jedna_vrana

Dokument si idete pozrieť v domnení, že sa niečo nové dozviete, pospájajú sa vám súvislosti, ktoré – v prípade Einsteina, už viete. Toto však bolo značné sklamanie – ani ryba, ani rak. Ako možno nazvať dokumentom niečo, čo je spolovice prehliadka historických záberov a spolovice hraná fikcia historických, ale nezaujímavých faktov? A zahraná?! Amatérske divadlo z Nižného Hrušova by bolo o dve triedy lepšie.

Film som začala pozerať pred Vianocami a to, že som ho bola schopná dopozerať až po dvoch mesiacoch, svedčí o tom, že nebavil a že som si ho vlastne odtrpela. Pustila som si ho z úcty k Josefovi Abrhámovi a Libuši Šafránkovej, dúfajúc, že obdiv, ktorý k tejto hereckej dvojici mám, film len upevní. Lenže – toto bola ozajstná mexická telenovela natočená v Prahe. Nesmiala som sa, nebavila som sa a celý príbeh je príliš jednoduchý a ľahko čitateľný. A úplne zbytočné bolo pridať: „o rok neskôr“.

Keoma: „Musím zistiť, kto som. Aby som dal svojim najjednoduchším činom dôvod. Viem, že to, že som na tomto svete, má nejaký význam, ale bojím sa, že keď zistím, aký, bude už neskoro. Zatiaľ som tulák. Stále cestujem. Aj keď zem spí, stále cestujem... naháňam tiene.“ Nechýbalo veľa a tento western u mňa skončí medzi odpadom. Kde sa toto natáčalo, napríklad? Vyzeralo to ako údolia pod Dolomitmi... Modrooký Franco Nero ako miešanec mi do roly nepasoval, príbeh je bez príbehu a chýba mu hlbšie posolstvo. Prekážali aj spomalené zábery po každom výstrele, keď telá lietali vzduchom. Gangstri sú gangstri a ochrancovia práv sú úplne pozitívni. Cítiť prevahu štýlu nad obsahom. Sú tam však postrehnuteľné isté alegórie – pani Smrť sa túla ulicami a „ukrižovanie“ Keomu je tiež postrehnuteľný prvok. Divne pôsobí podfarbenie príbehu hudbou – kvílivý ženský hlas alebo naopak hlboký mužský tón môžu divákovo ucho skôr dráždiť ako potešiť. Dosť som sa snažila vcítiť do doby vzniku filmu, ale pocit, ktorý vo mne zostal, bol veľmi mdlý.

Pierre-Auguste Renoir: „Sme to my... starí ľudia, chorí, ktorých by mali poslať na front, do bahna a zákopov.“ Filmy o umelcoch, najmä výtvarných, si nenechám ujsť. Takže ma prirodzene nadchýna dozvedieť sa čokoľvek nové o ich tvorbe a impulzoch, ktoré ich k nej viedli. Navyše Renoir je film zo života umelca, keď mu už veľa radosti nezostávalo – pripútaný na invalidný vozík a trpiaci ťažkou artritídou, už ledva udržal štetec v rukách. Dvaja synovia bojujú vo vojne. Obdivujem ako filmári toto dielo poňali – krásne Azúrové pobrežie, mladé kúpajúce sa dievčatá, ktoré Renoira obklopovali do posledných chvíľ. Michel Bouquet ako Renoir, výborné. Prekvapilo ma, že herec držal v ruke štetec tak, akoby vedel maľovať, dokonca pri záberoch zblízka robil aj uveriteľné ťahy na plátne. Neskôr som sa dočítala, že štetec drží v ruke niekto iný – falšovateľ Guy Ribes. Veľmi rozumný a obdivuhodný nápad. Christa Théret ako Andréé pôsobí tak živelne, akoby ju práve vystrihli z Tizianových obrazov. Nakoniec za zmienku stoja obaja synovia – mladý Coco a Jean, dobre dotvárali atmosféru a posolstvo filmu.

Chef Slowik: "Chlieb existuje v určitej forme už viac ako 12 000 rokov, najmä medzi chudobnými. Múka a voda. Čo môže byť jednoduchšie? Aj dnes predstavuje obilie 65 % všetkého poľnohospodárstva. Ovocie a zelenina len 6 %. Starovekí grécki roľníci si na raňajky namáčali zatuchnutý, mizerný chlieb do vína. A ako nás Ježiš naučil modliť sa, ak nie prosiť o každodenný chlieb?" Tyler: "Prosíme o chlieb náš každodenný." Chef Slowik: "Je to a vždy bolo jedlo obyčajného človeka. Ale vy, moji milí hostia, nie ste obyčajní ľudia. A tak dnes večer... nedostanete žiadny chlieb." Tomuto sa povie predstavenie! Na hranici divadelného. Slowik a jeho tím na javisku, Slowik v hlavnej úlohe. Všetci vo vedľajších úlohách mu jednohlasne prevolávajú na slávu. A obecenstvo, ktoré predstavuje zmes všetkého skazeného a divného, čo sa medzi nami vyskytuje. Mierne vo mne evokoval film „Bod varu, 2021“, lenže v jeho parodujúcej až hororovej verzii. Teraz by som už asi Bodu varu dala vyššie hodnotenie! Film, ktorý nebude pre každého diváka a niektorých môže poriadne iritovať, ale Mark Mylod to vymyslel tak dobre, že som sa bavila a užívala si každý uletený nápad. Asi si v ten deň odpustíte viacchodové menu. Chef Slowik: "A prosím, potešte sa darčekovým taškám. Hm... sú v nich nejaké dobroty. Brožúrka našich miestnych dodávateľov, domáca granola, jeden z prstov Douga Verricka a kópia dnešného menu."

