molcan2

Najprv som videl film Matta Reeva "Nechajte ma vstúpiť", potom som si prečítal román a potom som si pozrel švédsky film "Nechajte toho pravého vstúpiť". Môžem povedať, že scenáristi tohto televízneho seriálu si zobrali komponenty zo všetkých uvedených a vytvorili slušnú, ale VELMI zmiernenú verziu tohto príbehu. Dokonca uviedli vedľajšiu zápletku, ktorá dráždi "prečo a ako" a ktorá nemá s románom absolútne nič spoločné. Chápem, že tým, že mladá upírka je skutočným dievčaťom (ktoré bolo zrejme "premenené" možno pred 10 vašimi rokmi) a nie eunuchom, a že jej "ochranca" (osoba, ktorá pre ňu získava krv) je jej otec a nie pedofil (veci, do ktorých kniha išla naozaj hlboko), je to pre mainstreamové publikum hmatateľnejšie. Ale tento príbeh bol vyrozprávaný prostredníctvom neuveriteľného románu, švédskeho filmu a ďalšieho naozaj vydareného amerického filmu. Tak prečo práve tento seriál? Myslel som si, že celá záležitosť s upírmi v televízii sa skončila, keď "Pravá krv" v roku 2014 pokulhávala k trápne zlému koncu. Počas záverečných titulkov prvej epizódy sa píše, že tento seriál je "založený na románe" (a používajú jeho švédsky názov, aby to možno vyzeralo "vernejšie predlohe"), a ja som dúfal, že keďže je to na AMC, domove naozaj skvelých televízií, bude to lepšie, ako to je. Nehnevám sa na to, pravdepodobne si pozriem ešte pár epizód, ale jednoducho si neviem predstaviť, že by si to udržalo alebo udržalo moju pozornosť.

Pozerám veľa zahraničných filmov. S týmto filmom mám rovnaký problém ako s mnohými talianskymi filmami z tohto obdobia. Je to rovnaký problém, aký mám s talianskymi automobilmi tejto éry. Film je "vysokokoncepčný" a vo farbách a uhloch kamery je veľa módneho umenia v štýle šesťdesiatych rokov. Zápletka je dobre prepracovaná, ale nedochádza k žiadnemu šokujúcemu zvratu (a la "Šiesty zmysel" alebo "Psycho"). Hlavný problém mám však s prevedením. Podobne ako talianske autá, aj film je štýlový, ale mechanika je mizerná a veľmi rušivá. Jedným z hlavných problémov sú dialógy. Herci často prepínajú medzi plynulou angličtinou bez prízvuku a plynulou taliančinou bez prízvuku. Jediným problémom je, že ich hlasy majú úplne odlišný tón a intonáciu, vďaka čomu je až zarážajúco zrejmé, že dialóg je dabovaný. Postavy tak vlastne vyzerajú úplne inak, keď hovoria po anglicky a po taliansky. Hlavná ženská postava je v angličtine prihlúply hipster a v taliančine zvodná pokušiteľka. Samozrejme, ak je Dario váš poloboh, mohli by ste namietať, že sa vytvorením takéhoto rušivého kontrastu snažil zdôrazniť akúsi emocionálnu priepasť medzi anglicky a taliansky hovoriacou kultúrou. Ale Occamova britva naznačuje, že išlo len o štandardné nedbalé prevedenie, ktoré býva charakteristické pre talianske filmy tohto obdobia. Toto má byť Dariovo majstrovské dielo, ale môj názor je takýto: Ak chcete vidieť efektívne využitie červenej farby, choďte do Tate a pozrite si Caravaggiove obrazy. Ak chcete zvrátenú zápletku, v súčasnosti vychádza pravdepodobne tucet filmov ročne s lepšou zápletkou, a to vrátane európskych a nezávislých filmov.

