jedna_vrana

Film rozpráva silný, napínavý a dobre zahraný príbeh o vzostupe mladého gangstra k moci, zároveň vykresľuje zdrvujúci obraz toho, ako a prečo sa zločin v Južnej Afrike vymkol spod kontroly.Hlavná hviezda filmu - Lucky Kunene - má svoje životné motto prevzaté z filmu o Al Caponem: "Ak chceš kradnúť... kradni vo veľkom a dúfaj, že ti to prejde!" Ako mucha na stene môžeme sledovať, ako sa nevinný mladík zo Soweta, obeť okolností, obráti k zločinu a vypracuje sa na chuligána z Hillbrow. Herecké výkony sú vynikajúce a film vás pohltí. Zdalo sa mi, že  opis juhoafrického zločineckého podsvetia je uveriteľný. Čo je na tom všetkom najstrašnejšie? Je založený na skutočných udalostiach!

Opäť seriál, keď budete fandiť kriminálnikovi. V tomto prípade je to žena – Griselda – „Kmotra“. Herečka v hlavnej úlohe prešla značným úsilím maskéra, ale napriek tomu je celkom pekná, oproti reálnej postave, ak si nájdete jej fotku. Filmári zvládli retro scény a použili vhodný soundtrack.

Komédia musí spĺňať kritériá, aby sa divák bavil. A divák sa nebavil. Len neveriacky krútil hlavou. Áno, myšlienka je aktuálna – firemné teambuildingy môžu vyzerať aj takto... Ale chýbala mi akákoľvek pridaná hodnota, postavy ma nudili (možno bod navyše za postavu Michala v podaní Vojtu Koteka). Slovenskí účastníci majú prízvuk. Príbeh je veľmi predvídateľný.

Tento príbeh o ženách v nacistickom Nemecku by bol zaujímavý, ale pre mňa bol tendenčný a feministický. Ženy v každej dobe majú dôležitú úlohu - matky, priateľky, jednoducho tej nežnejšej časti ľudstva. Lenže v tej dobe sa podieľali na myšlienke „čistej rasy“ rovnako ako muži a často zastávali pozície, o ktorých nič pekné povedať nemôžeme.

Ove (o otcovi): „Vraveli o ňom, že bol príliš milý. Ako môže byť niekto príliš milý?“ Sentimentálny príbeh rozprávaný nelineárnym spôsobom nás zavedie do Oveho detstva a mladosti, zoznámenia sa s manželkou Sonjou a ako obaja dokázali prežiť nešťastnú udalosť, po ktorej sa úplne zmenil ich život, ale zostalo im odhodlanie žiť. Príbehy o nevrlom susedovi, ktorý znepríjemňuje život okoliu, už natočilo mnoho filmárov. Tento príbeh je trochu iný, vďaka záberom z Oveho detstva a minulosti.

Poirot: "Nenájdete nič, hlavný inšpektor, lebo profesionáli nosia rukavice." Možno to nebol najbrilantnejší diel, ale zápletka so zhodou mien Robinsonová, nebola náhodná a nakoniec zaujímavá a vtipná. Agent FBI bol jedným z dôvodov na úsmev.

Budem si musieť doplniť – nevidela som predošlé diely a tento, tretí, sa ku mne dostal v priaznivej psychickej pohode. Presne toto som potrebovala v ten deň vidieť. Montmarte, Paríž. Philippe Noiret a Thierry Lhermitte sa perfektne dopĺňajú. Nežný francúzsky humor a zápletky, ktoré bavia.

Obrazy starého sveta ako ho poznám z rozprávania mojich starých rodičov, hlavne môjho starého otca. Jeho rodičia žili v takýchto pomeroch – na lazoch. Bolo to, ako by som otvárala cudzie rodinné albumy. Vychádzali z nich bezzubí starkí, ktorí strávili svoj život v úplnej chudobe a jednoduchosti, až nám to dnes môže pripadať romantické. Môžeme však povedať, že napriek všetkému nemali šťastný život? Z ich očí na mňa pôsobila statočnosť, nesťažovali sa na krutosť osudu a bol krásny moment, keď sa pokúšali nájsť odpoveď na otázku, čo je šťastie... Vďaka za takéto perly – aspoň takto sa môžeme pozrieť do doby, ktorá sa nevráti a už si nedokážeme predstaviť život s jednou lyžicou a jedným hrncom v domácnosti. Pri troche šťastia bola kozička... Nie je to ani sto rokov, čo naši predkovia takto žili.

Koncept čiernych dier sa začal objavovať v 18. a 19. storočí ako dôsledok nových poznatkov o gravitačných silách a ich vplyve na svetelné žiarenie. V roku 1783 vytvoril reverend John Michell hypotézu o existencii "temných hviezd", ktoré by mohli mať dostatočne veľkú gravitačnú silu, aby zadržiavali aj svetlo. V roku 1915 Albert Einstein predpovedal vznik čiernych dier vo svojej všeobecnej teórii relativity. A tu niekde moje porozumenie tejto zložitej témy skončilo, výklad začal byť príliš teoretický a mala som problém sústrediť sa na grafiku a k nej vysvetľovanú teóriu. Možno mám len hlboké medzery z fyziky...

Zámer a myšlienka sú dobré, čo ešte môžem vyzdvihnúť, je kamera a dosiahnutý farebný kontrast: odtiene zlato - žltej v kombinácii s tmavo-modrou alebo hnedou. Všetko ostatné pokazilo myšlienku. Príbehu chýba napätie a po desiatich minútach vystrieda zvedavosť už len nuda a príbeh je tak čitateľný, do konca vás ničím neprekvapí. Tragický je výber hercov, Wil je také milé mačiatko bez pazúrikov. Nedokáže meniť výraz, jeho široko otvorené oči majú rovnaký pohľad, či sa deje tragédia, premáha ho strach, či vo chvíľach mileneckých nežností. Na túto úlohu bolo treba nájsť charakterovú postavu. Pozeráte na slabocha, ktorý len túži prežiť vojnu, hoci nesúhlasí s počínaním nacistov a s tým, čo sa od neho, ako od policajta, očakáva. Lenže s nimi popíja, keď sa má tváriť sebaisto, je ustrašený a navyše príliš veľa rozpráva. Autori sa snažili podať nám nešťastie tej doby aj obrazmi mučenia, ale aj tie sa míňajú účinkom, ak ich je priveľa. Dostali sme len ďalší príbeh z druhej svetovej vojny, ktorý nemá v sebe náboj vyvolať hlboké a dlhotrvajúce pocity.