jedna_vrana

Nepúšťajte si tento film z dvoch dôvodov. Ak nemáte blízky vzťah k výtvarnému umeniu a  nie ste dielami umelcov a ich genialitou úprimne fascinovaní. Rovnako, ak Antonio Banderas pre vás predstavuje postavy ako Zorro, či Desperado. Celé toto filmové dielo vám totiž ponúkne len pohľad na historické udalosti, dokonca si nebudete istí, či to naozaj takto bolo. Ale! Tá túžba v človeku zanechať tu po sebe stopu, možnosť nasávať krásu prírody, blízkosť iného človeka, pôsobenie hudby... To všetko je v každom z nás. A tak sa stalo, že mňa tento príbeh oslovil a zanechal vo mne stopu. (Dodnes nie je stopercentne jasné, prečo pred 35000 rokmi naši predkovia maľby v Altamire vytvorili. Vedci odhalili ako a čím, ale prečo? Sú rôzne vysvetlenia). Altamiru pridávam na zoznam miest na svete, ktoré by som raz chcela vidieť. Ležať na chrbte a čudovať sa.

Na jednej starne stojí Stella – policajná komisárka s ľadovým pohľadom. Za týmto vypestovaným zovňajškom sa však ukrýva ozajstná dračica, ale je v nej až niečo clivé. Na druhej strane chladnokrvný sériový vrah – Paul Spector. Aj v jeho prípade ide o herecký koncert. Inteligentný muž, milujúci otec dvoch detí, má zvrátené záľuby, pestuje si ich od útleho detstva a v dospelosti ich doviedol k dokonalosti. Prvá a tretia séria boli výborné, každý diel má spád, myšlienku a často vás chod udalostí prekvapí. Druhá séria bola o niečo nudnejšia a strácala dych a nové nápady. Vyzdvihnúť treba úlohu a výkon Aisling Franciosi (Katie), vysiľujúce dôsledky jej „lásky“, či skôr zbožňovania Paula, dokážu vyraziť dych.

Film vás vráti do roku 1978 a navodiť atmosféru sa mu skutočne podarí. Príbeh nie je výnimočný (spracovaný takmer ako poviedka), ale uveríte mu, čo vás prinúti sedieť v napätí pred obrazovkou až do úplného konca. Podarilo sa zvoliť hercov, ktorí sa svojich úloh zhostili výborne. Navyše, v závere zistíte, že väčšina z nich nie je čierno-biela a že veci sú inak, ako ste predpokladali. Niekoľkokrát ma zaskočilo dobre zvolené hudobné pozadie, hudbu si počas filmu plne uvedomujete. Tento film vás môže, ale aj nemusí hlboko zasiahnuť, záleží od vášho rozpoloženia.

„Vědel si to, Larsi? Po svadbě se o všechno dělíš. Tvoje je moje a moje je tvoje. Moje!“ Už v úvode divák pochopí, že nič nemôže brať príliš vážne, ide o komédiu plnú absurdít a kaluží krvi. Herci potešili svojimi výkonmi, ale na konci zostal dojem, že autori vykradli Kevina zo Sám doma. Ak máte radi čierny humor, akčné filmy a veľa násilia a krvi, nebudete sa nudiť.

Dokument unikol mojej pozornosti a nepamätám si ani správy v tlači, že sa dvom Čechom podaril husársky kúsok. Aj napriek odstupu času sa ma film hlboko dotkol a pobavil. Novátorská a neuveriteľne odvážna myšlienka. Práca reklamnej agentúry bola profesionálna a film by sa mal povinne premietať študentom umeleckých škôl. Lebo téma psychológia reklamy je ukážkou, že to na spotrebiteľa (ktorý zvyčajne nič netuší) dokonale funguje. Problémom pre mňa bola len kamera (roztrasený obraz) a  viac pozornosti bolo treba venovať stavu „po“.

„Život je líbezná věc, když ho žijeme s potěšením.“ Dokumentu asi výtvarní teoretici nebudú nič vážne vyčítať. Ale ak vezmeme do úvahy, že si ho vyberie niekto bez znalostí dejín umenia, pravdepodobne bude nechápavo krútiť hlavou. Ako môže byť pisoár s Duchampovým podpisom umenie, aj napriek tomu, že ho pomenoval „Studnička“. V tomto prípade by bolo vhodný dlhší formát, lebo za 26 minút nestihneme pochopiť myšlienkové pochody Marcela Duchampa. Nájazdy kamery na jeho diela sú prirýchle a divák nestihne zachytiť všetky detaily. V jeho prípade sú detaily dôležité.

