jedna_vrana

Camille: „Všetko si ukradol! Moju mladosť, moju prácu! Všetko!“ Krásna Isabelle Adjani (Camille) a Gérard Depardieu (Rodin). Na rozdiel od Rodina, ktorého diela sú všeobecne známe, život a tvorba Camille Claudel unikla mojej pozornosti. Ak sa človek nevie v niečom zorientovať, dnes nie je problém si informácie dodatočne nájsť. Prekvapilo ma, že tých diel po Camille zase nie je až toľko... Dozviete sa prečo. K samotnému filmu – žena sochárka v tých časoch bola zriedkavým zjavom. Krásna, mladá, citlivá. On slávny a známy. Oceňujem aj to, že filmové zábery ich práce vyzerajú vierohodne. Film má síce tri hodiny, ale ak si ho pozriete rozdelený na polovicu, neunaví vás to a zápletka nestratí na intenzite. Filmu by sa dalo vyčítať, že závažný koniec filmu mohol byť spracovaný detailnejšie. Subjektívne hodnotím, že sa ma film vnútorne hlboko dotkol.

„Já to nechápu pořád. Jak mohli jedni civilizovaní lidé provést něco takového jiným civilizovaným lidem?“ „Možná se civilizace přeceňuje!“ „Domnívá se snad krysař, že hubení krys není správné?“ U obžalovaných chýba akákoľvek schopnosť empatie – lebo zlo je neschopnosť empatie. Film je svedectvo neobmedzenej zvrchovanosti a zvrhlosti 20. storočia – nacizmu. Tento film nie je možné hodnotiť z hľadiska kvality spracovania alebo výkonov hercov. Musela som si ho znova pozrieť po pár rokoch, aby som napísala: povinný film na hodinách dejepisu. Ale, nikdy sa neponaučíme? Odhliadnuc od toho, čo sa dialo v svetovej politike po druhej svetovej vojne a akých šialených chýb sa dopustili svetové mocnosti. Naozaj nie sme schopní reflexie?

Martin: „Jste asymptomatik.“ Diego: „Ne, jsem katolík. Ale náboženství není všechno.“ Nepoznám krajinu na svete, ktorá by tvorila lepšie komédie ako Francúzsko. Keď sa pustíte to takéhoto rande naslepo, môže nastať milé prekvapenie. Ako v prípade tohto odvážneho filmu. Natočiť film o covide, hoci ešte vôbec nie je za nami? To chce odvahu. A tento francúzsky humor býva navyše taký horko – sladký. Nesie jedno posolstvo – neberte sami seba príliš vážne, aj tak ste tu len na chvíľu. A veru, po prvej vlne corony (priznajme sa), sa každý z nás môže nájsť v jednom zo „susedov“. Za mňa získala fiktívne filmové ocenenie Louise, majiteľka baru. Ešte jedna rada: vydržte do záverečných titulkov, čaká vás malé prekvapenie.

Nepúšťajte si tento film z dvoch dôvodov. Ak nemáte blízky vzťah k výtvarnému umeniu a  nie ste dielami umelcov a ich genialitou úprimne fascinovaní. Rovnako, ak Antonio Banderas pre vás predstavuje postavy ako Zorro, či Desperado. Celé toto filmové dielo vám totiž ponúkne len pohľad na historické udalosti, dokonca si nebudete istí, či to naozaj takto bolo. Ale! Tá túžba v človeku zanechať tu po sebe stopu, možnosť nasávať krásu prírody, blízkosť iného človeka, pôsobenie hudby... To všetko je v každom z nás. A tak sa stalo, že mňa tento príbeh oslovil a zanechal vo mne stopu. (Dodnes nie je stopercentne jasné, prečo pred 35000 rokmi naši predkovia maľby v Altamire vytvorili. Vedci odhalili ako a čím, ale prečo? Sú rôzne vysvetlenia). Altamiru pridávam na zoznam miest na svete, ktoré by som raz chcela vidieť. Ležať na chrbte a čudovať sa.

