Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Akční
  • Komedie
  • Drama
  • Animovaný
  • Sci-Fi

Recenze (211)

plakát

Mzda strachu (1977) 

Originál som zatiaľ nevidel, začal som touto prerábkou od legendárneho Friedkina a panuje celková spokojnosť. Hlavne v druhej polovici kedy sa už nasadne do nákladiakov začne to pravé napätie zabalené do špinavého vizuálu odohrávajúceho sa v stredoamerickej džungli. V prvej takmer polovici môže divák nabyť dojmu, že sleduje iný film, taký pocit som mal aj ja, pretože som bol oboznámený so synopsou filmu a nákladiaky stále nikde. Režisér nás najprv potrebuje zoznámiť s hlavnými postavami a vysvetliť prečo sú tam kde sú, pred čím utekajú a nikam sa neponáhľa. Roy Scheider bol charizmatický vynikajúci herec, bude sa vám páčiť. Vyzdvihnúť by som chcel hudbu, v ktorej majú majú prsty samotní Tangerine dreams. Myslím si, že sa filmu dobre darí predať divákovi pocit realizmu, špinavosti, stresu a pocitov hlavných postáv, má svoje kúzlo a zanechá v človeku určité pocity. Film mal veľmi náročnú produkciu a navyše bol vypustený do kín v roku prvých Star Wars, takže osud mal dopredu spečatený a stal sa skrytým klenotom. Ale už len v porovnaní so snímkami od Friedkina ako Francúzska spojka alebo Exorcista tieto pocity a emočné vyťaženie nebudú tak silné. Pre mňa stále ešte nadpriemerných 70%.

plakát

Francouzská spojka II (1975) 

Jednotka Francúzskej spojky mala otvorený koniec, príbeh osobnej vendety Pepka sa dvojkou uzatvoril. Dvojku už režíroval iný režisér, ale zachováva si ducha pôvodného snímku, aj keď miestami stráca tempo, holt jednotka na čele s Friedkinom nastavila laťku veľmi vysoko. Aj tu sa nachádzajú zaujímavé scény, najmä absťáky a realisticky zobrazená odvykačka hlavnej postavy, podobne ma prekvapili, aj keď je to detail technického rázu, FPS pohľad pri záverečnej honičke. Gene Hackman hrá svoj štandard a na konci sa konečne po chvíľach hrôzy dočká a divák môže byť so záverom jeho príbehu spokojný. Oba diely som videl deň po dni, dvojka je poctivá kvalitná práca, aj keď miestami stráca dych a tempo, možno aj ten Gene je trošku menej výrazný, zatiaľ čo jednotka je dávno tou legendou, ktorá sa už veľmi ťažko mohla prekonať.

plakát

Francouzská spojka (1971) 

Film, ktorý nezostárol, legendárny režisér, ktorému neskôr diabol takmer zničil kariéru nakrútil legendárnu kriminálku naturalisticky ukazujúcu boj polície proti narkomafii. Žiadne vtípky a buddymovie ako Smrtonosná zbraň, Friedkin na to ide realisticky, drsne, kamerou a strihom sa snaží byť autentický. Do drsného krimi filmu musí byť obsadený aj drsný poliš, čo si nejde pre ranu ďaleko, ktorého bravúrne stvárnil Gene Hackman, táto rola ho, trúfam si tvrdiť zlegendarizovala. Jeho naháňačka s nadzemkou a búračkami je spomínaná vo všakovakých rebríčkoch kultových filmových scén. Pravá nefalšovaná krimi, ktorou sa nechali inšpirovať tie ďalšie, ukázala smer, bola právom ocenená, a ani po vyše 50 rokoch nestratila nič zo svojej kvality, napätia, nadčasovosti.

plakát

Hraje skupina Spinal Tap (1984) 

Pre mnohých asi menej známy film, ale o to zaujímavejší, Rob Reiner tu začínal, ale postupne sa etabloval na vyššie režisérske úrovne a v tomto prípade nám priniesol "rockument" ako sa patrí. Má síce krátku stopáž, ale užijete si kopec srandy, na malom priestore dokážu hlavní predstavitelia ukázať humoru viac ako dosť a eště to robia štýlom kamenných vážnych tvárí. Film je jedným z prvých tzv. mockumentov, teda filmov len sa tváriacich ako dokument a Rob Reiner to zvládol vynikajúco, ukázal, že je tým typom hravého režiséra. Podarilo sa mu nás preniesť do života fiktívnej metalovej skupiny 80. rokov so všetkými slasťami i starosťami s tým spojených, dokázal to zobraziť neprehnane vtipne, kriticky, miestami až karikatúrne. Hlavné postavy sa do kamery dívajú úplne vážne, aj keď z ich úst vychádzajú totálne nezmysly, rádoby filozofické úvahy, ale to je účel, v konečnom dôsledku to nevyznie nejako trápne alebo nudne. Z hudobnej stránky veci nemôžete čakať vypalovačky typu I want out od Helloween, ale niektoré piesne náznaky chytľavej melódie obsahujú. Film sa stal právom kultovým dielom, v Amerike možno aj tou povestnou legendou. Pre mňa ako fanúšika metalu 80. rokov táto téma nieje úplne neznáma, bavilo ma to pozerať, nasmial som sa dosť, určite 80%.