De Schinkel: „Prečo kastrovať divoké zviera, ktoré chce byť len slobodné?“ Ludvig Kahlen: „Boh umiestnil človeka na zem, aby vytvoril civilizáciu.“ De Schinkel: „Boh je chaos. Život je chaos.“ Ludvig Kahlen: „Nie, vojna je chaos. Ale víťazstvo získa ten, komu sa ho podarí ovládnuť.“ The Promised Land“ na prvý pohľad nevyzerá ako zasľúbená krajina – ale atmosféra rozľahlých vresovísk, neútešného podnebia a výborne doplnená hudbou, dodáva príbehu hĺbku. Mikkelsen, ako ho poznáme – dialógy nie sú prioritou, často stačí jeho pohľad, mimika tváre na to, aby sme sa vcítili do jeho prežívania. Treba doplniť, že film nie je postavený len na protiklade dvoch hlavných mužských hrdinov, ale súčasne dve ženské postavy sú kľúčovými  figúrami na šachovnici. Anna Barbara vo mne vzbudzovala pocit istoty, ženskosti a rovnocennej partnerky vo vzťahu, ktorý sa nám pre očami rodí. Anmai Mus vnáša dynamiku do vzťahu v rodine, ktorá nevznikla prirodzene, ale vďaka okolnostiam – a tento trojuholník postupne prijímajú všetky tri postavy. Aká drsná je príroda, taký drsný je aj ich jednoduchý život, vo chvíli, keď sa začnú vzájomne akceptovať, prichádzajú aj dojemné chvíle filmu.

Zábery krásne ako vždy, s tým polemizovať nebudem. Tento diel však bol viac venovaný ekológii a aktivizmu, čo ma po čase začalo nudiť. (Otázky poznáme, nepoznáme však odpovede a riešenia.)

Singapurský národný štadión je pre mňa zázrakom architektúry a súčasných technológií. Prekvapilo ma, aké rôzne koncepty a aspekty brali do úvahy (napr. systém posuvného hľadiska, spôsob prekrytia obrovského priemeru štadióna nosníkmi bez použitia oporného systému, či princíp otvárania a zatvárania strechy). Výnimočné, ukážky starších projektov, ktoré inšpirovali inžinierov, boli tiež prínosné. Jediné, čo mi prekážalo, že niektoré vety a informácie sú zopakované dvakrát - akoby pre nepozorného diváka.

Jack Whitehall a moje prvé stretnutie s jeho stand-upom. Pravdupovediac, po prvých dvadsiatich minútach som ho chcela vypnúť. Ale keďže mám v tomto tvrdohlavú povahu a občas dopozerám aj veci, ktoré ma iritujú, premohla som sa. Vulgarizmy možno k stand-upu patria, asi podčiarkujú emócie, ktoré chcú vyvolať? Tu ich bolo na mňa priveľa. Niektoré skeče ma míňali, lebo som nerozumela súvislostiam. Napr. dôvod až nemiestneho humoru z vlastného otca? Kto to vlastne je, ten Michael Whitehall? Našla som si o ňom informácie, ale aj tak sa mi podrývanie do vlastného súkromia  nepáčilo.

Michael Schumacher. Dokument o ňom – od detstva až po najväčšie úspechy v F1, niekoľko osobnejších spovedí. Utvoríte si pekný obraz o tom, ako dieťa z nemajetnej rodiny môže vo svete motošportu dospieť k obrovskému úspechu. Niekoľko momentov bolo mimoriadne dojímavých – napr. keď Michael trávil čas spolu s mechanikmi, aby dokázali vylepšiť monopost Ferrari a nakoniec sa to podarilo aj vďaka jeho prístupu. Chránil svoje súkromie a nepripúšťal si médiá k telu, naopak, vyhýbal sa im. Slová, ktoré vyslovil po tragickej nehode Ayrtona Sennu... Nielen dojímavé, ale zároveň akoby rozprával o sebe, netušiac, že o pár rokov po nešťastnej nehode skončí v kóme on sám. A záver? Corinna: Michael celý svoj aktívny život chránil rodinu pred nechcenou pozornosťou médií, teraz je čas robiť to isté pre neho.