Uviedol som, že táto recenzia obsahuje spoilery, ale neuviedol som nič, čo by neprezradil už trailer. A to je môj hlavný problém s "World War Z" Trailer. Ak ste videli trailer, videli ste aj film. Doslova ukazuje všetko, čo sa vo filme stane, a úplne ničí akékoľvek napätie, ktoré mohlo byť. "Svetová vojna Z" nie je konvenčný film s plynulou dejovou líniou, ktorá by gradovala až do dramatického záveru. Je to skôr zhluk jednotlivých častí, ktoré sú rozložené v nie príliš priamej línii a voľne naviazané na jednu postavu. Nemám s tým veľký problém, ani s faktami, že zombíci nie sú z tých nemŕtvych, pomaly sa pohybujúcich, ako to bolo v predlohe. Ale skôr zúrivý, šprintujúci, rýchlo sa otáčajúci druh ako v "28 dní neskôr" Brad Pit je dobrý a berie rolu vážne. CGi je na špičkovej úrovni a film je dobre natočený. Problém som mal s tým, že som presne vedel, čo sa stane, skôr než sa to stalo, pretože to ukázali v blbom traileri. Doslova každý jeden cool akčný záber, ktorý je vo filme, ukázali v traileri. Každú jednu zápletku. Dokonca aj dialógové scény. Vedel som, čo sa vtipne povie, pretože dôležité časti ukázali v traileri! Stále som čakal na rozšírenú verziu, ale nikdy neprišla. Žiadne napätie. (Viem, že v lietadle sú zombíci a že Brad Pitt urobí do boku dieru, ktorá ich všetkých vysaje, čím sa lietadlo zrúti, pretože to ukázali v traileri!) To je len jeden príklad z dlhého zoznamu scén, pri ktorých úplne viete, čo sa stane, pretože, no... Už ste to videli. Toto je jeden z filmov, na ktorý by som chcel ísť úplne naprázdno. Nečítal som knihu, nevidel som trailer a myslím, že by som si ho užil oveľa viac.

Ig Perrish (Daniel Radcliffe) je v malom mestečku obvinený obyvateľmi z vraždy svojej milovanej Merrin Williamsovej (Juno Temple). Dokonca aj jeho rodičia veria, že je vinný, a iba jeho priateľ z detstva a právnik Lee Tourneau (Max Minghella) verí, že Ig hovorí pravdu. Ig zrazu vidí, ako mu na čele vyrastajú rohy, ale čoskoro zistí, že rohy sú požehnaním, pretože ľudia sa mu spovedajú zo svojich hriechov a vnútorných temných túžob. Ig pomocou rohov zistí, kto je vrahom jeho milovanej priateľky. "Rohy" sú zvláštny a fascinujúci film, v ktorom sa prelína niekoľko žánrov. Zápletka je jedinečná a v tomto originálnom príbehu sa môže stať čokoľvek. Záver mohol byť lepší, ale úplne nesklame. Môj hlas je sedem. Poznámka: Dňa 06. júla 2023 som tento film videl znova.

Sean Ellis tento gotický horor napísal, režíroval, spoluprodukoval a bol aj jeho kameramanom. Je to stopercentná vízia jeho jedinej tvorivej mysle, za čo ho nesmierne obdivujem, aj keď nie všetko z toho na mňa fungovalo. Prekliati sú bizarný, netradičný monster film. Kladie veľký dôraz na tón a atmosféru, pričom sa veľmi nevenuje vytváraniu mytológie. A je to veľmi osviežujúci pohľad na zaužívaný koncept vlkolakov. Ellis týmto filmom dokazuje, že je viac než schopný režisér a kameraman. Vytvára ponuré prostredie, v ktorom nikto nie je v bezpečí ani skutočne morálne spravodlivý, a čo najčastejšie drží desivé stvorenie mimo záberu, takže keď konečne príde gore, je to šokujúca udalosť. Vizuálne stvárnenie je však oveľa pôsobivejšie ako scenár. Ellisov scenár rozhodne nie je zlý. Je len preplácaný a odhryzáva si trochu viac, ako dokáže prežuť. Je tu úvodná sekvencia, ktorá sa až do záveru viac nespomína, a aj tak pôsobí odtrhnuto od skutočného príbehu. Neexistuje žiadny skutočný dôvod, prečo by tu mala byť, a jej prítomnosť vlastne uberá z nejednoznačnejšieho konca, ktorý by bol oveľa desivejší. Okrem toho je tu pomerne veľa postáv a žiadna z nich nie je skutočne rozpracovaná nad rámec pozícií, ktoré zastávajú v spoločnosti. V tomto filme sa toho v prvom a záverečnom dejstve deje pomerne veľa a dalo by sa to veľmi zefektívniť odrezaním tuku, aby to bolo také štíhle a napínavé, ako je stredná časť tohto filmu. Napriek tomu, aj napriek svojim chybám, ide o dôkladne ambiciózny film, ktorý podľa mňa naozaj v mnohom oživuje vlkodlačí mýtus, a ja naozaj dúfam, že ľudia pôjdu a podporia tento film, aby sme mohli dostať viac takýchto jedinečných vízií. Radšej by som videl jedinečné, ale chybné filmy, ktoré umožňujú tvorcom voľnú ruku, než jednoduché kompetentné filmy, ktoré neriskujú a pôsobia ako štúdiom schválené produkty.

