiahne generáciu štyridsať plus, ktorí sa nad podobnými rodinnými tragédiami zamýšľajú alebo ich zažili a väčšinou sa tejto diagnózy obávajú. Pieseň „Waltzing Matilda“ dodáva emóciám silu. Pavel: „Proč jí říkáš Matyldo? A né mami?“ Karel: „Ona to tak chtěla.“

Nakoniec som zmenila hodnotenie filmu. Mala som totiž problém hľadať v ňom príbeh a dokonca som mala podozrenie, že Marek Ťapák sa predvádza. Ale áno, tancuje mu to výborne. Nakoniec pozitívne hodnotím námet a beriem ho ako poctu celoživotnému dielu jeho otca – Martina Ťapáka. Pustil sa do odvážneho filmovania. Samotné obsadenie – členmi SĽUKu posúva folklór ako posolstvo pre súčasného diváka. Krásne scenérie zákutí Slovenska dopĺňajú tanečné scény. Ťažšie sa hľadá ucelená myšlienka, ale obrazy sú zrejmé – osudové ženy, sila a odvaha jednotlivca, boj s vlastnou smrteľnosťou.

Freddie Miles: „Jeho Rolexky. Jeho oblečenie. Jeho Ferragamos. Čo ešte máš, Tom? Jeho peniaze? Jeho Picassa?“ Dlho ma filmové dielo nenadchlo tak, ako tento Ripley. Starú verziu s Mattom Damonom si pamätám len pocitovo, môj ďalší krok bude, že si „Talentovaného pána Ripleyho“ zopakujem. Atmosféra 60-tych rokov je dokonalá. Film je natočený tak, až sa pristihnete, že ste jeho súčasťou. Upútajú vás viaceré podporné prvky – mačka, ktoré neustále sleduje Ripleyho pohľadom, vŕzgajúci starý výťah, ťažký sklenený popolník a novinové stánky, ktoré dotvárajú  atmosféru Talianska. Vyniká práca kameramana (Robert Elswit si zaslúži Oscara!). Zmysel pre nasvietenie je geniálny – snímok je čierno-biely, aj keď nie celkom. Čierna je hlboká a biela na plátne žiari a odráža sa od povrchov. A veľa, veľa odtieňov sivej. V mnohých scénach svietia stolné lampy, dodávajú scénam atmosféru renesančného šerosvitu. Spojitosť s Caravaggiom, z ktorej mrazí. Výsledný pocit bol, že sa pozeráte na výtvarné dielo. Andrew Scott je bravúrny, často kontroluje svoj výzor v zrkadle, s výrazom spokojného psychopata, ktorý má svoju šachovú partiu dopredu premyslenú. Tom Ripley (pozerajúc na svoj obraz v zrkadle): „Áno. Presne tak. Dickie Greenleaf. Rád vás poznávam." Skvele načasované napätie, intrigy a psychológia postáv.

Zaujímavý dokument, to musím uznať. Ale ani po jeho zhliadnutí vlastne neviem, kto sú slobodomurári. Sekta? Či elita sveta? Čo - to sme sa mohli z filmu dozvedieť, ale na konci mi chýbala poskladaná mozaika. Pozoruhodné, že ich nenávideli fašisti aj komunisti.

Niekoľko známych mi tento film odporúčalo. Mne sa do neho ale vôbec nechcelo. Mala som pocit, že Eltonov život mi je ukradnutý, jeho postoje sú mi odporné a ani jeho hudba ma nenadchla - samozrejme poznám najznámejšie pesničky. Môj názor sa zmenil - nie kvôli obsahu a životopisu speváka, ale nadchlo ma toto filmové dielo. Takže nehodnotím obsah, ale formu. A tá bola, najmä vďaka Taronovi Egertonovi vizuálnou lahôdkou. Pekne farebné, pekne ozvučené, dovoľujem si povedať, že perfektne naspievané.

Film, ktorý sa tvári takmer ako dokument. Postavy sú obsadené neznámymi tvárami, čo v konečnom dôsledku hodnotím pozitívne - pridáva to na autentickosti príbehu. Výpovede matiek sú srdcervúce, škoda len, že zvukový záznam je často nezrozumiteľný. Asi si uvedomíte, akými strasťami života tieto rodiny prechádzajú a koľko síl a odhodlania vynakladajú, aby sa postarali o choré dieťa. Ak to nedokážu, akým peklom si prechádzajú - často z pocitu, že ako rodičia zlyhali. Dojímavý film. Celé to ešte podčiarkuje socialistický realizmus.