Rozjimatel

Pre Luisa Buñuela tak typická náboženská problematika, opäť so štipľavým pohľadom režiséra na tému. Režisér si berie na paškál kresťanské ideály, poverčivosť, cirkev, či skazenosť ľudskej povahy. Krásne to dokumentujú rôzne pikantné scény, ako vzývanie boha, vyháňanie satana, nekritické uctievanie, ale aj kopance do morálne čistého mnícha. To, čo tu Buñuel ešte len naznačoval, na plne ústa potom vyslovil neskôr vo Viridiane. Posolstvo je zhruba takéto: Človek, ktorý sa striktne riadi hlásaním Krista, nemá šancu obstáť v reálnom svete, budú ho neznášať obyčajní ľudia, stíhať vládna moc, dokonca aj samotná cirkev a jeho počínanie vyjde nazmar. Páčilo sa mi pekne vykreslené prostredie a aj to, že je to na Buñuela nezvyčajne epické a tým pádom ľahšie stráviteľné pre bežného diváka. Celkom ma pobavilo zaradenie filmu do zoznamu najvýznamnejších filmov, ktorý vydal Vatikán (rok 1995, na prianie pápeža Jana Pavla II). Žeby súdruhovia vo Vatikáne niečo nepochopili?

[2,5*]     Mám pocit, že som snáď pozeral iný film ako ostatní. Jediné, čo drží film nad vodou je silný príbeh podľa skutočnej udalosti, atraktívne obrázky alpských veľhôr a technicky kvalitne nakrútená horolezecká časť. Inak som mal občas pocit, že pozerám epizódu "Doktora z hôr", tak smiešne pôsobili niektoré presladené scénky, strojené herecké prejavy a limonádová hudba k tomu. Navyše obraz bol v nočných scénach čudne sfarbený a hrozne tmavý, ale mohol to byť problém kanála, na ktorom bol film vysielaný (FilmBox Premium). Film celkom dobre graduje a výborne podáva vyhrotené situácie v závere, ale to sú veci, ktoré priamo vyplývajú zo skutočného príbehu. Pozrime sa ale na veci, ktoré filmári pridali, aby bol film akože zaujímavejším. Najskôr je to úplne zbytočná a veľmi nešikovne podaná romanca. A táto (vymyslená) dievčina strávi len tak noc na svahu štítu v búrke a mraze (!). Potom to prerezanie lana, to je už tak trápne klišé. A tie posledné slová Toniho Kurza: "Je mi zima." (namiesto "Už nemôžem.") To akože vážne? Je to všetko tak patetické, že miesto toho, aby som bol v tých tragických momentoch pohnutý, musel som sa  smiať.

[2,5*]     "Care for a little necrophilia?"     Nie som veľkým priaznivcom retro štylizácie v sci-fi filmoch, dokonca keď ju vidím znova a znova v ďalšom filme, už ma aj začína mierne otravovať. Chápem to tak, že je to lacnejšie a aj jednoduchšie ako vymýšľať nejakú futuristickú víziu sveta. Aj preto ma takáto režisérova vízia sveta budúcnosti príliš nebavila, nepôsobila na mňa pozitívnym ani negatívnym dojmom, jednoducho ma nechala chladným. Pritom takýto absurdný svet, kde byrokracia vládne absolútnou mocou, dáva zaujímavé filmárske možnosti. Za všetko hovorí fakt, že som už film videl dávnejšie, ale úplne mi vyfučal z hlavy, viem len, že ma vtedy vôbec nebavil. Je to predovšetkým Gilliamovým filmárskym štýlom, ktorý mi nesedí, zo všetkých jeho filmov, ktoré som videl, ma bavilo len 12 Monkeys (1995) (aj to s istými výhradami). Jedno z mála pozitív filmu je vtipnosť, pozerateľný je pre mňa jedine vtedy, keď ho beriem ako absurdnú komédiu. Výborné sú viaceré čiernohumorné scény, hlavne tie s pokazenou klimatizáciou a formulárom 27B-6. V tomto duchu vynikajú niektoré výborné komické postavy ako ilegálny opravár Robert De Niro, systémový opravár Bob Hoskins, či desivo komický Michael Palin (atraktívna Kim Greist bola ale herecky úplné jalová). Lenže to je všetko málo, ako celok je to rozkúskované, skečovité (hoci je to údajne Gilliamove najucelenejšie dielo, dramaticky najlepšie vystavané). A nepomáha mu ani dĺžka, keďže je tu viacero nudných pasáží (najmä sny hlavného hrdinu). Trochu to zlepšuje ten šialený záver, ktorý má niečo do seba. Nebudem teda sám seba klamať, ako to robia mnohí používatelia, že v tom tuším nejakú genialitu. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

Táto úžasne pohodová komédia je ako také pohladenie po duši. Roztomilým spôsobom zobrazuje detsky naivný pohľad na svet, ale určite sa v nej nájdu aj dospelí, napr. názorne predvedie, kam až môže viesť prehnaná snaha zapáčiť sa za každú cenu a pokrytectvo namiesto  jednoduchej ľudskej prirodzenosti. Takže hoci je to detsky hravé a hlavne pre deti, určite to svojou poetikou, a trefným humorom skvelo pobaví aj dospelých. A všetko to podfarbuje krásna, typicky francúzska hudba.