Na jednej starne stojí Stella – policajná komisárka s ľadovým pohľadom. Za týmto vypestovaným zovňajškom sa však ukrýva ozajstná dračica, ale je v nej až niečo clivé. Na druhej strane chladnokrvný sériový vrah – Paul Spector. Aj v jeho prípade ide o herecký koncert. Inteligentný muž, milujúci otec dvoch detí, má zvrátené záľuby, pestuje si ich od útleho detstva a v dospelosti ich doviedol k dokonalosti. Prvá a tretia séria boli výborné, každý diel má spád, myšlienku a často vás chod udalostí prekvapí. Druhá séria bola o niečo nudnejšia a strácala dych a nové nápady. Vyzdvihnúť treba úlohu a výkon Aisling Franciosi (Katie), vysiľujúce dôsledky jej „lásky“, či skôr zbožňovania Paula, dokážu vyraziť dych.

Film vás vráti do roku 1978 a navodiť atmosféru sa mu skutočne podarí. Príbeh nie je výnimočný (spracovaný takmer ako poviedka), ale uveríte mu, čo vás prinúti sedieť v napätí pred obrazovkou až do úplného konca. Podarilo sa zvoliť hercov, ktorí sa svojich úloh zhostili výborne. Navyše, v závere zistíte, že väčšina z nich nie je čierno-biela a že veci sú inak, ako ste predpokladali. Niekoľkokrát ma zaskočilo dobre zvolené hudobné pozadie, hudbu si počas filmu plne uvedomujete. Tento film vás môže, ale aj nemusí hlboko zasiahnuť, záleží od vášho rozpoloženia.

„Vědel si to, Larsi? Po svadbě se o všechno dělíš. Tvoje je moje a moje je tvoje. Moje!“ Už v úvode divák pochopí, že nič nemôže brať príliš vážne, ide o komédiu plnú absurdít a kaluží krvi. Herci potešili svojimi výkonmi, ale na konci zostal dojem, že autori vykradli Kevina zo Sám doma. Ak máte radi čierny humor, akčné filmy a veľa násilia a krvi, nebudete sa nudiť.

Dokument unikol mojej pozornosti a nepamätám si ani správy v tlači, že sa dvom Čechom podaril husársky kúsok. Aj napriek odstupu času sa ma film hlboko dotkol a pobavil. Novátorská a neuveriteľne odvážna myšlienka. Práca reklamnej agentúry bola profesionálna a film by sa mal povinne premietať študentom umeleckých škôl. Lebo téma psychológia reklamy je ukážkou, že to na spotrebiteľa (ktorý zvyčajne nič netuší) dokonale funguje. Problémom pre mňa bola len kamera (roztrasený obraz) a  viac pozornosti bolo treba venovať stavu „po“.

„Život je líbezná věc, když ho žijeme s potěšením.“ Dokumentu asi výtvarní teoretici nebudú nič vážne vyčítať. Ale ak vezmeme do úvahy, že si ho vyberie niekto bez znalostí dejín umenia, pravdepodobne bude nechápavo krútiť hlavou. Ako môže byť pisoár s Duchampovým podpisom umenie, aj napriek tomu, že ho pomenoval „Studnička“. V tomto prípade by bolo vhodný dlhší formát, lebo za 26 minút nestihneme pochopiť myšlienkové pochody Marcela Duchampa. Nájazdy kamery na jeho diela sú prirýchle a divák nestihne zachytiť všetky detaily. V jeho prípade sú detaily dôležité.

Sám Renoir tvrdí: „Podle mně musí být obraz věc milá, veselá a pohledná. Dokonce půvabná! V životě už je tak dost otravných věcí než abychom ještě přidávali další“. Je dobré pozrieť si dokumenty o troch impresionistoch – Cézannovi, Monetovi a Renoirovi v krátkom časovom rozpätí. Človek získa lepší obraz o dobe, v ktorej tvorili.  Renoir sa od nich líši. Pohľadom na svet, na ženy. Ich oblé krivky ho neprestali fascinovať ani vo veku, keď kvôli artritíde už v rukách neudržal štetec. Maľoval aj prírodu, ale na rozdiel od spomenutých dvoch predstaviteľov, väčšina jeho plátien je založená na príbehoch postáv. Maľoval život, tak ako ho miloval, rád cestoval a keď sa v pokročilom veku stal otcom, aj to si užíval. Dokument si udržal svižné tempo a zábery sú skvelé – kombinácia obrazov tancujúcich postáv a koláže z nich, bola zaujímavá.