Rozjimatel

"Copak? Kolík je hodin?"     Poviedkový film čiernohumorného charakteru, s veľmi dobrými prvými dvoma poviedkami a slabšou treťou poviedkou. Hodnotenie jednotlivých poviedok:     1. Glorie: 3,5*    Poviedka s výborným nápadom i realizáciou, s výborný Peškom v hlavnej role. Trefná satira ľudskej pokryteckosti.     2. Tajemství písma: 3,5*   Poviedka s veľmi peknou pointou a s výbornými hercami. Satirický prst tentokrát mieri na poverčivosť a na to, ako ľahko sa ľudia nechajú zmanipulovať.     3. Právní případ: 2,5*   Čiernohumorná poviedka parodujúca noir filmy. Má síce pár dobrých nápadov (pohreb), ale je slabšia ako ostatné poviedky (nočné scény amatérsky nasnímané, namiesto hry svetla a tieňom len akési čierne machule) a tiež najdivnejšia. Celá je založená na tom, že sa tam ustavične zjavuje jeden otravný dedo, čo má byť akože veľmi strašidelné (niektorí to dokonca porovnávajú s Hitchcockom).

[3,5*]     "Hing hang hung. See what the hangman done."     Akási noirová rozprávka s motívom večného boja dobra so zlom, s parádne hustou, magickou atmosférou. Film, nepochopený dobovým publikom, bol docenený až po dlhom čase, čím potvrdil svoju nadčasovosť. Bol som očarený tými krásnymi a neočakávanými zmenami nálady - film začína ako krimi thriller, ktorý miestami prechádza až do hororu, aby postupne naberal úžasnú rozprávkovú štylizáciu, až napokon končí ako dojímavý rodinný film. Herecky vynikajú láskyplná Lillian Gish ("I'm a strong tree with branches for many birds."), voľakedajšia hviezda nemého filmu a samozrejme démonický Robert Mitchum. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "Not that you mind the killings! There's plenty of killings in your book, Lord ..."

[3,5*]     "It's not my fault it's not written in French."     Tati oproti predošlému filmu opäť trochu zvážnel a stvoril akúsi smutnú grotesku s futuristickou víziou Paríža, ktorá je satirou modernej spoločnosti. Paríž je predstavený ako odľudštené, pretechnizované mesto so sivými, unifikovanými budovami, rovnakými, ako v ostatných svetových metropolách. Napriek tej pochmúrnej vízii sa v priebehu filmu toto mesto postupne poľudšťuje, čo možno chápať ako závan Tatiho optimizmu. Playtime je veľmi zvláštne, vizuálne úchvatné dielo, s dokonalou choreografiou ľudského mraveniska (ako v muzikále), s ohromujúcim množstvom detailov. Film je vďaka tomu náročný na sledovanie, vyžadujúci plnú divákovu pozornosť. Ale ani to divákovi nezaručí, aby sa občas nestratil, ako Hulot v tom modernom svete. Ako bolo viackrát spomenuté, na úplne pojatie filmu je nutné jeho viacnásobné zhliadnutie. Je tu množstvo drobných, nenápadných gagov, ktoré si musí divák v obraze nájsť, keďže Tati nepoužíva priblíženie. Parádne sú aj rôzne trefné narážky, ako narážka na Francúzov ("Can't they use French like everyone else?"), či narážka na Američanov ("That's not my table. That's my table over there!"). Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

[2,5*]     "Adolf Hitler. Did you ever see his eyes? That was a great power."     Trošku histórie (o vzniku Izraelu) nezaškodí a z toho hľadiska je tento film s dokumentárnym charakterom určite zaujímavý. Izraelská kinematografia bola v danej dobe ešte v plienkach, tak treba privrieť oči nad občasným amatérskym vyznením, nad niektorými úsmevnými hereckými prejavmi a sem-tam aj nad vtipným strihom typu "chlapík uteká za slnečného dňa, zbehne po schodoch a odrazu je temná noc". Napriek všetkému má film niečo do seba. Z hercov ma zaujala výborná Haya Hararee ako pôvabná Židovka Miriam. Je tu množstvo pôsobivých scén, ako napr. strhujúce boje o Jeruzalem, či stretnutie s nacistom. Problém je ten, že jednotlivé výborné scény sú pospájané trochu neobratne (retrospektívnym spôsobom) a ako celok to úplne nedrží pokope. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