plakát

Ulice Cloverfield 10 (2016) 

Prvotina Trachtenberga, ktorý sa následne preslávil mojim obľúbeným Preyom. Videl som aj pôvodný Cloverfield, ale neriešil som, či to patrí do rovnakého univerza alebo je to zhoda názvov. Jedná sa o komorný katastrofický mysteriózny triler, ktorý vás nechá hlavne v prvej polovici dumať nad tým, či veriť alebo neveriť Johnovi Goodmanovi, raz film naznačí, že hovorí pravdu, potom to zas vyzerá, že je to pekný psychouš, ako na hojdačke, aby ste na konci filmu zistili, že tá najbizarnejšia možnosť je pravda. Napätie funguje kedy má a kedy to režisér chce, v polke tempo trochu poľaví, aby sme sa čo to dozvedeli aj o postavách, ktoré sú tu mimochodom za celý film len tri a na nich je vystavaný príbeh, čo teda klobúk dole pred režisérom. Pár nelogických vecí sa tu nájde, to je zákon prakticky v každom podobnom filme, nad tým by som sa nezastavoval, ale skôr by som riešil ten koniec, tam ma napadá len jedno - wtf? Znova poklona režisérovi za odvahu zmeniť žáner z psychologického stiesneného trileru na sci-fi akčné postapo, hľadel som a nespustil oči, ono to bolo na konci zábavné, napínavé, zároveň veľmi prekvapivé, také zakončenie som naozaj nečakal, spoilery nemám rád, ale jedna scény ako z Vojny svetov, takže v konečnom dôsledku som spokojný a dávam palec nahor a zároveň chápem výčitky ostatných k záveru, nemusí sedieť každému. Za mňa čistých 70% a odporúčanie.

plakát

U konce s dechem (1960) 

Kultové dielo francúzskej novej vlny od experimentátora Goddarda, v hlavnej úlohe s jeho dvorným hercom, vtedy ešte začíbajúcim Belmondom. Na svoju dobu prelomové dielo, ktoré dalo zbohom klasicky vystavanému filmu, predstavilo nový druh hrdinu, respektíve antihrdinu, ktorý je tak sympatický, charizmatický a voľnomyšlienkársky až mu musíte fandiť, aj keď spácha hrozný čin. Dej je vedľajší, naratív minimalistický, riešia sa tu hlavne existenciálne otázky, ono legendárne byť či nebyť, to je o čo tu ide a samozrejme filozofia lásky, zrady, krimi zápletka na pozadí jen len pozostatok z predchádzajúcej konzervatívnej doby, inšpirácia neorealizmom je jasná. Film je viac ako 60 rokov starý, niekedy pôsobí nechcene vtipne až naivne, nebude už pre každého, aj cez svoju krátku stopáž môže, vzhľadom na svoje filozofické miestami až zbytočné rozhovory, ktoré už tak minimalistický dej nikam neposúvajú, pôsobiť nudne, nezajímavo, experimentálne, ale nič to nemení na tom, že sa jedná o legendárny film s legendárnym Belmondom a ďalekosiahlym vplyvom na ďalší vývoj filmu, zrovnateľný s priemyslovou revolúciou pre ľudstvo.

plakát

Zóna zájmu (2023) 

Minimalistický, artovejší a takmer lyrický príbeh o krásnej rodinnej idylke jedného "borca", za ktorého domom, za stenou sa odohrávajú celkom odlišné, možno podobne idylické, možno nie príbehy, režisér to už necháva na divákovej predstavivosti, ale zvuk spoza stien, ktorý musím vyzdvihnúť, čo to naznačuje. Rudolf sa vzorne stará o svoju rodinku, chodí do práce a z práce, rieši spaľovanie "nákladu" a podobné bežné každodenne strasti. U tohto filmu je predpoklad, že divák už čo to o Osvietime a celkovo koncentračných táboroch videl, čítal, počul, potom už to čo sa deje na pozadí dáva zmysel, ten kontrast medzi spomínanou idylkou a tým peklom čo sa deje za múrmi nacistickej bašty snov. Film neukáže striktne nič z druhej strany, nato tu máme iné emocie ždímajúce filmy, spolieha nato, že si budete všímať detailov a okrajov jednotlivých mizanscén, v ktorých sa toho odohráva viac ako by sa zdalo, uvidíte vrcholky komínov, strážnych veží a podobne, o toto šlo autorovi, ktorý ukázal, že aj po 80 rokoch je holokaust ožehavé téma a dá sa stále stvárniť originálnym spôsobom. Film nemusí vyvolať zimomriavky u každého, pre mňa osobne je toho minimalizmu až príliš, ale určite palec nahor a európska kinematografia má ďalší kvalitný zárez hodný veľa ocenení.