Sám Renoir tvrdí: „Podle mně musí být obraz věc milá, veselá a pohledná. Dokonce půvabná! V životě už je tak dost otravných věcí než abychom ještě přidávali další“. Je dobré pozrieť si dokumenty o troch impresionistoch – Cézannovi, Monetovi a Renoirovi v krátkom časovom rozpätí. Človek získa lepší obraz o dobe, v ktorej tvorili.  Renoir sa od nich líši. Pohľadom na svet, na ženy. Ich oblé krivky ho neprestali fascinovať ani vo veku, keď kvôli artritíde už v rukách neudržal štetec. Maľoval aj prírodu, ale na rozdiel od spomenutých dvoch predstaviteľov, väčšina jeho plátien je založená na príbehoch postáv. Maľoval život, tak ako ho miloval, rád cestoval a keď sa v pokročilom veku stal otcom, aj to si užíval. Dokument si udržal svižné tempo a zábery sú skvelé – kombinácia obrazov tancujúcich postáv a koláže z nich, bola zaujímavá.

Seriál o ľuďoch a situáciách, ktoré prináša dnešná doba a ktoré by sme našli na mnohých školách naprieč súčasným civilizovaným svetom. Lukáš Vaculík dozrel do veku, keď mu šediny pristanú a zhostil sa dobre svojho partu. Divákom nie je ponúknutý portrét bezchybného, sympatického a  charakterného spasiteľa detských duší v úlohe ombudsmana. Autori do seriálu zakomponovali celú škálu postáv - nemilých a niekedy aj neospravedlniteľných ľudských chýb. V niektorých prípadoch až zločinného jednania. Je jedno, či sa nachádzame na pôde školy, na ministerstve či pred mikrofónom bulváru. Odchýlia nám aj dvere do domácnosti ombudsmana a jeho spálne. Osobný postreh – zaujal ma najviac diel Hidžáb. Nie kvôli téme (o ktorej ešte pravdepodobne budeme počuť), ale perfektne zvládnutej role v podaní Daniely Hirsch. Jej vnútorné „povstanie“ proti systému vystihuje stredoškolský vek - môže sa stať, že ani vlastní rodičia nerozumejú, kvôli čomu toľko kriku a udierania päsťami do stola. Aj samotný záver bol prekvapením, seriál nekončí tuctovo.

„Vše, co je namalováno přímo na místě, vyniká vždy silou, úderností, živosti tahů, již v ateliéru nelze dosáhnout“, poučuje 16-ročného  Clauda maliar Eugène Boudin. Claude Monet je najznámejší zo všetkých impresionistov a prežil pestrý život plný zvratov. Na rozdiel od iných maliarov dokonca v pokročilom veku zbohatol. V tejto epizóde chýbali menej známe fakty z maliarovho života. Hoci dokumentu nemožno nič vážne vytknúť, tentokrát som sa nič nové nedozvedela.

„Co znamená lidské hemžení oproti nesmírnosti přírody? Pár vlnek čeřících hladinu vody. Pro Bruegela je země královstvím moudrosti a rozumu.“ Pohľad na ľudstvo, ako na kráľovstvo bláznov. Je potrebné brať do úvahy, že Bruegel tvoril v stredoveku. Ale alegória so súčasnosťou je dobre rozpoznateľná. Kamera sa kĺže, sprostredkuje divákovi detaily a tých môžeme na jeho obrazoch nájsť stovky. Objavujeme ľudové múdrosti, mnoho biblických výjavov a je jasné, že Pietr mal dobre naštudovaného Hieronyma Boscha. Aj jeho triptych obsadený podivnými figúrami, príšerami a kostlivcami nás uisťuje, že by sa žiadny surrealista 20. storočia za takéto fantazijné výjavy nehanbil. Podčiarknuté hudbou, akoby bola súčasťou jeho obrazov. Podmanivé. O živote maliara sa tentokrát dozvedáme málo, lebo málo bolo zaznamenané.