pepito25

Som z Nitry, inak by som tento film nikdy možno nevidel. No!: Stádo oviec pod drážovským kostolíkom - to bol pre mňa gól. Tak ako aj rozhovor o tom, ako by ich mohli ísť pásť na Nový Zéland... Vôbec - v celom filme sa nájde kopec stupídnych dialógov, dosť to, že ich vedú "herci", ktorých dúfam už vo filme neuvidím. Olga Lounová? - to je kto?? Dangl a Pomajbo patria do Partičky, Landa je spevák, dobrý spevák, ale nikdy nič iné nebude, herec ani omylom. Registroval som tam iba dvoch hercov: Hrušínského a Magálovú. Ostatné je burina (vulgárny mafióózo-pretekár, ktorý pri snahe byť vtipný je tuctový a trápny, anglicky hovoriace zlodejské nevyblbnuté a nikam vo filme nezaradené duo v kontakte s nitrianskými policajtmi a najmä samo so sebou, nemecké priteplené pretekárske dvojičky... - no škoda slov). Prima pesnička od Landu - speváka.

Kolembá to na hrane takého toho rozprávkového klišé. To, ako David prechádza dvermi (ved sa to z večera do rána naučil, nie?) a vôbec muži v klobúkoch ako božskí poskoci / zamestnanci / anjeli... - celé je to len tak tak. No na druhej strane, je to jeden z filmov, po ktorých sa cítim primerane silnejší a istejší a to je dosť dôležitá hodnota. Príde mi to ako univerzálna sladkosť - a podľa hodnotení vidím, že si tam každý našiel to, čo mu zachutilo - u mňa je to originálne spracovaná téma, prostredie, kamera, spád, vnútorná sila hlavných hrdinov a Emily Blunt :-)

Ťažko skĺbiť číselný systém hodnotenia bodmi či hviezdičkami s obsahom dokumentu, ktorý tu máme pred očami. Katastrofu takýchto rozmerov nie je možné pochopiť. Človeka ohromia fakty a autentické zábery presne z tých miest a z toho času. A myslí si, že predstava, ktorá sa mu v hlave vytvára, je presná - ale nie je. Stav, ku ktorému by každý mal dospieť, je hlboká pokora pred silami Zeme, ktoré vedia byť tak ničivé..!

Precízne maľovaný obraz osamelosti a ostražitosti. Jack to má v očiach. Skáče mu v nich zemité okolie, rohy budov, zákruty ulíc, okná áut. Každý je nepriateľ. Ak by sa to malo zmeniť, možno by to znamenalo koniec. Misky váh Jackovho osudu sa bijú o miligramy.Naproti tomu samotný mechanizmus váh nemôže byť z hutnejšieho materiálu. Ako divák to rozpoznávam a úsilie tvorcov preto veľmi cením.

Milujem tieto české filmy! Človek sa smeje. A smeje sa cez slzy. A usmieva sa na seba v zrkadle do minulosti. Je divákom a rovnako sa príbehu zúčastňuje. Spolu s ostatnými ho tlačí do kopca a nadšene zrýchľuje za ním z kopca. Je tam všetko. Je tam komédia. Dráma ľudí pristihnutých pri živote. Milostný príbeh. Nostalgia. Zápletka a zvraty. Vyprofilované postavy, každá výsostne iba sama sebou. Rýdza podoba ľudských existencií očistených od plevelu každodennosti. Tú dobu si nesieme na ramenách a ja som vďačný, pretože bola, nik ju nezaprie, formovala nás a deformovala - a tu je tá REČ, ktorej môžeme rozumieť, ak ju chceme pochopiť.

Drsné, naturalistické, sugestívne dielo. Szpilman žije v zničenej Varšave, kde už niet nikoho a ničoho, čo by ľudskej existencii poskytlo záštitu. Prví degenerujú na všemocných a druhí na o triedu nižšie cicavce bojujúce o jedlo a prežitie. Jediná záštita je hudba vo vnútri človeka. Szpilman sa vymyká bežnému. Szpilman je láskavý a miluje život. Szpilman je známy a má šťastie, ktoré cez kukátko vyhrotených situácií vníma presne naopak (celá rodina bez možnosti povedať si jediné slovo mizne v prepadlisku dejín, ktoré napísali fanatici... nezostane nič). Szpilman je éterická bytosť, každým ďalším dňom slabne viac a viac, divák, keby mohol, šiel by tam do toho pekla preňho. Szpilman v závere hrá na klavíri pre nemeckého dostojníka - zabíja posledné pochybnosti, ak ich niekto o nezmyselnosti vojny mal, berie slová z úst každého, kto práve nemlčal, vojna okolo neho sa rozplýva so všetkým, čo ju sprevádzalo. Krásne.

Hustá sonda do ťažko opísateľnej duše človeka. Niekedy je možnosť odhalenia tajomstva tak trýznivá (pričom vnímanie miery tejto bolesti je vrcholne subjektívne), že prebije všetky logicky vyzerajúce dôvody pri rozhodovaní sa v akejkoľvek životnej situácii. A tu sa ocitáme na jednom zo súdov, ktoré rozochvievali svojimi odhaleniami celý národ v zložitom historickom období, dokonca celý svet. A je tu mladík, ktorého očami sa pozerá roztrasená kamera na svet, čo predtým vyzeral jednoduchšie a priamočiarejšie... To objavenie ŽENY. A strata. Stretnutie sa na súde a vzápätí pochopenie. Tie ďalšie roky. Nádej vyrozprávaná po nociach do kaziet s príbehmi. A potom koniec. - Nie je ľahké pozerať sa.

Čo hlod to primitívny hlod, čo akcia to prúser, čo dialóg to túžba po tom, aby už skončil. Škoda času. Možno vhodné mať pustené večer namiesto izbovej lampy, keď je treba ešte slabé svetlo, kým človek zaspí - lampa však múdro mlčí a nekafre sa do remesla, o ktorom nič nevie.

Priamočiara dráma, v ktorej sa po nešťastí rútime do oveľa väčšej katastrofy a celkom predvídateľne sa do nej nakoniec nezrútime. To po prvé. Potom je tu po druhé, ktoré je s tým prvým v rozpore: Napätie graduje, mám dojem, že sledujem live vysielanie, kde v podstate absentuje akýkoľvek scenár (pretože je to NAOZAJ), letia s nami kamery vo vrtuľníkoch a vidíme niekoľko ľudí, u ktorých sa práve nečakane prihlásil k slovu ich osud. Štyri hviezdičky. Druhýkrát by boli dve, pretože by som už všetko vedel.

Neskutočne zdĺhavé a plné zvratov. Každý s každým, proti každému. Dialógy, v ktorých sa márne snažím zachytiť niečo svieže a originálne..., nieže kostýmy, ale samotné postavy sú už obnosené... Čakám a čakám, čo bude ďalej, koniec je spása, no prichádza tak neskoro, že už ma nespasí - som unavený. Palec hore za Jacka Sparrowa a hudbu, a všetky ostatné prsty mi plancú od dosť dotieravej nudy, ktorá na mňa mrká z monitora celých 161 minút. 2 a pol hviezdičky = 3 pretože piráti.