Rozjimatel

Krimi thriller považovaný za prvý film žánru heist, ktorý ten žáner v podstate zadefinoval. Vystupuje v ňom množstvo rôznorodých postáv (niektoré dokážu vzbudiť sympatie, ďalšie sú vyslovene odpudivé) z rôznych vrstiev tvoriacich zložitú štruktúru kriminálneho podsvetia. Po predstavení postáv sledujeme prípravy na lúpež a uskutočnenie samotnej lúpeže. To najzaujímavejšie sa ale udeje až po lúpeži, kedy sa dej venuje osudom jednotlivých páchateľov - divák napäto sleduje, ktorý z nich z toho všetkého vyviazne so zdravou kožou a ktorý doplatí na nejakú svoju slabosť. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

"Oklahoma, Yippie-yi-yo!"     Takmer mi vyrazilo dych, keď si na začiatku filmu vysmiaty kovboj na koni začal rozjarene vyspevovať "O what a beautiful day". To hádam nemôže byť myslené vážne. Má to byť nejaká paródia v štýle "Limonádového Joea"? Aha, tak ono je to asi naozaj myslené vážne a takmer celý film sa nesie v podobnom duchu. Celé to je prefarbičkované, presladené, príšerne strojené a falošné. Jednoducho svet, ktorý sa mi protiví. Chlapi sú samí burani, ktorí neustále ujúkajú (samé ya-hooo), dievčatá sú zase ako také husičky (najmä tá "can't-say-no" radodajka), falošné úsmevy na všetky strany, samé "chichichi", "chachacha". Herecky to nie je žiadna sláva, za zmienku stojí hádam len Rod Steiger a Shirley Jones, ktorá zaujme svojím pôvabom. A zachrániť to nedokáže ani hudba, ktorá je takisto presladená a väčšinou doslova infantilná. Jednou z mála výnimok (a plusov) je snová scéna, ktorá má zaujímavé výtvarne stvárnenie a aj hudobne je na vyššej úrovni. Je pre mňa záhadou, čím si toto dielo zasluhuje zaradenie do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "I wanted to marry her when I saw the moonlight shining on the barrel of her father's shotgun."

Tak, ako väčšina westernov Johna Forda (a obzvlášť tých s Johnom Wayneom), je aj tento nekonečne naivný (príbehom, vykreslením vzťahov), má hlúpe dialógy a až otravne jednoduchú hudbu (okrem tých speváckych vystúpení, ktoré sú jedným z mála plusov filmu). Postavy sú ako zvyčajne strašne prostoduché. Máme tu chlapáckeho Johna Waynea, praktický s jedným výrazom (tak je to ale najlepšie, keďže každý jeho pokus o druhý výraz vyznieva značne rozpačito). Ďalej tu je naivná postava pôvabnej Maureen O'Hara, ktorá film aspoň vylepšuje herecky (Inak, 30-ročná matka dospievajúceho syna? Ale no tak!). A napokon nesmie chýbať aspoň jedna nasilu vtipná, komická postavička (Victor McLaglen v role seržanta). Ten militarizmus obsiahnutý vo filme je miestami až neznesiteľný - vojaci sa hrdo nesú, americké vlajky hrdo vlajú, dôstojníci si mastia egá, akú záslužnú činnosť vykonávajú, chlapci sa vystatujú, ako bohovsky jazdia na koni. A nemôžem si pomôcť, ale ten pohľad Forda s Wayneom na Indiánov je opovrhnutiahodný. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

"One fact I gotta face is that, whatever it is that women like, I ain't got it."     Romantická dráma, ktorá má veľmi ďaleko k umelo pôsobiacim hollywoodskym filmom o citovom vzplanutí medzi lámačom ženských sŕdc a neodolateľnou krásavicou. Naproti tomu ide o jednoduchý, ale úprimný príbeh zo života o nesmelom a škaredom starom mládencovi (výborný Ernest Borgnine) a neatraktívnej šedej myške (Betsy Blair). Obe postavy sú veľmi sympatické pre svoju ľudskosť. Toto nadčasové dielo je postavené hlavne na výborných dialógoch (a samozrejme na hereckých výkonoch). Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "You don't like her. My mother don't like her. She's a dog. And I'm a fat, ugly man."

[3,5*]     Príbeh chudobnej zaľúbenej dvojice odohrávajúci sa v bezútešnej dobe povojnového Japonska, kedy bežní ľudia treli biedu a darilo sa akurát kadejakým špekulantom, ktorí na danej situácii parazitovali (čierny trh prekvital). Film má spočiatku humorný nádych (napr. milo-humorná scéna s bejzbalom), postupne ale nadobúda až nádych tragický, aby až v závere ukázal zase nejaké tie iskierky nádeje. Trochu som najskôr bojoval s predstaviteľkou hlavnej role, ktorá s jej bucľatou tváričkou vôbec nevyzerá na to, že by trpela hladom, musel som ale neskôr uznať, že to zahrala výborne. Film v mnohom pripomína Kurosawove neskoršie skvelé dielo Dodes'ka-den (1970). Akýmsi jeho sympatickým posolstvom je, že aj v najhorších časoch treba dúfať a nemá sa prestať snívať.  "We have to face reality to survive in a world like this." "This is the kind of world where you need dreams the most. You can't live without them. It'd be too painful."