Tento film sa začína veľmi pomaly a trvá celú večnosť, kým sa stane niečo zaujímavé alebo pútavé. A keď sa tak konečne stane, dostaneme prvú dávku mnohých idiotských rozhodnutí, kvôli ktorým je ťažké sa o postavu zaujímať. V tejto filmovej sláve vidíme ďalšie otravné trópy a veľmi málo odplaty. (1 pozretie, premiéra vo štvrtok 6.2.2022) SPOILERY Ešte niekoho iritovalo rozsiahle množstvo dialógov v rumunčine bez titulkov? Chápem, že sa snažia, aby sme sa cítili rovnako izolovaní, ako sa cíti postava, ale je to priťažujúce. Keď sa v obchode s potravinami odohrá prvý "strašidelný" moment, myslím si, že tu na otvorenom priestranstve s ľuďmi okolo je úplne v bezpečí. Ale ona sa rozhodne ísť do slabo osvetleného zázemia, kde nie je nikto naokolo. A aj po tom, čo vie, že je na úteku sériový vrah, opakovane kráča sama tmavou uličkou. Viem, že sa snažia budovať napätie, ale nemôžete to robiť na úkor dôveryhodnosti postavy. Potom dostaneme VEĽKÚ dávku jednej z najotravnejších trofejí v thrilleroch a najmä v hororoch: priateľ/manžel jej neverí. Na začiatku sa zdá byť veľmi solidárny, až do takej miery, že navrhne, aby sa išiel pozrieť na záznam z obchodu s potravinami. Potom ju však hodí pod nohy a tvrdí, že to ona naňho pozerá, hoci sme nevideli nič, čo by tento záver odôvodňovalo. Zvyšok filmu sa správa ako najhorší manžel na svete. Kým sa dostaneme k vyvrcholeniu, na hlavnej postave mi záležalo tak málo (ani si nepamätám jej meno) a manžela som tak nenávidel, že som naozaj chcel, aby zomrel, len aby sa cítil ako kus odpadu. Nemyslím si, že to bol zámer týchto tvorcov filmu. Záver je smiešny. Nie som lekár, ale som si istá, že prerezanie krčnej tepny vám nezabráni dýchať ani kričať. Potom sa doplazí k zbrani a hrá mŕtveho. Keď odíde, vezme zbraň a zastrelí ho. Ale prečo by sa vôbec hrala na mŕtvu? Mohla sa pred tým ľahko dostať k zbrani. Čo keby ju bodol viac alebo jej odrezal hlavu? A zrejme jej nepreťal krčnú tepnu, inak by bola o pár minút mŕtva. Zrejme preťal inú tepnu, z ktorej strieka veľké množstvo krvi, ale nezabije vás. Daj mi pokoj, film.

Do domu bohatej rodiny vtrhne skupina zločincov a ich jedinou nádejou je Santa Claus. Myslím si, že tento film môže málokoho prekvapiť, ja som bol príjemne prekvapený, akčný, násilný, nenápadne zábavný, mám pocit, že pre tých z nás, ktorí zbožňujú Smrtonosnú pascu a prijímajú ju ako vianočný film, to bude asi na vašej ulici. Nie som si istý, či si zaslúži kultový status, ale nepýtajte sa ma prečo, mám pocit, že v nasledujúcich rokoch si to môže vytvoriť niečo ako nasledovníka. Nápoveda je už v názve, Violent Night, a chlapče, tento film sa nedrží späť, čo sa týka násilia a spôsobu smrti, tento film je naozaj úderný, uvidíte všeličo, ľudí rozštvrtených, zastrelených, prebodnutých, naozaj sa nedrží späť. Ak by Santa skutočne zavítal na návštevu, viem si ho predstaviť takto rozčarovaného, podráždeného, so skutočne nízkou mienkou o ľuďoch, tu film podľa mňa boduje, výkon Davida Harboura, ktorý je skutočne veľmi dobrý. Príjemná hudba po celý čas, dobré špeciálne efekty, dostatok akcie, Violent Night bolo vianočné prekvapenie. 7/10.

