whimsy

- obsahuje spoilery - Podobnosť s predchádzajúcim filmom Joachima Triera je tu nesporná - rovnaký predstaviteľ hlavnej postavy, ktorou je opäť človek, hľadajúci svoje miesto v spoločnosti po predchádzajúcom vylúčení. Zatiaľ čo v Reprise je záver akýmsi zmierením sa so situáciou a sebou samým, tu Anders nevidí riešenie pre komplikovanosť svojej situácie. východiskom sa však v oboch prípadoch stáva útek. Anders pociťuje toto odcudzenie a snaží sa nájsť oporu u svojich bývalých priateľov, ktorí však už majú svoje vlastné životy. Záverečná scéna pri klavíri je presne taká, akú som vo filme vždy chcela vidieť, len som o tom ešte nevedela. (ďalšou mimoriadnou scénou je tá z kaviarne - počúvanie úryvkov z rozhovorov - alebo priateľ, snažiaci sa dať argumenty proti tvrdeniu, že ak sa niekto chce zničiť, spoločnosť by mu to mala dovoliť.) Osobne mi sadol aj soundtrack.

- komentár obsahuje SPOILERY - Tento film bol spravený pre mňa. Očaril ma už prvými zábermi a ten pocit mi zostal až do konca. Zakaždým. Fantázia prepojená s "obyčajným" životom. (Je to film o ľuďoch, o čase - o minulosti a o súčasnosti - pre mňa hlavne o prežití okamihu.) O dotyku večnosti, ktorý prichádza z nenazdania. Romantika spojená s anjelmi, knižnicami, pohľadmi na mesto zhora, osamelými ľuďmi v autobusoch, undergroundovými klubmi, detským pohľadom na svet (neustále sa opakujúce als das Kind, Kind war...). Venované anjelom. A záver jednoducho nádherný (nájsť sa na koncerte Nicka Cavea pri From Her to Eternity). Je to čiernobiele a farebné súčasne. Smutné (scéna so samovraždou) aj zábavné. Plné lásky aj nepochopenia. Kontrastov, ktoré sú od seba neoddeliteľé. (o túžbach, o osamelosti, o odvahe, o nádeji). Detské predstavenie v cirkuse je čarovné (slon túlajúci sa po okolí), no a Columbo je anjel. Lietajú tu vtáky, hovorí sa tu o vetre a o vode... asi už nikdy sa nepodarí spojiť všetko, čo mám rada a dokáže na mňa tak silno zapôsobiť, v jednom filme - a pôsobí to navyše neskutočne prirodzene. ...krásne.

Krásna kamera. (pohľad na lietadlá pristávajúce nad mestom...) Dokonalá hudba. (zaujímavá je aj ďalšia spolupráca Ry Cooder-a a Wim-a Wenders-a pri Buena Vista Social Club). Pri tomto filme som si uvedomila, že Wenders dokáže zobraziť putovanie dospelého s dieťaťom lepšie ako ktokoľvek iný (viď. Alica in den Städten) - s emóciami, ktoré sú skôr v pozadí. Záverečný dialóg navyše obsahuje asi jedno z najnápaditejších využití minimálneho priestoru, aké sa dá dosiahnuť. No a hraje tu John Lurie, a to je pre mňa vždy plus.

Dvaja ľudia, ktorí sa míňajú - pre mňa asi tá najviac rezonujúca a osobná téma, aká sa dá predstaviť. Tento film je pre mňa hlavne o tom - o chybách, ktoré sú na oboch stranách; o ľuďoch, ktorí nie sú zlí, len nedokážu nájsť porozumenie; o živote. Navyše zobrazené s mimoriadne citlivým prístupom.

