jedna_vrana

Tento príbeh o ženách v nacistickom Nemecku by bol zaujímavý, ale pre mňa bol tendenčný a feministický. Ženy v každej dobe majú dôležitú úlohu - matky, priateľky, jednoducho tej nežnejšej časti ľudstva. Lenže v tej dobe sa podieľali na myšlienke „čistej rasy“ rovnako ako muži a často zastávali pozície, o ktorých nič pekné povedať nemôžeme.

Ove (o otcovi): „Vraveli o ňom, že bol príliš milý. Ako môže byť niekto príliš milý?“ Sentimentálny príbeh rozprávaný nelineárnym spôsobom nás zavedie do Oveho detstva a mladosti, zoznámenia sa s manželkou Sonjou a ako obaja dokázali prežiť nešťastnú udalosť, po ktorej sa úplne zmenil ich život, ale zostalo im odhodlanie žiť. Príbehy o nevrlom susedovi, ktorý znepríjemňuje život okoliu, už natočilo mnoho filmárov. Tento príbeh je trochu iný, vďaka záberom z Oveho detstva a minulosti.

Poirot: "Nenájdete nič, hlavný inšpektor, lebo profesionáli nosia rukavice." Možno to nebol najbrilantnejší diel, ale zápletka so zhodou mien Robinsonová, nebola náhodná a nakoniec zaujímavá a vtipná. Agent FBI bol jedným z dôvodov na úsmev.

Budem si musieť doplniť – nevidela som predošlé diely a tento, tretí, sa ku mne dostal v priaznivej psychickej pohode. Presne toto som potrebovala v ten deň vidieť. Montmarte, Paríž. Philippe Noiret a Thierry Lhermitte sa perfektne dopĺňajú. Nežný francúzsky humor a zápletky, ktoré bavia.

Obrazy starého sveta ako ho poznám z rozprávania mojich starých rodičov, hlavne môjho starého otca. Jeho rodičia žili v takýchto pomeroch – na lazoch. Bolo to, ako by som otvárala cudzie rodinné albumy. Vychádzali z nich bezzubí starkí, ktorí strávili svoj život v úplnej chudobe a jednoduchosti, až nám to dnes môže pripadať romantické. Môžeme však povedať, že napriek všetkému nemali šťastný život? Z ich očí na mňa pôsobila statočnosť, nesťažovali sa na krutosť osudu a bol krásny moment, keď sa pokúšali nájsť odpoveď na otázku, čo je šťastie... Vďaka za takéto perly – aspoň takto sa môžeme pozrieť do doby, ktorá sa nevráti a už si nedokážeme predstaviť život s jednou lyžicou a jedným hrncom v domácnosti. Pri troche šťastia bola kozička... Nie je to ani sto rokov, čo naši predkovia takto žili.

Koncept čiernych dier sa začal objavovať v 18. a 19. storočí ako dôsledok nových poznatkov o gravitačných silách a ich vplyve na svetelné žiarenie. V roku 1783 vytvoril reverend John Michell hypotézu o existencii "temných hviezd", ktoré by mohli mať dostatočne veľkú gravitačnú silu, aby zadržiavali aj svetlo. V roku 1915 Albert Einstein predpovedal vznik čiernych dier vo svojej všeobecnej teórii relativity. A tu niekde moje porozumenie tejto zložitej témy skončilo, výklad začal byť príliš teoretický a mala som problém sústrediť sa na grafiku a k nej vysvetľovanú teóriu. Možno mám len hlboké medzery z fyziky...

Zámer a myšlienka sú dobré, čo ešte môžem vyzdvihnúť, je kamera a dosiahnutý farebný kontrast: odtiene zlato - žltej v kombinácii s tmavo-modrou alebo hnedou. Všetko ostatné pokazilo myšlienku. Príbehu chýba napätie a po desiatich minútach vystrieda zvedavosť už len nuda a príbeh je tak čitateľný, do konca vás ničím neprekvapí. Tragický je výber hercov, Wil je také milé mačiatko bez pazúrikov. Nedokáže meniť výraz, jeho široko otvorené oči majú rovnaký pohľad, či sa deje tragédia, premáha ho strach, či vo chvíľach mileneckých nežností. Na túto úlohu bolo treba nájsť charakterovú postavu. Pozeráte na slabocha, ktorý len túži prežiť vojnu, hoci nesúhlasí s počínaním nacistov a s tým, čo sa od neho, ako od policajta, očakáva. Lenže s nimi popíja, keď sa má tváriť sebaisto, je ustrašený a navyše príliš veľa rozpráva. Autori sa snažili podať nám nešťastie tej doby aj obrazmi mučenia, ale aj tie sa míňajú účinkom, ak ich je priveľa. Dostali sme len ďalší príbeh z druhej svetovej vojny, ktorý nemá v sebe náboj vyvolať hlboké a dlhotrvajúce pocity.

Ak si pozriete prvú epizódu, budete hltavo čakať na ďalšie diely. Prečo? Lebo má dobre rozložené načasovanie - mix ostrého humoru, intríg a charizmatického hereckého obsadenia. Stretnutie sveta staroanglickej aristokracie a súčasného londýnskeho drogového gangu prispieva k zábavnej stránke príbehu. Výstižnejšie je povedať, že tieto dva svety sa nestretnú, ale priam zrazia - v štýle Big Bangu. Vyniká Theo James v úlohe Eddieho (dedič drogového impéria), vo svojej novej pozícii sa vyžíva, aj keď si to nechce priznať. Brat Freddy (Daniel Ings) zahral „čiernu ovcu“ (ktorá sa nájde skoro v každej rodine) tak dobre, až vám úprimne lezie na nervy. Aj všetky ostatné postavy dokázali pritiahnuť na seba pozornosť v správnom čase. Z nich ma najviac bavil Jimmy - svojou neuveriteľnou naivitou a hippiesáckym postojom. Lenže vyzerá to tak, že budeme mať aj druhú sériu.

Hastings: „Je v anglickej kuchyni niečo, čo máte rád, Poirot?“ Hercule Poirot: „Angličania nemajú kuchyňu, priateľu, majú len jedlo.“ Hastings: „To je trochu kruté, ja...“ Hercule Poirot: „Mäso prepečené, zelenina príliš mäkká, syr nejedlý. A deň, keď Angličania vytvoria vlastné víno, je dňom, keď sa vrátim domov do Belgicka.“ Hm, tak Poirot nedokázal pred rokmi vyriešiť prípad! Je jasné, že to teraz napraví. Ako vždy, musí odhaliť, kto má zo smrti Iris Russellovej najväčší prospech.

Pohľad do rôznych zákutí Dánska, ktoré podľa pravidelných prieskumov patrí medzi krajiny s najšťastnejšími obyvateľmi sveta. Prehliadka mestských scenérií i hradov, zámkov, prístavov na menej známych miestach. Kontrast historického a moderného Dánska, mnoho možností na cyklistiku či oddychové zóny priamo v centre veľkomesta. Môj najobľúbenejší – Øresundský most, ako dôkaz schopnosti architektov a inžinierov súčasnosti.