chlebo

Ono niežeby neboli tieto o niečo vylepšené Mafiánske historky zaujímavé a vhodné k večernému naťahovaniu šulínka, ale tie reči okolo od naslovovzatých odborníkov (česť výnimkám) sú asi tak hodnoverné ako nemafián Rajchel, ale v konkurencii ako je ZOO, Búrlivé kone (či ako sa to volá) a podobné pičoviny vypotila RTVS niečo, čo sa dá nazvať dôstojnou pánskou zábavou. A za to som celkom vďačný.

Nemôžem si pomôcť, tie chrachlovačky mi proste stále režú aj keď výnimočne sa mi rymejková pani spisovateľka zdala po apgrejdovaní na vidiecky, o poznanie znásilnenejší variant samej seba, ďaleko nepríčetnejšia piča ako inak tiež veľmi sympatická Kamilka s jej výstavnou baranicou. O pôvodnej chrchlovačke sa teda dá povedať, že je kúsok jemnejšia, romantickejšia a o niečo erotickejšie ladená. Stále však podporuje moju teóriu o tom, že keď sa v živote stretne vidiek a mesto, väčšinou vznikne pri pokuse o sociálny zmier jemná galiba.

V poslednej dobe priam zbožňujem filmy, kde sa nejaký pomätený kokot ( a teraz nemyslím žiadneho hipstera, ktorých takto bežne označujem) dovalí na samotu u lesa a bez udania dôvodu (ktorý neobsahuje ani drvivá väčšina takýchto zázrakov modernej kinematografie) zmasakruje nejakú, v tomto prípade hluchonemú jeblinu a pár rovnako duševne vyspelých susedov, kým slepička prejde prostredníctvom pár premís k záveru, že keď chce prežiť, musí sa brániť. Pri Flanaganovi ma však tie nedostatky nejako neudivujú, zvykol som si od neho na ten dvojhviezdový priemer a ten si u mňa od začiatku drží všetkými tými jednohubkami z jeho dielne, pretože zas vyslovene odpadová jeho tvorba nie je a zrovna pri takýchto filmoch divák, (aj keď má chuť hlavnú hrdinku zabiť za jej tuposť sám) občas potiahne za lulínka a necitlivo stisne, pri niektorých nečakane napínavých záberoch. Ale už sa rozkecávam, ako mierny podpriemer na jeden raz to ujde.... až na to, že je hlavná hrdinka tak ukecaná, to dosť žerie nervy.

Keby sa celým Spánkom netiahla tá typická žabožrútska ťaživá až uspávacia psychoatmosféra a namiesto toho by skúsili celý tento hudobne pekne podfarbený nezmysel o niečo zrýchliť a pre fajnšmekerov aj trošku dochutiť, bol by pravdepodobne na svete ďalší orgazmotvorný žánrový špeciál a la L'intérieur, avšak v tejto podobe ide len o všetko vysvetľujúci hodinu a pol dlhý prostriedok na podporu spánku s pár rušivými (a teda vydarenými) scénami a písať komentár deň - dva od zhliadnutia je takmer nemožné, lebo približne v tomto časovom intervale, ak nie skôr, vyšumí celá táto pičovinka divákovi z hlavy. Avšak pre milovníkov notoriet (áno, našiel som si nové, obľúbené a nezmyselne zložité slovo) je Dans ton sommeil kulinárska špecialitka ukuchtená na mieru.

Možnože niektorí priatelia, ktorí sa uráčia čítať moje výplody budú s prekvapením pochybovať o mojom duševnom zdraví, ale detičky zavreté dlhé roky v pivnici ma už nejak neberú. Ono, keby Wolfgang občas mierne nerozprúdil túto zdochýnajúcu party, bol by v mojich očiach divák, ktorý až do konca nezaspí hrdina. Proti skutočnej neanorektickej ani hereckej anorektickej Nataschy vskutku nemám žiadny problém, ale ak sa tento film čo i len zľahka dotýka reality, môže byť unesená so svojím tútorom, učiteľom, psychológom a pediatrom zároveň spokojná, pretože keby to nebol taký zľahka psychopatický chorý kokot, s ktorým schizofrénia šľahá viac jak apríl s počasím, pravdepodobne by sa od nudy v tej pivnici scvokatela ďaleko viac a pravdepodobne by sa ani nedožila tak bravúrneho hepyendu. Musím však uznať, že pri jej úteku som presne dvakrát decentne tleskol a mysľou mi dokonca prebehlo niečo ako slovíčko bravo. Keby som nebol toho názoru, že sa z toho dalo vyťažiť viac a menej amatérsky, capol by som tomu aj viac. Ale ako inštruktáž pre mastniakov, ktorí chcú lacno prísť k domácemu zvieratku v podobe susedovie dcérky je toto dielko priam grandiózne, to sa musí nechať.

Po nedávnej hroznej skúsenosti s The Bitch , ktorá ma na chvíľu od filmov celkovo odradila, som sa nejakou náhodou dostal k DebilInsajd. A musím povedať, že prelietavý Devil, ktorý vnikol insajd snáď každému, kto sa na obrazovke čo len na chvíľku objavil, bol ďaleko viacej sympatický a ďaleko menej artový než nejaký ten kozelpičus vo vyššie spomínanom filme a nenútil diváka ísť hlboko do svojho podvedomia a pýtať sa samého seba, prečo sa takto dobrovoľne trýzni a tým pádom aj omnoho zábavnejší a pomerne dobre stráviteľný. Vôbec ma preto neprekvapil odmietavý postoj miestnej Hororovej rady starších a nízke hodnotenie a ani argument, že takéto zametanie už niekde všetci videli... na nech, mne to ten nudný upršaný večer celkom spestrilo.