plakát

Duna: Část druhá (2024) 

Neviem aký budem mať pocit za hodinu, zajtra alebo za pol roka, ale teraz tesne po kine mám taký, že som videl jeden z najlepších filmov, čo som kedy vôbec zhliadol. Pocit sa ešte znásobuje tým, že som veľký fanúšik sci-fi a veľkolepých výprav a dostal som to ultimátne sci-fi, po ktorom od prvej Duny moje srdce bažilo, má to všetko, skvelú réžiu, adaptovaný scenár je spracovaný a hodný Duny, herecké výkony sme videli už v jednotke, že sú na vysokej úrovni, výprava, proste a príbeh, ku konci som takmer nedýchal. Tie vizuálne orgie, čierne slnko a podobne, to sa nedá popísať slovami, to sa musí vidieť. A ešte musím vyzdvihnúť znovu Harkonenov a výkon Austina Butlera, nové postavy sa tu nevyskytujú tak frekventovane, ale Austin si berie každý záber pre seba, keď už tam je. Každý záber je premyslený akoby dýchal svojim životom, cgi nieje ani chvíľkovo nejako prepálené, film je tvorený srdcom a veľa peniazmi a je to sakra vidieť, Denis Villeneuve sa dostal definitívne do najvyššej ligy, a keď takto bude pokračovať, tak mu aj sám veľký Nolan môže zobať z ruky. Po jednotke musím napísať kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ. Jednoznačný mustsee titul nielen roku, adept na veľa veľa ocenení. Čo na záver, svet už nebude rovnaký, no dobre možno preháňam, ale TOTO musíte vidieť. Ďakujem a 1000000x bravooo!!!

plakát

Mluv se mnou (2023) 

Tak čítam, že to je prvotina autorov, klobúk dole. Áno je to ducharina, ktorá má tú svoju šablónovitú kostru, zoznámíme sa s hlavnými postavami, načrtneme ich vzťahy, niečo sa vyserie, zistíme ako to napraviť a nakoniec musí byť nejaký ten cliffhanger. Ale záleží na tom ako je to podané a tu musím vzdávam poctu za konzistentnosť, za to že sa to nezosype pod ťarchou klišé, trapných ľakačiek a iných lacných trikov, ktoré už dávno nefungujú. Máme tu všetko a ničoho nieje viac ako by malo, príbeh jednoduchý, ale svojom spôsobom originálny, sympatické neopozerané postavy, ktoré hrajú solídne a civilne, a ako v podobných filmoch, nebijú vám každých 5 minút do očí tie obrie nelogičnosti deja, či v chovaní postáv. Je to výborne zvládnutý duchársky horor, ktorý udrži v napätí, a ktorý ešte dokáže nenásilne riešiť rodinné vzťahy a zmierovanie sa so smrťou blízkeho. A koniec veľmi trefný, páčil sa mi. Nieje to top filmovej tvorby, ale v rámci žánru určite vysoký nadštandard.

plakát

Anatomie pádu (2023) 

Tak som konečne zhliadol túto velebenú, na niekoľko Oskarov nominovanú a oceňovanú vzťahovú súdnu drámu a pokiaľ začnem od konca, chcem napísať, že aj keď tento film nevytvorili Slováci, tak som aspoň hrdý nato, že vzišiel z európskej produkcie. Jedná sa totiž o veľmi pôsobivý a režisérsky precízny konverzačný snímok, samozrejme na čele s vynikajúcou, pre mňa doteraz neznámou Sandrou Hűller, ktorý sa teda väčšinu času odohráva v súdnej miestnosti. Necháva diváka ako aj všetky postavy v dlhej nevedomosti, film síce postupne niečo formou retrospektívy zo vzťahu postupne odkryje, ale aj tak ani na konci, aj keď dôjde k rozsudku, si nebudeme asi istí ako to vlastne bolo, film s týmto mysterióznom pracuje skvele, dopomáhajú k tomu samozrejme kvalitné herecké výkony, aj mladý herec to dobre zvláda, hlavná hrdinka sa javí celkom chladne a dokáže nechávať diváka na pochybách, v súdnej sieni je to správne napätie a neustále čakáte na prelomový dôkaz o vine, či nevine a ten neprichádza, tento film nieje o nejakých cliffhangeroch, snaží sa tváriť realisticky a presvedčil o tom aj akadémiu, vďaka čomu bude mať teraz Oppenheimer priamu konkurenciu a môj názor je, že oprávnenú. Myslím, že film dokázal to čo dokázať chcel, jeho pomalosť nemusí byť každému po chuti, ale jeho kvalita je nespochybniteľná. Bravoo!