Ronee

Max bol veľmi zlatý chlapec s obrovskou fantáziou a zamilovala som si ho už keď staval iglu a hral sa s imaginárnymi kamarátmi. A potom ešte viac, keď vedel krásne prerozprávať, čo sa mu snívalo. Po hlbšom pochopení filmu a súvislostí musím uznať, že nejde len o obyčajný rodinný film. Dej však napriek tomu nebol pre mňa až tak pútavý, iba postava Maxa a jeho psychológia. Zo začiatku to bolo veľmi vtipné, črtali sa tu nejaké rodinné vzťahy, ktoré však v závere neboli celkom dotiahnuté dokonca. Zápletka začína vo chvíli, kedy Max začal zlostiť a utiekol do nejakej vo svojej mysli vyfabulovanej krajiny. Tu sa už však začala trochu nudná pasáž, s maxipríšerkami, ktoré boli raz veľmi veselé, inokedy veľmi smutné a vlastne celý čas len riešili vzťahy medzi sebou. Mám rada filmy o deťoch, ktoré nie sú tak celkom pre deti, trošku mi to pripomenulo Most do Krajiny Therabitia. Čo by som však ešte mohla vyzdvihnúť v Maxovi, je hudba. Tá bola skvelá, takisto Maxov herecký výkon. Už som sa však veľmi tešila, kedy sa vráti opäť domov a nechá maxipríšerky žiť v ich svete. Tri a pol hviezdičky.

Na tomto som sa skvelo pobavila, ale takisto ma to donútilo rozmýšľať nad vecami, nad ktorými sa bežne nezamýšľam, aj keď viem, že existujú. Výborný dokument, skvelo natočený, neobsahuje len prvoplánové obrazy a prehovory ľudí, ale takisto digresie do prírody s príjemnou hudbou, ktoré pôsobia odľahčujúco, v konfrontácií s vedou, ktorá je v dokumente prítomná. Takisto prostredie starobinca pôsobí veľmi na city diváka a myslím, že zámerom bolo ukázať, ako technika človeku pomáha, no na druhej strane môže byť aj nebezpečná - prinajmenšom môže ľuďom naháňať strach. Každý na mechanických domácich miláčikov reaguje inak. Niekoho pri nich bolí brucho, niekto sa na nich dokáže naviazať ako na živé tvory. Dokážu nahradiť osamelým ľuďom skutočný pocit spolupatričnosti, čo je pozitívum - nedokážu však lásku opätovať. Takisto androidné ani geminoidné roboty nikdy nebudú také isté ako ľudia. Vedci sa však týmto všetkým môžu zaoberať aj naďalej,ak ich to baví - teda ten v dokumente bol veľký workoholik ("Musíme nad tým viac rozmýšľať, aby sa nám o tom aj snívalo.") Neváhal pokusom podrobiť svoju rodinu - ako bude reagovať jeho dcéra na robota podobného jemu samému? Dokonca už riešil aj dušu robota - otázne však bolo, či vôbec aj človek má nejakú dušu. A takisto, každý človek zrejme vyžaruje inú auru (poniektorí vraj žiadnu), ktorá sa dá veľmi ťažko namontovať do robota. Pretože aura nie je silikón. O tomto všetkom bol tento výnimočný dokument a vo mne zanechal nové myšlienky.

Francúzsku novú vlnu mám veľmi rada, a vôbec všetku novú vlnu, aj tú československú. Toto bol však trochu zvláštny film. Už keď nás upozornili, že postavy budú viesť dlhé intelektuálne diskusie, sa to v publiku trochu mrvilo. Ja som sa na to tešila. Rozhovory nakoniec boli to jediné, o čo vo filme išlo, pretože všetko, čo nám chceli tvorcovia povedať, bolo v nich. Kamera bola veľmi statická, postáv, akcie, interiérov aj exteriérov veľmi máličko. Herci mali naozaj ťažkú úlohu - naučiť sa toľko textu. Nechýbali však humorné scény, čo pobavili, takže som bola celkom spokojná a na Novú vlnu nezanevriem.

Úžasný Hanekeho film. Dôležité je, ako tento film divák vníma. Na Hanekeho filmoch je zaujímavé to, že divák je nútený vnímať ich inak, ako je zvyknutý pri väčšine filmov. Jeho filmy majú totiž špecifický vyprávací štýl, kde je dôležité vždy to, čo sa nám javí ako nedôležité. Nejde tu o to "kto bol vrah", ale o to "aké vzťahy majú ľudia medzi sebou", aká je ich hierarchia a ako nám kamera ukazuje prostredie, v ktorom sa osoby pohybujú. Nejde tu ani o záver, ale o celý priebeh filmu. Záver je otvorený, niekto by mohol tvrdiť, že absentuje, ale v skutočnosti je nedôležitý. Dôležité sú veci mimo diania. V malej dedinke sa pomaly rodí zlo, uprostred prísnej rodinnej i náboženskej výchovy. Je to metafora na zrodenie sa fašizmu, ktorý prichádzal tiež pomaly a plíživo ako séria nevysvetliteľných udalostí vo filme? Haneke nám nechce ukázať strhujúci dej, ale strhujúcu štúdiu medziľudských vzťahov, kde sú postavy rovnako prirodzené ako v reálnom svete, preto sa s nimi dá veľmi ľahko stotožniť. Navyše jeho filmy majú vždy filozofický podtext, nad ktorým môže divák rozmýšľať ešte dlho po zhliadnutí filmu. Môže si sám interpretovať všetko, čo vo filme uvidel. K tomu mu "pomáha" kamera, ktorá je veľmi originálne riešená. Pohybuje sa po pľaci, číha pred dverami a divák má pocit, že to dôležité sa deje práve mimo nej. Psychológia je ďalšia Hanekeho silná stránka. Emocionalita, psychické týranie je tu viac značné, ako to fyzické. Každá z postáv akoby mala ešte nejaké osobné tajomstvo. A nad tým všetkým visí ešte čosi viac, čo netuší žiadna z nich, azda ani rozprávač príbehu - mladý učiteľ, ktorý sleduje toto prostredie iným pohľadom, pretože je v dedine nový. Možno je všetko tak, ako to vidí on a možno je to úplne naopak. Tri bodky.