"You're pretty weird, you know, and I don't want ..." "Shh, shh. Ten o'clock?" "Perfect."     Hodne dlhú dobu (viac ako tretinu filmu) som bol presvedčený, že tento film patrí do žumpy a tam ho aj pošlem. Prítomný humor bol toho najprízemnejšieho druhu, keď hlavný hrdina profesor Julius Kelp robí zo seba totálneho debilka - robí priblblé grimasy, rozpráva priškripnutým hlasom a neustále infantilne šaškuje. Proste jedna z najtrápnejších postáv aké som kedy videl. Potom sa ale zrazu stane malý zázrak a na scéne sa objaví profesorove alter ego, Buddy Love ("I know what you're thinking: Where's he been all my life? Right?" "No, not exactly."). Odrazu to už nepôsobí stupídne (v novom svetle už predchádzajúca časť dáva zmysel ako pomerne rafinované zveličenie) a vykľuje sa z toho celkom slušná paródia, ktorá ma začína napodiv baviť. Buddy Love (Jerry Lewis) je parádne parodická postava (Dean Martin, Frank Sinatra), Stella Stevens je ako klon Marilyn Monroe dokonalá (ako krásne ironicky znie z jej úst "I believe in inteligence."). A hlavne to iskrenie medzi týmito dvoma postavami dodáva filmu ten správny lesk. Výborné boli aj tie klavírne swingové čísla a aj tá pestrofarebná expresionistická štylizácia. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "Sickening, isn't he? But he's got something and I mean to find out what it is."

[3,5*]     "Please, let me die. I have to die. Wasting this fine funeral ..."     Detektívny film noir à la Kurosawa, ktorý pracuje s motívmi pomsty a korupcie prerastenej až do najvyšších miest. Začiatok je dosť komplikovaný a trochu nezáživný, s množstvom postáv, v ktorých som mal často problém sa zorientovať. Keď sa nám ale už všetky tie postavy predstavia, film sa konečne rozbehne a potom si až do konca dokáže udržať výborné napätie a tiež istú tajuplnosť. Herecké výkony sú výborné, spomeniem aspoň 3 hercov, ktorí ma zaujali najviac: Masajuki Mori ako dokonalý hajzeľ, výborný Toširó Mifune, s nezvyčajne umierneným, až nenápadným prejavom a môj obľúbenec Takaši Šimura, trochu netradične v zápornej role poriadnej svine. Kurosawa v tomto filme krásne načrtol akúsi národnú povahu Japoncov, hlavne ich dosť pochybný zmysel pre česť a tiež (v kontraste so základným pudom sebazáchovy) akúsi zvláštnu posadnutosť samovraždou.     "You don't understand bureaucrats. A good official never implicates a superior, no matter what the cost."

"I don't garantee their looks. One thing I can and will promse. They'll be good women."     Western s tak trochu nahlúplou zápletkou s prevedením stáda žien strastiplnou cestou do kalifornského údolia. Okamžite sa mi vybavil film Seven Brides for Seven Brothers (1954), v ktorom je podobná zápletka spracovaná muzikálovo-komédialnou formou. Tento film sa snaží skôr o dramatickú a dobrodružnú rovinu a miestami je prekvapivo drsný, s množstvom úmrtí. V takých momentoch celkom funguje napätie a divák musí nutne držať preživším palce, lenže vždy to naruší nejaký ten hlúpy, nepatričný humor - danému účelu tu slúžia (ne)vtipné postavičky Japonca "Čo hovoríš" a starej baby "Prach a broky". Film sa zrejme chcel tváriť vážne, ale to by potom nesmel mať totálne ploché postavy, plytké dialógy, úplne nevierohodnú romancu a ani ten humor nasilu. Videl som verziu z roku 1988, ktorá je veľmi podivne zafarbená