Popravde nachápem, prečo sa tu toľko ľudí sťažuj na zbytočné vedľajšie príbehy. Anna Karenina je veľký ruský román – s odbočkami, filozofujúci nad stavom spoločnosti, s úvahami o práve, náboženstve, kritikou spoločenského usporiadania, s emóciami, neskutočne zaujatý osobnými osudmi postáva (pričom ani 1 nie je len vedľajšia) - , v ktorom je obsiahnutý celkový obraz vtedajšej doby. Ja chcem vidieť poriadne sfilmovaný príbeh Levina – v tomto spracovaní úžasný, len by ho mohlo byť viac. Vždy keď sa objavil na scéne, konečne som pocítila emócie. Ja chcem vidieť jeho svadbu s Kitty – v starom pravoslávnom ruskom kostole pri sviečkach s tradičnými ruskými piesňami. (alebo možno aj nechcem – takto mi môže ostať pocit z knihy.) V románe sa všetky postavy neskutočne vyvíjajú, čo som z filmu nedokázala postrehnúť. A chýba mi tu tiež ruská medzinárodnosť (, či svetovosť, ) v 19. storočí v kontraste s tradíciami. (všetci tu hovoria anglicky – potešila by ma adaptácia, kde by sa reálne striedali jazyky, ako tomu bolo v knihe). No v podstate som dostala to, čo som od filmu očakávala – zaujímavo natočenú adaptáciu, ktorá nejde do hĺbky, ale poteší. Film na mňa pôsobil do značnej miery ako púťové predstavenie – hravé, nápadité, pohlcujúce vo svojej detinskej jednoduchosti a afektovanosti súčasne. Je super, že každých 15 rokov vzniká nová adaptácia, ktorá ten istý príbeh zobrazí vždy inak. (a skvelý obraz Moskvy za javiskom, keď sa dej odohráva akože v Moskve; len som celkom nepochopila, prečo Levin býva na vidieku v dome pripomínajúcom skôr stodolu ako kniežacie sídlo..)

Wenders dá do svojho filmu 1 alebo 2 pesničky (napr. aj v Der Himmel uber Berlin - záver s Nickom Caveom; nehovoriac o Del-Byzanteens - kapela, v ktorej hral aj Jim Jarmusch, nevydali takmer nic a zostáva pomerne neznámou), ale tie dokážu vystihnúť atmosféru mnohokrát viac, ako geniálne skompilované soundtracky pri iných filmoch - v tomto prípade skvelý Canned Heat v cukrárni - http://www.youtube.com/watch?v=QexOuH8GS-Y - pesnička, ktorá je pre mňa esenciou road movie.

slovenský dabing - pravdepodobne zobral filmu 50% významu.

Prečo mám rada tento film - lebo trpaslíci vyjedli Bilbovi špajzu!; bol tu Radagast the Brown (, ktorý tu síce nemal čo robiť, ale je to jedna z mojich obľúbených postáv zo Stredozeme); a parádna Misty Mountain (Cold). Ale prečo Bilbo nevaril? Hobiti predsa majú variť (a jesť, a hovoriť o jedle).

Možno niekto od tohto filmu očakával odvážnejší trip - niečo na spôsob Wild At Heart. V tomto prípade ide o dobrú adaptáciu, ktorá sa drží knihy - sú to obrazy starej Ameriky 40-tych rokov podfarbené hudbou prenášajúcou na vás jej atmosféru - New Yorku, spisovateľov, stredozápadu, Californie (tej mohlo byť trochu viac), Mexika... každý v ňom nájde aspoň náznak toho, prečo má tú knihu rád (v mojom prípade bop - a ten tu bol :-) Kniha je aj v tomto prípade lepšia, pretože film na vás nedokáže preniesť všetky jej myšlienky (a slová, ktoré sú tu rovnako dôležité), ale to nič nemení na fakte, že som bola príjemne prekvapená (možno čiastočne aj preto, že som od toho filmu nič moc neočakávala). Netreba čakať na pointu - cieľom je cesta (a to, kam človeka posunie).

Tak na tento film som sa chystala niekoľko rokov (akosi mi neustále unikal) a skutočne je to výnimočná vec. (tá všetkými tu spomínaná kamera musí byť osobitá, keď za ňou stál Robby Müller. A Robby Müller je génius, bez ohľadu na to, čo práve robí - asi ťažko nájdete obrazovo tak odlišné veci ako Dead Man; Paris, Texas a My Brother Tom, ale všetky sú tým svojim vlastným spôsobom krásne. Navyše Ben Whishaw je pre mňa týmto filmom definitívne najlepší britský herec súčasnosti, ktorý dodá každej svojej postave dušu.) Tak skoro na tento film nezabudnete.