decay

Rumuni idú ako nikto iný. S trochou nadsázky taká FC Barcelona súčasnej kinematografie:). Tri hodiny (v ten deň to bol štvrtý film) boli masaker, z kina som vyšiel ako zbitý pes, ale stálo to za to._____artfilm2011

Mrhanie potenciálom celého nápadu.

Tarrovu tvorbu nepoznám, ale je mi o nej čo to známe:). Keby pred premietaním neprišiel pán Hledík a nepovedal niečo málo o pár rozhovoroch čo s ním viedol a neprezradil taký malý detail ("čo mám povedať divákom, o čom je Váš film?", "povedzte im, že je o tom ako premýšľam o súčasnom svete"), tak neviem či by som bol film schopný nejakým spôsobom pochopiť a interpretovať._____artfilm2011

Absolútne brilantná réžia, kamera, scenár... Keď to skončilo mal som v hlave možno dve otázky, ktoré by mohli nejakým spôsobom spochybniť môj pohľad - názor na tento film.Takže dosť zanedbateľné množstvo. Zvjagincev je majster svojho remesla. V podstate akoby veľký ruský román, akurát že je to film._____artfilm2011

Tento príbeh čo to vypovedá o ľudskej povahe.

Musím povedať, že som čakal viac. Ale. Dnes som volal s Višňom a mali sme zaujímavú rozpravu o tomto filme. Jemu sa bezvýhradne páčil. Mne sa tiež páči, ale je tam toho na mňa príliš. V živote sa toho deje veľmi veľa a film rozhodne nie je život, preto treba k nemu pristupovať tak, aby nám bol schopný priblížiť to, čo chce povedať. Vôbec mi nevadila minutáž (výtka mnohých komentárov), práve naopak. Minutáž tu predstavuje hlavnú hybnú silu, uchopenie a pochopenie toho, čo režisér predkladá. Tá nás s pribúdajúcim časom pevne ukotvuje vo svete Uxbala, jeho rodiny a ľudí, s ktorými sa stýka a vytvára dojem reálnosti, ktorá miestami vďaka kamere, ktorá keby sa trošku popustila, by bola schopná vytvoriť dojem dokumentu. Višňa túto rozpravu filmu prirovnal k Tarkovskému, ktorého tvorbu veľmi nepoznám, ale zdá sa mi to ako zaujímavý postreh. Ďalšou vecou je, že film sa snaží mať presah za autorovu tvorbu (resp. chce ju posúvať ďalej), čo je pre mnohých sklamaním, lebo mám pocit, že Iňarrituovi nejde o to točiť sa neustále v divácky úspešnej schéme. Ukazuje mesto resp. krajinu (Barcelona > Španielsko), ľudí v ňom, a tým otvára nový pohľad, zamyslenie sa nad súčasným stavom ICH spoločnosti ako nikto predtým.

Sic Dolan vypovedá čo to o dnešnej generácii, ale zdá sa mi to už trochu prehipsterované (túto charakteristiku jeho osoby som kdesi pochytil:)). Porovnávam s jeho režijným debutom "J’ai tué ma mère" (možno to nie je na mieste a možno áno), kde preukázal svoje umenie spraviť z "klišé" niečo viac a veľmi neotrelým spôsobom. V Imaginárných láskach však forma vo veľkej miere predbieha zámer, a tak film spadá do vcelku nezaujímavej roviny.

Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale toto je poriadny paskvil. Film beží, vnímame jeho mozaiku, skladáme ju a v kaviarni v nejakej diere uprostred Toskánska, kde káva vychladne za minútu, sa rozhodne, že je to vlastne úplne všetko inak. Odtiaľ to teda pokračuje a nasledujú afektované výkony hercov, ktorí mi miestami pripadajú, ako keby mali naschvál vytvárať z postáv úplných retardov (postava Binoche tak vyzerá úplne od začiatku). Takže asi tak.

Asi by som si mal viac prečítať niečo o tom, čo je dokument. Tento je v podstate asi dobrý, pretože naozaj ukazuje skutočnosť a tá je, že chlapci sú fakt kreténi. Zopár existencií, ktoré sú strašne "nad vecou" a umelo vyvolaná pointa resp. diskusia o premene spisovnej češtiny vs. rap v českom jazyku. Neviem, neviem. Osobne poznám aj dvoch zúčastnených, presnejšie poznal a nedá mi, ale musím povedať, že to čo raperi predvádzajú je len veľká póza, ktorú schovávajú za tzv. iróniu. Nasrane nadávajú na všetko, na súčasnú situáciu vo všetkom, ale sami sa v tom pohodlne vezú.

Tak sa vyberám s Monikou do kina v našej rodnej vieske. Okrem rozprávok a titulov s názvami niečo ako "Milujem ťa až do nebies" a pod. dávajú aj čosi iné, a to hneď dokument. Nevídané uprostred tejto kultúrnej zimy a prízemných mrazíkov v žilinských multikinách (kamenné už všetky ukameňovali). Ide sa na premiéru, hneď pri vstupenkách nás pobaví tetuška, keď odpovedá na otázku jedného zvedavého diváka, o aký žáner že to ide v tom Nesvadbove. Odpoveď znie - nová česká komédia. Vstupujeme do sály, kde okrem nás ešte nik nie je, a tak sa tešíme, že jéééj budeme tu sami na premiéru. Milujem kuriozity a u nás o ne nie je vonkoncom núdza:). Nakoniec na naše sklamanie, sú tam s nami ešte ďalšie dva páriky (vrátane zvedavca milujúceho nové české komédie...hehe, tak mu treba:)), takže dokopy šiesti ľudkovia. Ach.________Samotný snímoček. Miestami som sa dosť pobavil, ale s postupom času som nevedel, či sa mám ďalej smiať alebo sa cítiť trápne za hlavných protagonistov. Čo vôbec nevadí, práve naopak. Takže dalo by sa hovoriť o tragikomédii, na čo som chcel upozorniť tetu v pokladni po premietaní, ale už tam nebola:(. Hníková mala nepochybne výbornú ruku pri výbere námetu, ale tam to aj skončilo. Celé to bolo akési rozkúskované a nebyť tých rozhlasových prestrihov so zábermi z dediny, tak neviem neviem, ako by to celé dopadlo. Chýba mi tu nejaké posolstvo, resp. autorstvo vryté od autorky, a celé mi to príde akoby nejaký článok z Nového času. Zaujímavé, ale zle interpretované (tým nechcem povedať, že Nový čas píše o niečom zaujímavom, ale chápeme sa, nie?:), mám skôr na mysli senzácie schopné). Tak za mesiac to budú dávať o ôsmej na dvojke , mohol som počkať. A kultúrna zima v našich úžasných multi-hyper-super-kinách ďalej veselo pokračuje...