Utøya 22. júl je esteticky fascinujúce pseudodokumentárne skúmanie masakry na ostrove Utøya v roku 2011 z pohľadu jedného z mladíkov uväznených na ostrove. Rozhodne sa líši od nedávno vydaného filmu 22. júl (2018) Paula Greengrassa z produkcie Netflixu, tvorcovia filmu Utøya 22. juli majú malý záujem o politickú kontextualizáciu. Porovnania sú, samozrejme, nevyhnutné, ale zaujímavé je, že Greengrassa príliš nezaujíma samotný masaker, namiesto toho sa sústreďuje na následky a následný súdny proces, pričom sa snaží objasniť niektoré krajne pravicové politické motivácie. V tomto zmysle sa filmy Utøya 22. juli a 22. júl dopĺňajú tak, že poskytujú primerane komplexný prehľad motívov, činu a trestu. V čom je však Utøya 22. juli mimoriadne chvályhodná, je jej mimoriadne estetické spracovanie, ktoré ju povyšuje z dobrého filmu na vynikajúci. Film Utøya 22. juli, ktorý napísali Anna Bache-Wiig a Siv Rajendram Eliassen podľa spracovania príbehu Erika Poppeho, ktorý ho aj režíruje, je založený výlučne na výpovediach preživších, ale postavy sú vymyslené. Film sa začína výbuchom bomby v Osle. Potom sa presunie do letného tábora Ligy robotníckej mládeže na ostrove Utøya. Keď sa pomaly začínajú šíriť správy o bombovom útoku v Osle, predstaví sa nám Kaja (výnimočná Andrea Berntzen), 19-ročná dievčina s politickými ambíciami. Zatiaľ čo študenti diskutujú o bombardovaní, počujú z lesa prichádzať zvláštne zvuky. Spočiatku sa domnievajú, že sú to petardy, a až keď sa zo stromov začnú rútiť vystrašení táborníci, uvedomia si, že hluk je streľba, a tá sa postupne približuje. Bombový útok aj útok na ostrove Utøya vykonal Anders Behring Breivik, pravicový terorista. Breivik veril, že Európa v súčasnosti zažíva stret civilizácií, ktorý spôsobuje prisťahovalectvo a rôzne utečenecké krízy, a považoval sa za rytiera bojujúceho proti moslimskej imigrácii. Pri bombovom útoku v Osle zahynulo osem ľudí a 209 bolo zranených a pri následnom útoku na ostrove Utøya zahynulo 69 ľudí a 110 bolo zranených. Hoci sa zaoberá politicky motivovaným incidentom, Utøya 22. juli je relatívne apolitický film a má malý záujem o kontextualizáciu udalosti v širšom spoločensko-politickom rámci. Namiesto toho je to pocta mladým ľuďom. Filtrovaním udalosti prostredníctvom Kaji ju Poppe dokáže narativizovať. Samozrejme, možno namietať, že použitie fiktívneho protagonistu je neúctivé. Film však vznikol po konzultácii s mnohými ľuďmi, ktorí masaker prežili, a v rozhovore pre The Guardian Poppe uvádza: "Mojím celkovým cieľom pri tvorbe filmu nebolo traumatizovať ľudí, ale pomôcť im v procese uzdravovania." V tomto zmysle je film skôr potrebný a katarzný, než aby sa ukázal ako exploatačný. V Nórsku sa skutočne konali súkromné premietania, na ktoré boli pozvaní pozostalí, rodiny a priatelia obetí, a Poppe si pred jeho zverejnením vyžiadal ich súhlas. Film však nie je úplne apolitický. V úvodnej aj záverečnej legende sa spomína krajne pravicové zmýšľanie a Poppe dáva najavo, že ide o odsúdenie takejto ideológie. Múdro sa však rozhodol, že nám toto odsúdenie nebude vtláčať do hrdla, ba dokonca