Pre mňa ďalší "len" dobrý film Luisa Buñuela a nič viac. Prvá polovica ma príliš nebavila, hrozne sa vliekla, chytila ma až strhujúca druhá polovica, ktorá hýri nápadmi. Režisér má moje sympatie za ostrú, priam zlomyseľnú satiru bigotných katolíkov a kresťanských ideálov ako takých, ktorá musela byť vo svojej dobe poriadne šokujúca. A používa na to vskutku pôsobivé obrazy (posledná večera kraľuje!). Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

[3,5*]     "Sľubujem, že už nebudem Tutsi."     Trochu viac sa mi páčil film Sometimes in April (2005), ktorý pôsobí autentickejšie a jeho sila spočíva najmä v tom, že je dôkladne faktografický. Naproti tomu Hotel Rwanda je nakrútený ako typický hollywoodsky blockbuster, obratne žmýkajúci emócie, ktorému nálepka "podľa skutočnej udalosti" dodáva špeciálny náboj. Dráma sa odohráva hlavne v stiesnených priestoroch hotela, neslávne známy masaker je skôr ako kulisa a to, čo sa vlastne v Rwande dialo, sa dozvedáme iba v náznakoch a sprostredkovane. Je tu viacero silne emotívnych momentov, najmä tie sprevádzané nádherným detským zborom piesne "Million voices" tlačia slzy do očí. Výborné je aj herecké obsadenie, ešte viac ako výborný Don Cheadle sa mi páčil Nick Nolte, ale potešila ma aj maličká, ale zato krásna rola Jeana Renoa. Film má kvalitný scenár, ale žiaľ len priemernú réžiu. Ani vizuálne príliš vábne nepôsobí, pomerne často som mal dojem lacných kulís. V každom prípade ide stále o výborný film, hoci na ČSFD dosť nadhodnotený,

"All right, what turned you sour on me? Not that I give a damn. Just that, Hud. You don't give a damn. That's all."     Akýsi moderný western zo zaprášeného Texasu, ktorý je ale na "western" prekvapivo hlboký a hodnoverný. Skôr by sa preto film dal charakterizovať ako medzigeneračná psychologická dráma. Ústrednou postavou je Hud Bannon, bezcharakterný, bezzásadový podliak a zároveň sukničkár s neodolateľným šarmom, v dokonalom prevedení Paula Newmana. Hud ale našťastie nie je jedinou zaujímavou postavou, veľmi zaujímavá je aj gazdiná Alma, skvele zahratá Patriciou Neal (Oscar). Z ďalších hercov ešte musím spomenúť výborného Melvyna Douglasa (Oscar) ako Homera Bannona, Hudovho otca. Celkovo má film výborné dramatické stvárnenie (množstvo silných scén) s výbornou psychológiou postáv a vycibrené dialógy so štipkou kvalitného štipľavého humoru. O audiovizuále sa tiež dá písať iba v superlatívoch, čiernobiela kamera je nádherná a hudba Elmera Bersnsteina výborná. Ešte sa mi na filme páčili viaceré múdre myšlienky, ktoré v ňom zazneli (všetci chcú byť ako Hud, pre všetkých je vzorom, lenže keď sa také správanie rozšíri, s krajinou bude zle). SPOILERY: Jedine záver trochu kazí tú spomínanú hodnovernosť, keď prichádzajú ťažko uveriteľné zvraty (dedko umiera na želanie, chlapec, ktorý celý čas strýka obdivuje, ako lusknutím prsta nim zrazu začne opovrhovať). Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

[3,5*]     Hodnotená 60-minútová verzia (kultúrne barbarstvo!). Nie som obdivovateľ hudby skupiny Pink Floyd (s výnimkou niekoľkých skvelých kúskov), ale nutne ich musím rešpektovať pre ich prínos. Ich zemitý štýl na mňa pôsobí trochu uspávajúcim dojmom, čo je dané hlavne spôsobom, akým David Gilmour spieva. Keď ale spustí gitarové sólo, to je už úplne iná pesnička, to ma zaručene vždy prebudí. Obrovská škoda Rogera Watersa, bez neho to už jednoducho nemôže fungovať tak ako dovtedy.

[3,5*]     Výbornú filmovú adaptáciu z roku 2019 som videl pred týždňom, tak som bol veľmi zvedavý na porovnanie. Zaujalo ma, že toto spracovanie má takú skôr rozprávkovú atmosféru, hlavne v prvej polovici a až v druhej polovici začína tá pravá dráma. Tiež mám pocit, že je to kvalitatívne mierne nevyrovnané - prvá polovica je slabšia, tá druhá o poznanie lepšia. Herecké obsadenie je rovnako nadupané ako vo verzii z roku 2019, očarili ma predovšetkým Claire Danes a Winona Ryder, ale zaujali ma aj ďalší, napr. mladučká Kirsten Dunst. Aj hudba je tu výborná (hádam ešte lepšia), Thomas Newman exceluje počas celého filmu. Nakoniec to zhrniem asi tak, že tento klasicky nakrútený film je bezpochyby výborný, ale novšie (a modernejšie) spracovanie je o štipku lepšie.

[2,5*]     Mrzí ma to, ale toto významné dielo svetovej kinematografie ma dosť minulo. Celé mi to prišlo ako také značne strojené divadielko, v ktorom postavy vedú hrozne fádne rozhovory. Téma, odcudzenie rodičov s deťmi, je veľmi silná a večná, lenže to spracovanie mi príliš nevyhovuje (a to pomalé tempo rozprávania inak milujem). Kurosawov filmársky štýl z toho istého obdobia mi vyhovuje ďaleko viac (v tej dobe Kurosawa nakrútil jeden z jeho vrcholných filmov, fantastické Žiť (1952)). Tá prehnaná, vo väčšine prípadov falošná zdvorilosť postáv je ako režisérov zámer v poriadku, ale dosť ma iritovala Noriko (Secuko Hara) s tým jej medovým úsmevom, tak nekonečne láskyplná, že to až bolo komické. Jedno z mála pozitív, ktoré som na filme našiel, bola výborná kamera. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.