"Only kin's allowed in here." "Alice, are you blind? Don't you see the family resemblance? That's my brother."     Trochu presladená dráma podľa skutočnosti, ktorá má z môjho pohľadu dva zásadné nedostatky - je venovaná americkému "futbalu" a je plná pateticko-patriotických drístov. Inak je to taká šablónovitá športová dráma, s hudbou typu "toto som už niekde počul", ktorá sa odrazu preklopí do strašne banálnej polohy. A teraz už nasledujú len samé pozitíva. Herecké výkony sú výborné (Denzel Washington, ale aj väčšina mladých hercov, napr. Ryan Gosling v menšej role), postavy sú sympatické, veľmi slušne sú načrtnuté vzťahy medzi nimi a film aj veľmi zručne pracuje s emóciami (hlavne v dojímavom závere). Najsilnejšou stránkou filmu je ale jeho práca s rasovou tématikou. Dá sa dokonca povedať, že ide o jeden z najlepších filmov namierených proti rasizmu.     "Sheryl, don't you wanna play with Nicky?" "I hate playing with dolls." "I'm not playing, I'm accessorizing!"

Dráma, ktorá je príťažlivá dobovou swingovou hudbou a tiež výborným vykreslením obludnosti nastupujúceho fašizmu. Mladí herci v hlavných rolách podávajú pomerne slušné výkony a zaujali ma ešte aj Barbara Hershey a Kenneth Branagh. Čo mi na filme ale vadí, je občasné násilné žmýkanie emócií a potom ten dosť patetický záver.     "I know who my friends are. I'm not alone."

"The nerve of her! Coming here with your face!"     Rodinná komédia takého ľahšieho druhu, čo ale nie je ani trochu na závadu. Je veľmi pohodová, zábavná a má výborný scenár. Dievčatá (Hayley Mills) to hrali ozaj dobre, ten výkon vôbec nebol márny. Musím pochváliť aj na svoju dobu výborné triky - v scénach, kde sú obe dievčatá v zábere, je nejaké rozdelenie obrazovky úplne neviditeľné. Postavy sú veľmi sympatické (a tie čo také nemajú byť, sú dokonale nesympatické), obzvlášť som si obľúbil slúžku, ktorá nikdy nepovie ani slovo.      "I'm not saying a word. Not one single word."

[3,5*]     "Don't care what Christmas stands for, just make a buck, make a buck."     Klasická komédia, ktorá pôsobí aktuálne ešte aj dnes (napr. témou komercializácie Vianoc). Má príjemnú, magickú atmosféru a hýri celkom zaujímavými nápadmi (posielanie zákazníkov ku konkurencii, čo je vlastne taký "antikapitalizmus"). Veľmi sa mi páčili herci, najviac mama Maureen O'Hara s dcérou Natalie Wood a tiež aj Edmund Gwenn ako Santa (zaujalo ma, ako dokázali uhrať scénu púhym výrazom tváre). Veľmi dobre som sa bavil až do Santovho únosu, kedy film začal strácať náboj (aj moje obľúbené postavy) a zmenil sa na akúsi súdnu frašku. Trochu mi to pokazilo inak výborný dojem z filmu a musel som ísť o jednu hviezdičku dolu. Inak, prečo musia Američania do každého filmu švacnúť nejaký súdny proces? To aby ukázali celému svetu, že oni majú ten najdokonalejší systém spravodlivosti na svete?     "I believe... I believe... It's silly, but I believe."

[2,5*]     Opäť sa mi potvrdilo moje vnímanie Kusturicu ako veľmi nevyrovnaného tvorcu - pri niektorých jeho filmoch híkam nadšením, pri iných sa zase zúfalo nudím. Tento film je žiaľ ten druhý prípad. Začiatok s krásne uletenou pesničkou "Chiquita" ma navnadil na to, že uvidím film s typickým Kusturicovym bláznivým humorom. Lenže potom sa to odrazu preklopilo do vážnej drámy o politických čistkách v 50. rokoch, akých som videl tucty, pričom táto medzi nimi nijak nevyniká (podobnú tému spracoval napr. Nikita Michalkov vo filme Unavení slnkom (1994) neporovnateľne lepšie). Film tak nejak príliš zvážnel, humor sa vytratil a ostali len nejaké tragikomické náznaky. Čo je ale horšie, ten príbeh plný politiky ma nudil (prípadne sa mi protivil, ako pri scéne obriezky) a nedokázal mi ho spríjemniť ani pohľad z detskej optiky. A čo ma úplne dorazilo, bolo veľmi necitlivé použitie hudby - značne obohraný valčík "Dunajské vlny" je hraný dookola ako verklík a postupom času začína poriadne liezť na nervy (pri takomto nadužívaní by to bolo údelom aj tej najlepšej hudby).