ho nebude ani dávať do popredia. Azda najvýznamnejším politickým bodom filmu je to, že sme nútení vidieť v konkrétnostiach udalosť, o ktorej máme tendenciu uvažovať ako o abstrakcii; jedna vec je povedať, že zomrelo 69 ľudí. Je to odosobnené, depersonalizované, je to štatistika. Niečo úplne iné je však vidieť, ako niektorí z týchto ľudí zomreli. V tomto zmysle je film mimoriadne účinným odsúdením násilia páchaného strelnými zbraňami. S tým súvisí aj estetická pointa, ktorá prechádza do politickej; Breivika vidíme len raz, z veľkej diaľky, v siluete na horizonte. Namiesto toho, aby ho film ukazoval, je po celý čas pevne zviazaný s Kajinou perspektívou. Po skutočnej udalosti bolo 69 mŕtvych a stovky zranených a traumatizovaných anonymných, pričom Breivik okupoval všetky titulky novín. Film to obracia, takže sa sústreďujeme na obete, pričom páchateľovi je odopreté akékoľvek pôsobenie. Pripomínajúc spôsob, akým Terrence Malick spočiatku predstavil japonských vojakov v Tenkej červenej línii (1998), Breivikovi nie je dopriata žiadna patológia, interiorita ani psychologická verifikácia. Namiesto toho je vyňatý z tela. Jeho meno sa vlastne ani raz nespomenie, dokonca ani v úvodnej či záverečnej legende. Namiesto toho je jeho prítomnosť zjavnejšia v zvukovom dizajne Gisleho Tveita než v kamere Martina Otterbecka. Tá pozostáva predovšetkým z neustálej streľby, ktorú počuť počas celého filmu. Bez hudby alebo soundtracku, ktorý by prerušoval dejové úseky, pôsobí nekonečné praskanie streľby kumulatívne tiesnivo a desivo, dezorientujúc postavy aj divákov. Z estetického hľadiska je však film príkladný aj po zvukovej stránke. Napríklad v skutočnosti od prvého výstrelu do Breivikovho zatknutia uplynulo 72 minút. Vo filme od chvíle, keď počujeme prvý výstrel, do momentu, keď film prejde do čiernej farby, uplynie presne 72 minút. Okrem toho počujeme presne rovnaký počet výstrelov ako Breivik v skutočnosti, teda 186. Najodvážnejšie je však to, že 72-minútová sekvencia je vytvorená tak, aby vyzerala ako jeden záber, pričom strih je skrytý, à la Birdman alebo (Neočakávaná cnosť nevedomosti) (2014). Film sa nakrúcal na jeden záber v piatich po sebe nasledujúcich dňoch, pričom každý deň sa odohrával rovnaký scenár. Poppe a jeho strihač Einar Egeland potom zostrihali úryvky z každého dňa spoločne, pričom strihy skryli za pohyb kamery alebo tmu na plátne. Spolu s tým sa všetko nakrúcalo z ruky, čím sa upustilo od pseudostability, ktorú poskytuje použitie Steadicamu. Ručný charakter kamery, efekt jedného záberu a štruktúra v reálnom čase spoločne vytvárajú pseudodokumentárnu verizmus, akoby kamera doslova zachytávala tieto udalosti tak, ako sa skutočne dejú, spôsobom cinéma vérité. V tomto zmysle je fabula maximálne nesprostredkovaná, bez akéhokoľvek dojmu všadeprítomnej umelosti alebo vševediaceho autorského hlasu. Namiesto toho film pracuje na tom, aby diváka vtiahol do udalosti. Vytvára sa tak výrazná zážitková rovina, keďže divák je nútený uvažovať o tom, aké to muselo byť byť byť účastníkom tejto nočnej mory - vidíme a zdieľame paniku, keď postavy vykúkajú