Rozjimatel

"Try our saddle shock-abosorber."     Buster Keaton ako kováč a opravár áut v jednej osobe pobaví množstvom nápaditých gagov. Za tie najvydarenejšie považujem bieleho koňa, mimoriadne prieberčivého pri výbere podkov, špeciálne sedlo na absorbovanie otrasov, balónik ako pomôcka v autodielni a svojské darovanie zásnubného prsteňa. Naopak, to s tou nemotornosťou pri oprave auta mi už pripadá trochu silené. Videná reštaurovaná verzia z roku 2015, s veľmi nešťastne zvolenou organovou hudbou Johna Muriho, ktorá pôsobí ako zvuková kulisa na hokejovom štadióne. Také niečo dokáže poriadne pokaziť filmový zážitok. Pri opätovnom zhliadnutí znižujem hodnotenie z 5 na 4 hviezdičky (ale nie kvôli hudbe).

"The question of death selection may be the most important decision in your life."     Mysteriózna dráma so značne znepokojivou atmosférou, zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Jej nosnou témou je zbabraný život a túžba začať ho odznova, hrdinami sú ľudia, ktorí nevedia čo zo svojím životom ani po desiatkach prežitých rokov. Najvýraznejším prvkom filmu je zrejme tá "avantgardná" kamera (výborný James Wong Howe s nomináciou na Oscara), ktorej sa darí pomocou rôznych pokrivených perspektív vyvolať až surrealistickú náladu (úžasná halucinačná scéna v budove organizácie). Svojou troškou do mlyna prispieva i Jerry Goldsmith s jeho znepokojivou hudbou, ktorá miestami znie ako variácie na Bacha. Slabinou filmu je z môjho pohľadu nezáživná časť života s novou identitou, v ktorej sa trochu stráca náboj a pôsobí akosi umelo (jasné, ja chápem, že to je celé umelé!). Obzvlášť umelo pôsobí ten zrýchlený romantický vzťah (s umelou babou), ktorý sa ani nesnaží predstierať, že nie je umelý. Našťastie príde párty v dome novopečeného maliara, pri ktorej sa dovtedajšia nuda začne meniť na nočnú moru. Vtedy sa do filmu vráti ten správny náboj a vydrží v ňom až do šialeného konca (ten je kapitolou samou o sebe).     "Relax, old friend. Cranial drill."

[3,5*]     "Show me exactly where you are from." "What the fuck? What's this fucking thing you're showing me? What the fuck are you talking about?" "Well he sounds like a Mexican to me."     Pri mojich filmových potulkách som opäť raz zavítal do odľahlého a mne takmer neznámeho kúta Zeme, ktorým je tentokrát Guatemala. A treba podotknúť, že som sa dostal na miesto ohromne atraktívne, podmanivo pretkané mayskou kultúrou (hudba, krásne pestrofarebné oblečenie) a mystickou atmosférou dávnej civilizácie. Dráma dvoch mayských súrodencov Enriqueho a Rosy, zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, prechádza troma fázami, ktoré sa od seba významne odlišujú - krajinou, farebnou štylizáciou a hlavne svojou atmosférou (v podstate aj žánrom). Na skoro až rozprávkovo dobrodružnej ceste Enriqueho a Rosy na vysnívaný "Sever" je to najskôr do zelena ladená Guatemala (thriller s bojom o holý život), potom žltohnedé Mexiko (road-movie dobrodružstvo) a napokon do modra sfarbené USA (sociálna dráma). Film sa venuje téme ilegálneho prisťahovalectva do USA, pričom prisťahovalcov vykresľuje ako ľudské bytosti so svojimi citmi a snami. Ukazuje kontrast medzi idealizovanými predstavami o blahobyte a neutešenou realitou ťažko sa pretĺkajúcich imigrantov. Americký sen sa proste môže veľmi ľahko zmeniť na nočnú moru. Hoci film nemá zrovna optimistické vyznenie (jeho nálada je často dosť skľučujúca), potešilo ma, že sa v ňom našlo miesto aj na celkom vydarený odľahčujúci humor (najviac ma pobavil ten návod, ako sa má človek vyjadrovať, aby bol považovaný za Mexičana - viď citát na začiatku).     "In our own land, we have no home. They want to kill us... . In Mexico, there is only poverty. We can't make a home there either. And here in the north, we aren't accepted. When will we find a home, Enrique? Maybe when we die, we'll find a home."