Nicolas Cage ako potácajúci sa nafetovaný policajt - to znie celkom vtipne. Ale to je akurát tak všetko. Film ma nezaujal viac, do hĺbky, ako som očakávala, dokonca ani neo noirová atmosféra tam veľmi nebola cítiť. Veď tam ani nepršalo. Cage však predviedol určite skvelý výkon, na ktorom stojí celý film, lebo nič iné tam zaujímavé nebolo. Celý čas sme sa pozerali, ako šňupe herák, oberá náhodných ľudí o herák a zháňa herák. A minutáž bola pekelne dlhá. Nedá sa povedať, že celé zle, ale nemá to od toho ďaleko. Chcelo by to trošku viac zaujímavých postáv a menej rozkúskovaný dej.Nepáčila sa mi skladba. Podľa mňa to bolo neplynulé a nelogické a nebavilo ma to.

Svojím spôsobom ide o veľmi náboženský film, pretože sú tam dlhé zábery na modliacich sa ľudí, zábery z omše, pohládzania lourdského kameňa a podobne. Avšak je to film o uzdravení, či zázračnom, to si môže divák sám domyslieť. Je na každom, či v toto všetko uverí, pretože vo filme je aj názor doktora, aj kňaza, dokonca tam padajú aj vtipy o Panne Márií. Každopádne, aj keď po prečítaní popisu už film nemá čím prekvapiť, myslím, že ide o vydarenú snímku.

Veľmi citlivý príbeh o dvanásťročnom gruzínskom chlapcovi, ktorý sa rozhodne odísť od matky a nájsť otca. Ten by však mal byť na "druhom brehu", kde neznášajú Gruzíncov. Film sleduje jeho túlavý život, strasti, ktoré zažije. Pri tomto úteku zistí, že byť inej národnosti v inom svete, môže byť veľmi ťažké.

Výborný film o láske, smrti a odhodlaní niečo zmeniť, na pozadí politických udalostí, ktoré príliš zasahujú do života ľudí. Páčili sa mi najmä dramatické scény, potom spomalené scény v poli s klavírnou hudbou. Alebo keď Janek skladal punkové pisene a do toho hral klavír. Je to film o mladých ľuďoch, ale aj ich rodičoch,z ktorých každý má iné politické presvedčenie a preto medzi nimi vznikajú konflikty.

Takéto filmy ma vždy nadchnú. Ak sú o mladých ľuďoch, ktorí hľadajú svoje miesto v živote. Podobne, ako to bolo pri Paranoid parku, kde si Alex našiel partiu skateboardistov a sníval, že bude vedieť skate-ovať ako oni, tu sa Mia snažila naučiť tancovať podľa videí z youtube a skúšala tiež prejsť cez konkurz. Film mapuje život mladej dievčiny, ktorá sa viacmenej vychovala sama, pretože matka dáva prednosť zábavám s priateľmi u nich doma. Nikto si nevyberá, kde sa narodí, akých bude mať rodičov, preto je pochopiteľné, ako sa Mia s týmto všetkým vysporadúva, prečo je taká, aká je a ja ako divák, som jej držala palce. Mia je drzá, výbušná, no vo vnútri odhodlaná, všetko toto, v čom musí teraz žiť - raz zmeniť. O tom, či sa jej to podarí je tento film.O tom, že musíme niečo zanechať, aby sme mohli nájsť niečo nové. Je tiež o odvahe urobiť zmenu, ale aj strachu, silnej snahe žiť inak, o motivácií, ktorú nám prinášajú do života ľudia, ktorí sa len zjavia, no silno ovplyvnia náš život, o samote a láske, ktorá má trochu trpkú príchuť. A tiež o tom, že všetci robíme chyby, ale nakoniec zvíťazí to, čomu najviac veríme a po čom najviac túžime. Je to film o hľadaní a nachádzaní, pádoch, koncoch i začiatkoch niečoho nového. O živote. Myslím, že veľa ľudí sa v tomto filme nájde, je totiž z reálneho sveta, kde sa veľa ľudí správa podobne ako postavy v tomto filme. A vyzdvihujem výber hudby - celý film sa niesol v znamení R&B, funky, čo sa odvíjalo od štýlu Miinho tanca - hlavne coververzia piesne od Mamas and Papas - California dreaming, prespievaná Bobby Womackom. http://www.youtube.com/watch?v=SDhDeAzbGsE&feature=related

Ideálny film na zabavenie sa na trefných hláškach, feministicky naladenej zvodkyne, ktorá má skvelú fantáziu na vymýšľanie diabolských plánov, ako napr. donútiť milenca, aby zabil jej manžela, ktorému ukradla plno prachov. Jej jediným snom je žiť v New Yorku. Ide si za svojím snom, naozaj cez mŕtvoly, neváha urobiť čokoľvek a pritom si to ešte aj užíva. Jej návod na život je však dosť krutý s ohľadom na ostatných, pre ňu však znamená hlavne bohatstvo a blahobyt, o ktorý jej predovšetkým ide. Neuspokojí sa s ničím iným, okrem víťazstva. Dokonalá osudová žena - doslova femme fatale, akú som dosiaľ v inom filme nevidela, herecky veľmi presvedčivo stvárnená Lindou Fiorentino, ktorá si svoju rolu určite pekne užívala.