spoza úkrytu, ženú sa do bezpečia alebo sa rútia k zemi. Týmto spôsobom sa film vyhýba tomu, aby bol vzrušujúci v akomkoľvek konvenčnom zmysle; to, čoho sme svedkami, je naopak hlboko traumatizujúce a zážitok pre diváka je utrpením, takmer skúškou odolnosti. Málokedy sa podarí takto tematicky zdôvodniť umelo vytvorený jediný záber. Namiesto toho, aby štruktúra jedného záberu slúžila ako vlastné zdôvodnenie, Poppe ju využíva na podvrátenie žánrových očakávaní a zneistenie rozprávania, a to všetko v mene toho, aby divák nemohol dosiahnuť akýkoľvek upokojujúci pocit normálnosti. Posledná poznámka k estetickému stvárneniu filmu sa týka niekoľkých úvodných sekúnd 72-minútovej sekvencie, ktorá sa začína skvele premysleným vizuálnym trikom, ktorý je rovnako ako všetko ostatné vo filme tematicky opodstatnený. Keď sa kamera priblíži ku Kaji zozadu, tá sa otočí a pozrie sa priamo do objektívu so slovami: "Nikdy to nepochopíš." Zdá sa, že ide o výzvu rovnako ako o konštatovanie smerujúce k divákom, o prelomenie štvrtej steny. Po chvíli však otočí hlavu a vidíme, že má na ušiach slúchadlo. Potom sa rýchlo ukáže, že sa rozpráva so svojou matkou a jej komentár bol diegetický - keď sa pozrela do kamery, neoslovovala divákov, bol to len smer, ktorým sa pozerala. Tento jednoduchý, ale účinný moment okamžite vyvedie diváka z rovnováhy, upozorní nás na umelosť filmu v takmer Verfremdungseffekt, aby sa potom od tohto zdanlivého momentu sebareflexie odklonil o 180 stupňov a úplne nás ponoril do fabuly. Samozrejme, film nie je dokonalý a Poppe sa v niekoľkých prvkoch mýli. Napríklad zobrazovaná tragédia je sama o sebe zdrvujúca a väčšinou zostáva odťažitá. Občas však cíti potrebu postaviť do popredia sentimentálne aspekty, ktoré nefungujú. Najkrikľavejším príkladom je, keď Kaja začne spievať, zatiaľ čo sa skrýva so spolužiakom. Je to ľúbostná scéna (naozaj jej chýba len výzva "Plač teraz"), nič nedosiahne a pôsobí ako zámerne napísaná, ústupok pravidlám filmovej drámy. Ďalším problémom je, že keďže Kaja je zložená z viacerých ľudí, jej zážitky využívajú tvorcovia filmu na to, aby divákovi poskytli akýsi nadhľad. Avšak to, že sa jedna osoba stretáva s toľkými postavami a má také rozdielne zážitky, trochu naťahuje dôveryhodnosť. To sú však drobné výhrady a celkovo ide o vynikajúci film, rovnako esteticky vynaliezavý ako emocionálne zničujúci, rovnako politicky uvedomelý ako historicky dôležitý. Určite vyvolá diskusiu o tom, či by sa takáto udalosť mala použiť ako zdrojový materiál pre film, najmä tak krátko po udalosti. Niektorí budú tvrdiť, že je to v podstate zneužívanie a neúcta, iní ho budú považovať za dôstojný pamätník, dôležitý text pre Nórsko, zachytávajúci podstatu najtraumatickejšej udalosti, akú krajina zažila od druhej svetovej vojny. Posledné tri alebo štyri minúty sú úplne zničujúce a skutočne vyzdvihujú nezmyselné straty na životoch a vrodenú náhodnosť toho, čo sa stalo. Poppeho hlavným cieľom je však ukázať divákom odvahu týchto ľudí, vzdať im úctu. Zlo, ako naznačuje film, je banálne. Súcit a statočnosť sú oveľa hodnejšie našej pozornosti.