[2,5*]     "You've not experienced Shakespeare until you have read him in the original Klingon."     Hádajte, kto príde na večeru v šiestom celovečernom Start Treku. Tento diel prešiel od komediálneho ladenia k podstatne vážnejším tónom, čo je po fiasku s predchádzajúcim dielom len dobre. Je síce vidieť, že je to trochu narýchlo zbúchané a tí herci sú už poriadne prestarnutí, rozhodne ale ide o dôstojnejšie zakončenie série s pôvodnou posádkou, než by to bolo v prípade piateho dielu (tak som možno aj trochu pri hodnotení privrel oči). Film sa odkazuje na skutočnú politickú situáciu danej doby (koniec studenej vojny), a tak jeho hlavnou témou je historické uzavretie mieru s odvekými nepriateľmi Federácie, Klingónmi (ktorí vlastne predstavujú akúsi paralelu Sovietov). Tí sú vo filme stvárnení tak trochu ako japonskí samurajovia a konečne nepôsobia ako komické figúrky, ale naopak budia rešpekt (nominácia na Oscara za masky). Tie konfrontácie s Klingónmi sú veľmi atmosferické a súboje s klingónskymi vesmírnymi plavidlami sú napínavé a navyše aj veľmi dobre vyzerajú (vizuálne efekty sú vo všeobecnosti na veľmi slušnej úrovni). Na druhej strane, tú klingónsku súdnu frašku si tvorcovia mohli kľudne odpustiť a poriadne to škrípe aj vo vyšetrovaní tých tajuplných udalostí.. Zrejme jediný raz z celej série nemôžem pochváliť hudbu (Cliff Eidelman), ktorá znie dosť divne a oproti iným dielom pôsobí až amatérsky. Slabinou filmu sú aj postavy, ktoré sú dosť nevýrazné (staroba?) a dokonca aj Spock je akosi mimo formy.     "Is it possible that we two, you and I, have grown so old and so inflexible that we have outlived our usefulness? Would that constitute a joke?"

[1,5*]     "Each of us hides a secret pain. Share yours with me and gain strength from the sharing."     William Shatner sa toľko snažil o režisérsku stoličku, až napokon dostal príležitosť ukázať, že ako režisér za veľa nestojí (na rozdiel od svojho ušatého kolegu). Výsledkom je jednoznačne najslabší diel celej série (zožal aj pár "malín"), pri sledovaní ktorého som mal podobné pocity ako pri posledných dvoch dieloch pôvodnej série "Planéty opíc" (Conquest of the Planet of the Apes (1972) a Battle for the Planet of the Apes (1973)). Jedná sa tak vzhľadom na predchádzajúci najlepší diel o mohutný pád z vrcholu, čomu nezabraňuje ani návrat Goldsmithovej hudby. Film sa snaží nadviazať na komediálne ladený predchádzajúci diel, ale namiesto vtipnosti produkuje skôr more trápnosti (vrcholmi sú to "sexy" predstavenie takmer 60-ročnej Uhury, tie akože vtipné technické problémy na lodi, či tí traja tajtrlíci pri táboráku, ako vystrihnutí z nejakého tínedžerského sitkomu). A k tomu všetkému sem ešte viac, než v ktoromkoľvek inom diele, presakuje svet "Star Wars" (púštne mestečko, kreatúry v bare (tá mačka je fakt nechutná), sila). Nefunguje to ani po dramatickej stránke (smiešne pokusy o nejakú psychológiu ohľadom rodinných vzťahov) a ani po stránke dobrodružnej (trápny útok Kirka a Spocka na mestečko, vrcholne trápne odzbrojenie Spocka). No a tí Klingoni sú tu zobrazení ako vyslovene komické figúrky a nemyslím si, že to bol úplne zámer. Jedine hlavný "zloduch" Sybok ako tak ujde, zaujímavá je i tá jeho schopnosť odoberať bolesť a pomerne zaujímavý je i ten motív hľadania "Boha" (až na to spracovanie).     "I don't want my pain taken away. I need my pain!"

