IceQueen

Al Pacino a jeho už tradičná poloha strapatého, unaveného a životom fackaného chlapíka, ktorému krásne ženy (vo veku, že by mu mohli byť vnučkami) skáču ochotne do postele. Dej je dynamický, v podstate sme stále v pohybe, ale toľko nelogických a zbytočných sprostostí na jednej kope som už dávno nevidela. A Sobieski teda tiež nemusím. Privieram všetky oči, prakticky ich mám zavreté a dávam za roztrasené 3*.

V skutočnosti Martha Beck nebola ani zďaleka taká krásna ako Salma. Vojak, ktorý jej pomohol k prvému dieťaťu sa radšej pokúsil o samovraždu, než by si ju mal vziať. Druhé dieťa porodila vodičovi autobusu, ten s ňou v nedobrovoľnom manželstve vydržal až šesť (pre neho dlhých) mesiacov. Martha totiž vážila vyše sto kíl a nepatrila medzi najatraktívnejšie ženy a podľa toho, čo porobila neskôr, ani čistotou ducha asi netrpela. Svojich detí sa zbavila (iba opustila, nezabila) na žiadosť Fernandeza, iba tak mohla s ním ostať po tom, čo ho vysliedila v New Yorku. To bola jeho podmienka. Pôvodne patrila medzi Fernandezove obete, ale zúfalá túžba po živote ako z červenej knižnice ju donútila ho vyhľadať, plniť všetky jeho priania a starať sa o jeho blaho. Fernandez praktikoval voodoo rituály (znalosti z basy) a bol presvedčený, že má mystickú moc nad ženami. Okolo ich prípadu bol veľký poprask v médiách a novinári si dosť výdatne zgustli na Marthinom vzhľade, čo ju poburovalo a urážalo (tiež má city a je ľudská bytosť, vravela). Popravili ich v ten istý deň. Fernandez hystericky vyčíňal, Martha bola pokojná a takmer sa nevošla do elektrického kresla.

Faktov sa film pridržiava asi ako bezruký zábradlia, hercom zabudli povedať, že už ide ostrá a režisér sa asi ani nedostal do práce. Za "tónov" metalu a chrchlania (AKA spev), spolu s démonom na zadnom sedadle, sa RR preváža po meste a vraždí. Na druhej strane bolo veľmi zábavné (aj keď asi neúmyselne) sledovať prácu tých šikovných policajtov a veru, nejeden dialóg mi vohnal červeň do tváre, keď som sa hanbila namiesto scenáristu. Potom som už len, podobne ako niekoľko postáv, freneticky vrtela hlavou.

Veľa sa zmenilo odkedy sme sa s maniackou rodinkou stretli prvýkrát. Zombie sa zriekol tých otravných psychedelických klipov, humor je drsnejší a po odstránení nadprirodzených postáv pôsobia Devils rejects reálnejšie ako House of 1000 corpses. Brutálne, no zároveň vtipné, rozhodne majú Fireflyovci šmrnc (podaktorí aj vybielené zuby). Miestami si možno nebudete istí, komu vlastne držíte stranu. A čo sa nezmenilo? "Šarm" starého Spauldinga, plezír z vraždenia, rodinná lojalita a to že Baby stále trčí prdel z nohavíc.

Nebyť večne pištiacej Halle, ktorá ma žiaľ nepresvedčila, že je inteligentná psychiatrička, by som bola s filmom spokojnejšia. Atmosféra fajn, ešteže amerikánci majú psychiatrické liečebne len v desivých priestoroch. A správanie istej duchyne mi prišlo trochu kontraproduktívne. Teda Dutton a Berry ako manželský pár...

Partia "high class" podvodníkov s gráciou a vynaliezavosťou podfúkne kohokoľvek a to vrátane samých seba navzájom. Hneď by som sa k nim pridala.

Derrick sa skúmavým pohľadom skúseného vyšetrovateľa pozerá na dieru od guľky v okne a v pozadí ošetrujú chlapíka so strelným poranením. "Strieľalo sa tu", konečne prehovorí Derrick a napätý divák môže opäť pokojne dýchať. Konštatovanie očividného, pomalý priebeh a vetičky, ktoré absolútne nikam neposúvajú a nič nevysvetľujú a samozrejme dvaja akční vyšetrovatelia, ktorým všetko tak nejak dlho trvá, to je prosím Derrick.

Natočené podľa skutočného náboženského bludu.

Chcelo to byť také strašidelné, pochmúrne, depresívne, temné a tie mŕtvoly mali byť tak príšerne šokujúce a my sme mali všetci otvárať ústa a tí so slabšími žalúdkami možno si aj zakrývať oči. Ja som teda veru ústa otvárala a dosť často. Pri zívaní. Ako sa tvorcovia snažili o desivý thriller, tak strašne tlačili na pílu, až to miestami vyznelo trápne. Nejako to proste nefungovalo. Ak Dafoe bude pri výbere projektov pokračovať týmto spôsobom, skončí niekde v ochotníckom divadle.