Opäť vás pozdravujem z temnoty. Za rodinu zvyčajne považujeme pokrvných príbuzných, príbuzných, ktorí sú spojení manželstvom alebo adopciou, a tých smiešnych bratrancov a sesternice (niekedy "vzdialených"), ktorí sú podľa rodokmeňa údajne s nami príbuzní. Odborník na japonský film Hirokazu Kore-eda (LIKE FATHER LIKE SON, 2013) predstavuje príbeh, ktorý vás prinúti zamyslieť sa nad tým, či je najsilnejším spojením krv, srdce alebo peniaze. Najprv sme svedkami "otca" Osamu Shibata (hrá ho Lily Franky) a dospievajúceho "syna" Shota (Jyo Kairi) pri dobre koordinovanom manévri krádeže v miestnom obchode s potravinami. Cestou domov narazia na trasúce sa dieťa, možno štvor- alebo päťročné, ktoré rodičia zdanlivo opustili. Vezmú ju domov, aby ju zohriali a nakŕmili, a práve tu zistíme, že v malom byte žije viacgeneračná rodina. Túto rodinu ďalej tvoria "babička" Hatsue (vynikajúca Kirin Kiki), "matka/manželka" Nobuyo (Sakura Ando) a dospievajúca dcéra Aki (vychádzajúca hviezda Mayu Matsuoka). Keď rodina objaví známky zneužívania na malom dievčatku Yuri (Miyu Sasaki), rozhodne sa, že si ju ponechá - nejde ani tak o neformálnu adopciu, ako skôr o prijatie do klubu. Táto rodina žije v chudobe a útechu nachádza v príležitostných prácach a krádežiach v obchodoch. Zlé veci robia z nevyhnutnosti, v rámci akejsi zvrátenej "cti medzi zlodejmi". Od každého človeka bez ohľadu na vek sa očakáva, že prispeje do tímu. Najstaršia si zabezpečuje stály príjem prostredníctvom dôchodku svojho zosnulého bývalého manžela a podvodom z milosti od jeho druhej rodiny. Osamu a Nobuyo majú pravidelnú prácu na čiastočný úväzok, zatiaľ čo Aki pracuje v sexi chate. Šota si zdokonaľuje svoje zručnosti pri krádežiach v obchodoch a dokonca aj maličký Juri sa začína učiť tým, že ho pozoruje. Všetci prispievajú do niečoho, čo možno opísať ako pyramídovú schému drobných podvodov. Ako film postupuje, spoznávame každú z postáv a začíname sa o ne zaujímať... fandíme im, aby našli úspech. Scenárista a režisér Kore-eda nás vtiahne do deja jemnými scénami interakcie medzi postavami, z ktorých každá je ochotná obetovať sa pre druhú. Nastoľuje otázku, či voľba rodiny môže vytvoriť silnejšie puto ako tie pokrvné väzby. Zdá sa, že skutočne záleží na tom, kde cítime, že patríme, a kde nás prijímajú. Film získal Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes v roku 2018, a to pravdepodobne vďaka zdrvujúcemu a odbornému záverečnému aktu. V dramatickej zmene tónu sa odhalí skutočný charakter - na niektorých frontoch je to šokujúce odhalenie, na iných plne očakávané. Každý člen rodiny má svoju minulosť, ktorá sa pomaly odvíja počas prvých dvoch aktov, a potom nás náhle udrie do hlavy, keď sa film blíži k záveru. Po tomto filme sa dá diskutovať o mnohých sociálnych aspektoch vrátane toho, ako systém starostlivosti o deti (zdanlivo bez ohľadu na krajinu) niekedy pracuje proti najlepšiemu záujmu dieťaťa, a to aj pri tých najlepších úmysloch. Toto je film, ktorý vás chytí za srdce a potom sa vás na chvíľu drží.

Tim Burton sa spojil s Timúrom Bekmambetovom a Shaneom Ackerom, aby predstavili úžasnú surrealistickú cestu spustošeným postapokalyptickým svetom. Špičková animácia a stabilne plynúci príbeh o prezieravom vedcovi, ktorý umožní deviatim svojim handrovým bábkam ožiť v paralelnom svete k tomu nášmu a spojiť sa v nádeji, že v spustošenej krajine budú hľadať preživších. Každá bábika má individuálne jedinečné schopnosti, ktoré budú potrebné na položenie základov novej a nádejnej budúcnosti. Hviezdne obsadenie, ktoré prepožičiava hlas tomuto znamenitému filmu, zahŕňa: Riley, Jennifer Connelly, Martin Landau, Crispin Glover, Fred Tatasciore, Alan Oppenheimer a Elijah Wood.