[4,5*]     "It is difficult to answer, when one does not understand the question."     Štvrtý celovečerný Star Trek oproti predchádzajúcim dielom významne zmenil charakter a bola to trefa do čierneho. Je totiž predovšetkým komédiou, a to komédiou veľmi vydarenou, s množstvom humorných situácií a vtipných hlášok (skvele napísané dialógy!). Vtipné sú i tie narážky na kultúru 20. storočia ("Nobody pays any attention to you unless you swear every other word.") a film si dokonca dokáže utiahnuť aj z časového paradoxu ("You, ah, realize of course that if we give him the formula we're altering the future." "Why? How do we know he didn't invent the thing?"). Týmto komediálnym pojatím sa film v rámci série vymyká a dovolím si tvrdiť, že je to aj jej najlepší diel, ktorý ma dokázal nielen rozosmiať, ale pár krát aj dojať k slzám. Výrazne odlišného charakteru je aj inak výborná hudba Leonarda Rosenmana (nominácia na Oscara), ktorá nepôsobí príliš vesmírne, skôr vo mne evokuje staršie francúzske filmy. Zápletka s ohrozením Zeme a celej ľudskej civilizácie je možno už trochu otrepaná, ale o ňu až tak nejde. Ten príbeh veľrýb, s vloženým ekologickým posolstvom, je zámerne trochu uletený. Po prvý raz sa v sérii pracuje s motívom cestovania v čase a mám taký pocit, že sa tvorcovia mierne inšpirovali o rok starším Back to the Future (1985) (problémy s palivom na cestu naspäť). Perfektne sú napísané i jednotlivé postavy, v žiadnom inom diele má takto postavy nebavili. Odborníčka na veľryby Gillian (Catherine Hicks) je ohromne sympatická baba a iskrenie medzi ňou a Kirkom je parádne. No a Spock, ako hipík, ktorý to voľakedy prehnal s "LDS", je kapitola sama o sebe!     "Spock, where the hell's the power you promised?" "One damn minute, Admiral."

"This fellow Keaton seems to be the whole show."     Spočiatku sa zdá, že si Buster Keaton vystačí celý film úplne sám, keď sa obsadil do všetkých rolí. A málo ich teda nie je, navyše sú veľmi rozmanité a všetky výborne zahrané (dostal ma ten chlapík na balkóne so suchou hláškou, že je to tu samý Keaton a k tomu tá jeho žena!). Táto one-man show časť je skvelá, najmä to vystúpenie orchestra na začiatku. Po čase dáva Keaton blahosklonne priestor aj iným hercom a skvelo rozbehnutá zábava pokračuje naďalej a nezastaví sa až do konca. Vrcholnými scénami sú pre mňa tie, kde Keaton fantasticky hraje opicu, kde rieši požiar pomocou sekery, kde sa plaví v bubne a vesluje husľami a bavili ma aj tie nedorozumenia s dvojičkami (krížik na chrbte to istí). Videná reštaurovaná verzia z roku 2015, s výbornou hudbou Neila Branda, v takom šansónovom štýle, s melancholickou náladou. Po poslednom pozretí musím zvýšiť hodnotenie z 3 na 4 hviezdičky.     "I resolve never to drink anymore but just as much. B."

