Sancty

Celkom fungujúca spomienka na zašlú slávu béčiek typu Gremlins alebo Critters. Neviem sa však zbaviť pocitu, že to mohla byť väčšia show.

V podstate si pokračovanie so sebou nesie klady aj zápory predchádzajúcej časti. Navyše treba prekusnúť digitálne efekty, ktorých je tu rozhodne viac a La Sombra Prohibida sa odmení slušným zakončením, uzatvorenými dejovými líniami a prekvapivými zvratmi. A ten Bataller, ten mi nedá pokoj. O tomto skladateľovi ešte budeme počuť. Tu samozrejme prekonáva sám seba a svojou hudbou dokonale podkresľuje atmosféru. Dávno som nemal taký dobrý pocit z posluchu, oba soundtracky vrelo odporúčam. Na záver ešte jedna rada: skúste oba filmy na jeden záťah, vyplatí sa to. 7/10

La Herencia Valdemar, mnou toľko odkladaný príbeh inšpirovaný mojím obľúbencom H.P.Lovecraftom. Reči o slabom snímku sa okolo mňa zlietavali ako muchy nad rozkladajúcou sa mŕtvolou. Takže som si v jeden krásny deň počkal na pokročilú nočnú hodinu, keď už celá moja rodinka prepadla hlbokému spánku a s vypeckovanými slúchadlami tie bzučiace pliagy odohnal. Po dôkladnom prezretí tela musím skonštatovať, a to veľmi nerád, že jeho rozdelenie je najväčší problém. A to som druhú časť ostatkov ešte ani nevidel. Teraz vážne. Niektoré línie príbehu neboli dopovedané, čo sa pravdepodobne napraví v pokračovaní. Hercom som postavy veril, horšie to bolo s ich jednaním. Občas som veru krútil hlavou. Taktiež scenár obsahuje zopár lapsusov; najväčším sú asi postavy A.Crowleyho a B.Stokera, ktorí by sa vo vekoch v akých tu vystupujú sotva stretli (jedine, že by jeden z nich trpel poruchou ako Benjamin Button a druhý bol upír). Riešenie je pritom jednoduché, stačilo by preobsadiť pôvodného F.Maestreho niekým mladším. Aj cez toto všetko však ide o nadpriemerný snímok, naviac podtrhnutý parádnou Batallerovov hudbou. 7/10

Pár vecí by som mohol vytknúť, ale sú tak nepodstatné, že za akúkoľvek zmienku o nich by mi mohol na dvere zaťukať samotný Eddie a trocha ma postrašiť. So sekerou v ruke!

Jeden z prvých koncertov zachytených na kamery, ktorý som mal možnosť zhliadnuť. Je to pár rokov dozadu a hudobne som už niekde inde, ale pokiaľ ma pamäť neklame, ide o celkom vydarenú show. Pravdupovediac, jediné čo sa mi zreteľne vynára zo zahmlených spomienok je sedmička vodky položená na stole, ktorú sme mali možnosť s kamarátom pokoriť a ťažká cesta domov trvajúca viac ako by som si prial. Ale to sem už nepatrí.

Za tých pár mäsiarskych kúskov a jednu zábavnú scénu v šatni.

Alexandre Dumas sa nad týmto paškvilom v hrobe určite neobracia, skôr tipujem, že by sa pri jeho sledovaní bavil rovnako dobre ako ja.

Nahádžte do kotla jednu spiacu sopku, malebné mestečko, Jamesa Bonda, matku Johna Connora a za hrsť scenáristických klišé, nechajte zavrieť a to čo vybublá na povrch je Rozpútané peklo. Režisér vcelku vydareného Mutanta (Species) vytvoril mix katastrofického filmu a rodinného výletu, ktorý mi s každým ďalším zhliadnutím, na rozdiel od konkurenčnej Sopky (Volcano), šmakuje viac a viac.

Čo na tom, že dialógy sem-tam škrípu, že podaktorí herci sa nesnažia akoby mali (možno sa snažia ale nestačí to), tie tri hodiny mi vždy ubehnú ako voda.

Chutná polievočka obsahujúca všetky ingrediencie, ktoré k tomuto žánru neodmysliteľne patria. Bez zbytočných experimentov s dochucovadlami. 7/10