Cizinec

Oficiálne odo dneška môj najobľúbenejší Visconti. Absolútne netradičný, množstvo času totiž strávime v súdnej sieni. Film režisér rozelil na dve zhruba rovnako dlhé časti, atmosférou značne odlišné. Na Cudzincovi je myslím najzaujímavejšie vciťovanie sa do charakteru a myslenia hlavnej postavy, premýšľanie nad jeho argumentami a odpoveďami na otázky, ktoré by mali mať zdanlivo jednoduché odpovede. Nedoporučujem si čítať obsadenie, v druhej polovici sa nám predstavia dvaja slávni francúzski herci v menších, ale veľmi dôležitých úlohách. Ak Visconti nebol s filmom úplne spokojný, je to pre mňa takým malým dôkazom, že možno sú niekedy určité zásahy do tvorivej slobody režiséra- autora k prospechu veci. (27.07.2016)

Camusův román jsem nečetla, časem určitě napravím. Film mě zaujal právě kvůli hereckému projevu Marcella Mastroianniho. Mersault je citově prázdný úředník žijící v Alžíru, jeho svět je plný lhostejnosti a nezájmu o ostatní lidi. Ničím se netrápí, pro nic a pro nikoho se nenadchne. Pro zemřelou matku mu neukápne ani slza. Její věk nezná, jen tipuje. Nadřízený: „Kolik bylo vaší matce?“ Mersault: „Něco kolem šedesáti, nevím. Už jsme si neměli co říct.“ Jen tak existuje, ovšem žádnou emoci mu tento (ne)život nepřináší. Vlastně si svůj neodvratitelný konec pod gilotinou předurčil. „Ještě aby se všechno dovršilo, abych si nepřipadal tak sám, mohl jsem si už jen přát hustý dav diváků, který mi přijde na popravu a uvítá mě pokřikem … plným nenávisti.“ Nečekala jsem to, ale nakonec mě Mersault, muž s vyprahlou duší protkanou spletí pavučin, přece jen překvapil. (16.04.2024)

„Povedzme, že zrovna tentoraz bolo na vine slnko, ktoré teda úplne oslepilo nášho ústredného protagonistu, ktorý tým pádom i nechtiac smrteľne postrelil akéhosi nenávideného Araba...” • Skrátka, akýsi »naturalizovaný Alžírčan«, podľa všetkého pôvodne Francúz: Arthur Mersault, žijúci v Alžírsku, a pracujúci v úradníckom prostredí, a či momentálne teraz i čeliaci úmrtiu svojej matky, z ktorého si v podstate ani nič extra zvlášť nerobí; trebárs absolútne neprejavoval žiadny smútok, alebo dokonca by sa dalo podotknúť, že na jej pohrebe ani neplakal, za to ale s priateľkou Máriou prežíval hneď naprosto vrúcny vzťah, aspoň to tak spočiatku i vyzeralo, že by sa zo vzťahu mohlo čosi napokon vykryštalizovať, čo by smerovalo k uzavretiu sobáša? • Nie, to ani zatiaľ nebolo v pláne, nakoľko protagonista mal kompletne rozdielne starosti, než pomýšľať nad potenciálnym ovrabčením sa, keďže sa pomaličky zaplietal do čím ďalej, do tým väčších, intrígových pavučín, z ktorých by sa nemusel vôbec vymotať, a to snáď už len z toho prostého hľadiska, že sa tesne predtým spoznal aj s istým pasákom [Raymondom], ktorý mu privodil takú konkrétnu situáciu, à la: Mňa sa to [potom už] netýka, vskutku je to iba Tvoj problém, môžeš si za to sám, a pritom ak by sa dajme tomu ani nenechal nahovoriť na úvodné napísanie daného listu, od ktorého sa následne odvíjali i ďalšie podstatné súvislosti, tak si veru mohol žiť [s]pokojný život so svojou frajerkou, keď by sa mohli kľudne vyvaľovať na alžírskej pláži; proste maximálne relaxovať... • Taliansky režisér: L. Visconti v ďalšej spolupráci s excelentným, talianskym hercom: M. Ma[e]stroiannim, ma spoľahlivo presvedčili o tom, že hlavná postava to určite nebude mať JEDNODUCHÉ, čo mi vzápätí jasne a stručne prezentovali i nasledovné zábery, v ktorých sa poriadne zamiesilo na krkolomné udalosti, ktoré ma čoraz viac znepokojovali, až to zašlo do krajného extrému. • Cudzinec síce nebol zlým titulom, ale autor ako by sa nevedel rozhodnúť, čomu mal vlastne venovať náležitejšiu pozornosť: A). smrti protagonistovej matky, ktorú neustále vyhadzoval na oči. B). súdnemu prelíčeniu a jeho následkov, a čo tomu všetko predchádzalo; takto jedno stále miešal s druhým, až to miestami bývalo neúnosné, rovnako, v akej nezávideniahodnej pozícii sa zrazu ocitol i hlavný aktér. • I napriek určitým výhradám z mojej strany, sa jednalo o pomerne dosť silné 3*. (25.11.2023)

Camusa som nečítal, Viscontiho nepoznám, herecké majstrovstvo Marcella Mastroianniho a krásu Anny Kariny ticho obdivujem. Film podľa mňa dokázal vystihnúť zamýšľanú neambicióznosť a stagnáciu Meursaultovho života, vplietajúceho sa do absurdného kafkovského systému, veľmi verne. Malátna bezdejovosť dokonale odráža pusté vnútro jeho telesnej schránky. Spaľujúce žeravé slnko, odumierajúca zem, absentujúci cit a ničota všade navôkol. Visconti pracuje s priestorom ako plátnom na maľovanie obrazov vnútornej krajiny. Mastroianni je naopak jeho mramorovou sochou, do ktorej tesá bezvýraznú kamennú tvár. Meursault dýcha, Meursault je, Meursault chodí, Meursault pracuje, Meursault hovorí, Meursault flirtuje, Meursault spí, Meursault pochováva, Meursault vraždí. Prečo? To nevie nikto. Možno za to môže slnko. Možno je to prirodzenosť, ukrytá hlboko v ňom, a práve preto nič nepociťuje. Antonioniovská vyprázdnenosť postmoderného veku (možno milovať bez lásky?) tu dostihuje hlavného hrdinu obklopeného spoločnosťou, ktorá v konkrétnych situáciách vyžaduje konkrétne emócie. Skrýva sa však pravda v neúprosnej dikcii civilizácie, prekrúcajúcej pohodlným využívaním nesúvisiacich faktov obraz (ne)hrdinu? Odpoveď musíme nájsť sami. Šlo to však ešte pôsobivejšie, výtvarne a scénicky premyslenejšie, režijne o niečo koncentrovanejšie (na pár miestach som mal pocit, že Viscontimu dochádza dych, ale napokon sa vždy vzopäl a dotiahol to). 80% [Challenge Tour 2015: 30 dní so svetovou kinematografiou] (12.04.2015)

Hodne presná adaptácia, spolu so Snovou novelou jedna z najpresnejších, vrátane celých dialógov a bezchybne obsadených postáv. Akurát Mastroianni sa mi na toho úradníka moc nehodil, ale kto ja som, aby som kritizoval obsadenie Mastroianniho, že?! A má to atmosféru, ako všetky staré talianske filmy. Iba ten záver bol na papieri údernejší. Každopádne, ja mám od Camusa radšej Pád. (30.01.2022)