"S.O.S." "Who is it?" "Damfino." "Neither do I."     Buster Keaton si postaví parádnu loďku menom Damfino a vydá sa aj s celou rodinkou (manželka v podaní sympatickej Sybil Seely a dvaja malí synovia) na úžasne dobrodružnú plavbu šírym oceánom. Spočiatku bojujú len s menšími problémami, ako je ponorka namiesto lode, kotva, ktorá sa nie a nie potopiť, či plavba do kopca a dole kopcom. Neskôr ich však zastihne poriadna búrka a rozbúrený oceán im nič nedaruje. Tie strhujúce, roztočené scény v podpalubí nemajú chybu, akurát ku koncu to už trochu Keaton preháňa (to s tým vrtákom a lievikom je už dosť rozpačité). Ale záver v "záchrannom člne" s netušenou kapacitou je opäť výborný. Videná reštaurovaná verzia z roku 2015, s akousi cirkusovo-pochodovou odrhovačkou Roberta Israela (jeho tvorba mi obvykle vôbec nesedí). Tá sa mi všemožne snažila pokaziť celkový dojem, našťastie ale márne.     "Where are we?" "Damfino."

[2,5*]     "Code zero, zero, zero, destruct, zero." "Destruct sequence is activated."     Tak ako v predchádzajúcom diele, aj v treťom prichádza k zmene režiséra, pričom prvý režisérsky pokus Leonarda Nimoya ešte nedopadol ani zďaleka tak skvelo ako hneď ten jeho nasledujúci pokus. Hudba je naopak od toho istého skladateľa (James Horner), opäť veľmi dobrá a opäť tak trochu "williamsovská". Príbeh a ani jeho stvárnenie tu nie sú zďaleka až také pútavé, ako v predchádzajúcich dieloch, ale film určite nenudí a nájde sa tu aj pár dosť pôsobivých scén. Vrcholnou scénou je pre mňa súboj s klingónskou loďou, v ktorom má striedavo navrch raz jedna, inokedy druhá strana, až po zničenie jednej z lodí. Mal som inak taký pocit, že do tohto filmu mierne presakuje svet Star Wars, predovšetkým v scéne v bare so smiešnymi zvieratkami. Sklamanie mi privodilo preobsadenie role Vulkánky Saavik, ktorú som si v minulom diele celkom obľúbil (Robin Curtis je oproti Kirstie Alley dosť slabá). O ďalších negatívach, ako sú trápny blonďáčik-manekýn (Merritt Butrick), či lacný televízny vzhľad planéty, sa radšej ďalej rozpisovať nebudem. Príjemné prekvapenie ma naopak čakalo v podobe môjho obľúbenca Christophera Lloyda ako klingónskeho veliteľa, ktorého som si v takejto role absolútne nevedel predstaviť, ale obstál napodiv na výbornú.     "You, help us or die." "I do not deserve to live." "Fine, I'll kill you later."

[3,5*]     "Lieutenant, you are looking at the only Starfleet cadet who ever beat the no-win scenario."     Druhý celovečerný film opäť prináša vzrušujúce vesmírne dobrodružstvo, ale aj nových mužov na režisérskej a skladateľskej stoličke. A pokiaľ v prípade režiséra ide o zmenu k horšiemu (Nicholas Meyer má svojimi schopnosťami k Robertovi Wiseovi ďaleko), skladateľ James Horner, tu ešte ako málo známe ucho, je už Jerrymu Goldsmithovi podstatne vyrovnanejším partnerom a jeho tak trochu williamsovský soundtrack má svoje nesporné kvality. Film určite nepostráda napätie a ani zaujímavé nápady (tí votrelci boli dost desiví) a má aj charizmatického záporáka Khana v podaní Ricarda Montalbana. Upútal ma najmä ten nápad s projektom Genesis, odkazujúci sa na náboženské výjavy stvorenia (občas trochu pripomínajúce jehovistickú agitku). Z nových postáv sa mi páčila Vulkánka Saavik, ktorá je v rozkošnom podaní Kirstie Alley priam na zakúsnutie. Čo sa mi zase veľmi nepáčilo, sú postavy vedcov projektu Genesis, matka Carol so synom Davidom, v topornom a v hrozne uhladenom hereckom stvárnení (Bibi Besch a manekýn Merritt Butrick). Táto dvojica figurín ma po celý čas dosť iritovala a vlastne celá tá ich patetická vzťahová linka (silne predvídateľná) dodáva filmu takpovediac televízny rozmer.     "The needs of the many outweigh the needs of the few."