"They will ask "What is his name?" How shall I answer them?" "I am, that I am."     Výpravný veľkofilm, ktorého silným nedostatkom je jeho strašne statické, až divadelné stvárnenie. Strojení herci prednášajú svoje repliky až strojovo neprirodzeným spôsobom, z dialógov a z dejového vývoja vyžaruje veľká dávka naivity. Hoci je to istotne monumentálne dielo, s veľkolepými kulisami a na svoju dobu perfektnými špeciálnymi efektami, veľmi silne zaváňa gýčom. Herecky nad všetkými vyčnieva Charlton Heston, ako Mojžiš veľmi pôsobivý ("Stone him! Stone him!"). Zaradenie filmu medzi "1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete" je celkom dobrý vtip (dovolím si z danej knihy podarený citát : "Film je plný absurdít a nevkusu, ale farba je úchvatná.").     "Close the door, Joshua, and let death pass."

"Little muchacho fires up, don't he?"     Veľkolepá rodinná sága tak trochu na spôsob Gone with the Wind (1939), čo síce nie je celkom moja šálka kávy, ale jednoducho nemôžem ignorovať, ako výborne je nakrútená. A to aj napriek prítomnosti všetkých možných žánrových klišé, ako sú medzigeneračné rozpory ("zadubený" rodič očakáva, že jeho dieťa bude robiť presne to, čo jeho otec, dedo a pradedo). Film veľmi dobre vykresľuje vtedajšie pomery na americkom Juhu (Texas), výstižne a bez prikrášľovania charakterizuje tamojšiu spoločnosť, ku ktorej neodmysliteľne patria predsudky voči "menejcenným" rasám. Rasizmus hraje počas celého filmu dôležitú rolu a jedná sa o jedno z najlepších spracovaní tejto závažnej témy. Postavy a ich vývoj sú výborne prepracované, pričom sa mi pri nich páči tá realistická nejednoznačnosť, keď je divák nútený svoj vzťah k danej postave občas prehodnocovať. Krásnym príkladom takého postupného vývoja (napr. ohľadom predsudkov) je hlavný hrdina Jordan vo výbornom stvárnení Rocka Hudsona, ale niečo podobné možno povedať aj o hlavnej hrdinke Leslie (Je naozaj taká vypočítavá mrcha, ako sa zdá?) v podaní výbornej Elizabeth Taylor, či o večnom rebelovi Jamesovi Deanovi, ktorý tu stelesňuje odvrátenú stranu amerického sna. Zato v prípade Jordanovej sestry Luz som svoj vzťah prehodnocovať nemusel, bola mi celý čas príšerne nesympatická (nechcem byť zlomyseľný, ale našťastie sa na obrazovke veľa neohreje), a to zásluhou topornej herečky Mercedes McCambridge, ktorú jednoducho nemám rád. Vyvrcholením filmu je skvelá bitka v závere, čo je jeden z mála prípadov, keď mi pästný súboj vo filme ani trochu nepripadal tupý a hlavne samoúčelný. Celkový výborný dojem z filmu mi napokon nepokazili ani otrasné starecké masky a ani hrozný český dabing (Leslie je ešte v poriadku, ostatní majú ale akési čudné hlasy (Luzin dabing je priam príšerný) a úplná katastrofa je malé dieťa nahovorené nejakou starou ženskou). Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "We reserve the right to refuse the service to anyone."

[3,5*]     Veľmi neobvyklé dielo, v ktorom je jedinečným spôsobom prepojený dokumentárny pohľad na každodenný život v kolónii malomocných s veršami slávnej iránskej poetky Forugh Farrokhzad. Ja síce na poéziu veľmi nie som, ale tie kruté obrazy, ktoré dokážu silne emočne zasiahnuť, výborne s tými veršami ladia a aj tá perzština (fársí) dobre znie. Je to dielo poetické, humanistické a silne duchovné (tá prehnaná náboženská stránka je asi jediná, ktorá mi až tak veľmi nesedela). Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.