whimsy

síce ma to výraznejšie neoslovilo, ale aj tak ide o zaujímavú vzťahovú mozaiku. moderný nemecký film, skvelo natočený, s podnetmi pre mnohé diskusie, provokatívny, napriek tomu chladný až emocionálne sterilný. o komédii, a už vôbec nie romantickej komédii, sa z môjho pohľadu v tomto prípade absolútne nedá hovoriť.

pre filmy z 90-tych rokov o partii zúfalcov, ktorí sa snažia naplniť svoje ambície (ako spisovatelia, herci, speváci...) a popritom žijú svoje bežné životy mám jednoducho slabosť. objektívne by si možno tento film zaslúžil nižšie hodnotenie (scenár aspoň pre mňa neobsahuje žiadnu výraznejšiu scénu a emócie sú tu skôr tlmené), ale ten smutno-melancholický pocit z iných snímkov jednoducho nemám. herci a ich postavy sú fajn a Adrien Brody aj v tomto filme ani na okamih nestratí ten svoj trpiteľský pohľad, pod ktorým na neho dopadajú ťažkosti života, čo niekoho môže iritovať, avšak môj prípad to nie je.

takýto film by si aspoň z času na čas mal pozrieť každý. nie je to príjemné, ale človek si aspoň pripomenie, v akej pohodlnej časti sveta sa narodil a ako by si to, čo považuje za samozrejmé, mal vážiť. aktuálny zostáva tento dokument aj po 50 rokoch a stálo by za to, pozrieť sa na zmeny, ktorými mesto za ten čas prešlo. Napriek tomu, že tieto zábery komentár skutočne nepotrebujú, bolo by prinajmenšom zaujímavé, dozvedieť sa niečo od týchto ľudí - ako oni sami vnímajú svoju situáciu, čo ich viedlo k presťahovaniu sa do mesta, aké bolo spoločenské a politické pozadie vo vtedajšej Indii - cudziu kultúru asi nikdy nepochopíme úplne, ale pokúsiť sa o to dá, čo však zrejme nebolo zámerom tohto filmu. ide "len" o sugestívnu obrazovú dokumentáciu jedného mesta. čo rozhodne nie je málo.

Film s atmosférou, ktorá vás vtiahne do deja – na strechách tu pristávajú holuby a hraje k tomu soundtrack s pesničkami od Yes a King Crimson. Film plný kontrastov: preháňanie (až karikatúra rodičov žijúcich vo vlastnej realite) sa tu strieda s útržkami civilnej každodennosti bežného správania; dospelosť a detstvo; ambivalencia, ktorá je v každom z nás; realita vs. obraz, ktorý o sebe vytvárame navonok pre ostatných; hystericky vyšinutá agresivita kompenzujúca vnútornú osamelosť; neistota vyvažovaná návratom k skúsenostiam prinášajúcim sebavedomie (bowling); ale aj samotný záver, ktorý by sa dal považovať za dve alternatívne zakončenia. Asi jediná výčitka by pre mňa bola, že je tu málo priestoru venovaného postave Layly - , čo ju vedie k tomu, že sa s Billym bezcieľne túla po noci? Mám rada tie extrémne zriedkavé skúsenosti, keď sa ľudia v reálnom živote začnú nevedome správať až s manickou zaujatosťou pre niečo (nerozmýšľajú o tom, čo si o nich myslí okolie, nekontrolujú tón svojho hlasu a vychádza to úprimne z ich absolútneho vnútra), čo ich radí k čaru okamihu existujúceho len v danom momente. A tento film takéto okamihy mal – záver s kupovaním pečiva, danie preč prehozu z postele, rozhovory v hotelovej izbe, scéna v kabínke. A po filme som mala pocit ako po veľkej šálke skutočne horúcej čokolády :-)

v čierno-bielej je aj súčasnosť krásna. skvelá hudba, ale chýbal mi v tom nejaký silnejší moment. ako útržky života a poflakovanie po meste pri jazzových štandardoch to funguje skvele a pomerne presne sa triafa do reality. film o súčasnosti, z ktorého máte pocit, akoby sa odhrala pred 50 rokmi.

končí to zaspievaním After Hours - čo tento film pre mňa pozdvihlo o 2 úrovne vyššie :-)

Hodnotím diel so záhradou princa Charlesa, povrchovými baňami na zlato v Kanade a Michaelom Reynoldsom.

State of Things v podstate pripomína ostatné Wendersove filmy – sú tu opäť detské postavy (s príbehom o tom, ako si deti vyberajú rodičov); jazda v starom aute alebo v električke; pesničky, ktoré ma vždy potešia (del-byzanteens, Joe Ely) a záverečné dialógy končiace tentokrát trpkým Hollywood, Hollywood. – ale je zasa o niečom úplne inom. Každý záber by som si zavesila na stenu ako veľkú fotografiu (bežanie pri pobreží, fotky rozsypané po zemi pri rozbitom okne). Life is in colour, but black and white is more realistic (opäť kontrast s farbou ako v Der Himmer über Berlin). A bol tu počítač!

zase raz film s príjemným soundtrackom (The National; keď zombík nemôže hovoriť, tak pustí Boba Dylana) a ako horder musím oceniť kopu starého "haraburdia" nazvláčaného v lietadle a gramofón (, čo je jedna z vecí, ktoré ma potešia kedykoľvek). prvých 5 minút je super (pripomínajú komédiu v štýle Scotta Pilgrima). potom sa to asi hodinu ťahá a ten koniec už skutočne nebol pre mňa (približujúci záber na otca, ktorý zrazu chápe svoju dcéru; záver vo fontáne, ktorý mi pripomínal Bonda alebo Hulka...). Namiesto scenára je tu za vtipné považované už to, že zombie použije nadávku (a väčšina toho dobrého bola skutočne použitá v traileri). ale ako film na odreagovanie je to fajn.

Jonny Lee Miller je pre mňa skvelý herec, ktorý ten seriál dokáže aspoň ako-tak zachrániť. Ale vzťah medzi Sherlockom a Watsonovou tu absolútne nefunguje. Miller ako "Sherlock" je tým, kto je empatický a osobne to na mňa častokrát pôsobi tak, akoby si on hľadal cestu k nej, ktorá sa potrebuje vysporiadať s minulosťou a nie naopak. Riešením je, aby si tie postavy vymenili - potom by to snáď bolo prirodzenejšie. A momentálne začínam mať pocit, že Joan Watson ako sober companion neplatí Sherlockov otec, ale Moriarti, aby prenikol k Sherlockovi čo najbližšie. No som zvedavá, či sa to nakoniec nejako vyprofiluje (podľa toho, čo som videla, akoby sa seriál stále ešte len hľadal)...