Hoc' pripravený po jemnej sondáži v tunajších vodách na miernu katastrofu, po zaživšom totálnom fiasku som ostal šokovaný a znechutený aj tak. A hoci celá čarodejnica bola neskutočne kúl, iná a superatmosferickodepresívnoešterazfakinkúl a miestne názorové autority pri sledovaní vyvrcholili, jedná sa nielen pre hororového, ale aj akéhokoľvek psychicky zdravého jedinca o prachsprostú stratu času. Ako temer objektívne zvažujúci a vysoko ctený filmový kritik, musím skonštatovať, že mierne užitočný sa predmetný snímok môže zdať napríklad ortodoxným kresťánkom, čiže vrelo odporúčam zhliadnuť v sobotu, v Deň Pána budete mať automaticky zarátanú rannú svätú omšu a nemusíte sa tralalákať cez pol dediny do kostolíka. Označenie horor - nehoror myslím ani riešiť netreba, aby bolo trefné, muselo by byť v kolónke označujúcej žáner obsiahnuté slovko pičovina , akceptovateľným by bol aj popisok chabý pokus o komédiu . Aby som potešil profesionálnejších a hĺbavejších divákov, ktorých je, ako vidím, väčšina, protirečiť ich oslavným epopejám na The Witch si dovolím len preto, že som retardovaný kokot, ktorý na ukojenie potrebuje primitívny film, pri ktorom, ako často spomínam, môžem krochkať a rozhadzovať okolo seba popkorn, prípadne sa zaslintať a výdatne sa popolievať salsa omáčkou (alebo proste nič nevidím na znepokojujúco rozvláčnych fundamentalistických pičovinách). A v posviatkovej atmosfére, ovečky moje, môžem Vám odporučiť len jedno - ja (baránok) som sa už za vaše hriechy obetoval a túto tortúru podstúpil a horko ťažko sa pozviechal z mŕtvych. Nepodstupujte dobrovoľne toto svetské utrpenie. Amen.

Ďalšia megasupa teen lavstory a zároveň dokument vypovedajúci o intelekte americkej mládeže (aby sme boli féroví k chlapcom a feministickí ako je to dnes globálne obľúbené, tak uveďme, že tentokrát sa jedná len o intelekt ešte ani nie dospievajúcich píč). Pekne sa tu ukazuje, že či je americká trinástka otčimom a rokmi skúseností ošľahaná kurva, alebo rodičmi hýčkaná a ostatných ľudí odpudzujúca panna, je v podstate úplne jedno, stačí obom spomínaným elementom jebnúť do ruky výdobytky modernej technológie a hneď je evidentné, že tuposť oboch porovnávaných subjektov je totálne rovnaká, pričom vôbec nezáleží na tom, či sa dotyčná najradšej hrá s plyšovými medvedíkmi, alebo preferuje desať centimetrové prvou erekciou posilnené zázraky v nohaviciach trinásťročných spolužiakov - keď sa dostanú k rovnakej hračke, a teda webke a sociálnym sieťam, dopadne to vždy rovnakým fiaskom, až by to aj diváka začalo nudiť, ale keď k tomu prirátam svoju povestnú škodoradosť a slabosť pre podobné prasačiny, plus tie dve chutňučké skautky, ktoré mi sem prišli predať sušienky a momentálne mi nariekajú v pivnici, odrátam rozvláčny úvod plný teen útrap a zameriam sa na to podstatné, vyjde mi z toho celkom pozitívny záver. Navyše, pre rozhľadenejšie trinástky, prípadne pre doteraz zaslepených rodičov, celkom poučná hodinka a pol.

Satan by si mal zrejme pred tými dverami trochu poupratovať, potom sa na svet jedno za druhým (ko)kotia čím ďalej, tým viac krutohustí Satani a Satanice a chudák divák - primitív, ktorý len tak tak prežil Omen bez toho, aby ho ako uznávanú klasiku nedopičoval, je rázom postavený pred strnulú, ako večnosť sa ťahajúcu telenovelu, kým sa temnému neschopákovi konečne podarí ušukať malé Satanča a tým pádom príde slávnych a o niečo menej monotónnych, vrelo očakávaných 15 minút, ktorých to bolo hodné. A keď som sa už načisto prebral a zamyslene skúsil uznať, že výsledok, po prieťahoch dlhších než v priemernom súdnom konaní v SR, by bol ešte celkom stráviteľný a mohol by som si pri ňom sentimentálne zaspomínať napríklad na taký Prípad číslo 39, tak prišiel vskutku grandiózny záver a moje pozitívne myšlienky okamžite prerušil. V skratke, tušiť, kde má Satanáš dvere, tak sa mu za tento rozvláčny zvratok vyserem pred rohožku.

Možno keby si Lauren pred celou tou opatrovacou srandou doma pozrela Housebound, tak by v tom dramatickom finále neostala až tak prekvapená a my , ktorí sme Housebound videli, môžeme len konštatírovať, že ten malý porcelánový gej by totálne prepadol, nebyť toho zaujímavého záveru a vychytaného, rozprávkovo šablónovitého prostredia.