murakamigirl

Nedá sa od toho odtrhnúť zrak. ... umelecký dokument , ktorý servíruje svet v pôsobivých obrazoch, kapitoly pozemského života v nových významoch, pozoruhodných súvislostiach. Najviac si ma podmanili- "nebeská" časť, lietadlová scéna, demolačná scéna (budovy obraciace sa na prach), úchvatné zábery najrôznejšej strojovej výroby, svetelná game nočných mrakodrapov...... Koyaanisqatsi by som si s chuťou zopakovala- nie preto, na čo poukazuje, čo hodnotí, ale čisto len kvôli Reggiovmu vizuálnemu umeniu a monumentálnej atmosfére. Pravda, v niektorých momentoch sa dostavil pocit prehnanosti hudobného sprievodu- napr. pohľady na hustú elektrifikáciu v lone odmietavej prírody- párkrát je zbytočne apokalyptický. (Sila je v obrazoch a také motívy ju udúpajú, až predkladané významy môžu pôsobiť tak nejak falošne...) Na záver vyzdvihnem fantastický strih, často extrémne prekvapivý. 80%

Ubehli roky, filmové i reálne, hlava Dona Corleone zošedivela, obchody siahajú po prívlastku legitímne, Krstný otec vyfasoval cukrovku a cíti, že je múdrejší...... A tie minuté roky Krstnému otcovi (=filmu) pristanú. Pristane mu nová spoločenská situácia, nové tváre, korupčné pozadie i temná cirkevná zápletka. Garcia kráča strhujúco po Pacinovom boku. Vynikajúca rozlúčka so sicílskym rodom (aj keď i u mňa na 3.m.). "Zbohom, priateľu. Mohli ste žiť o trochu dlhšie. Bol by som bližšie k svojmu snu. Boli ste tak milovaný, Don Tommasino. Prečo sa mňa tak báli a vás tak milovali? Nebol som o nič horší. Chcel som konať dobro... Čo ma zradilo? Rozum? Srdce? Prečo sa tak zatracujem?..."

"Nie je to nemožné. Všetko je možné." "Nie je šanca sa k nemu dostať!" "Tom, prekvapuješ ma. V živote máš jednu istotu, pokiaľ nás dejiny niečo naučili- zabiť je možné hocikoho. ...... Rocco?" "Obtiažne. Nie nemožné." "Dobre." Inak už poviem len to, že nemám názor na to, či je Part II lepšia alebo horšia ako Part I. Je to teda pekelne ťažké vyjadriť a navyše by sme tým jeden z týchto filmových zážitkov nevyhnutne "odľahčili", a to ja robiť nebudem... Pre mňa má dvojka zaujímavejší dej, (obľúbenca) Ala Pacina v Kmotrovom kresle a aby toho nebolo málo, ešte aj Roberta De Nira. Nie je o čom, musí mi byť milšia...

(Ne)zamlčujúc fakt, že celý film je vlastne jedna obľúbená scéna, úplne najradšej mám a do najenormnejšieho vytŕženia ma uvádzajú fantastický úvod, scéna v reštaurácii končiaca zabitím Sollozza a McCluskeyho a rozhovor Dona Corleoneho s Michaelom. Tieto segmenty unikátne odohrané, unikátne prevedené by nepochybne patrili medzi to naj naj naj, keby pravdaže Kmotr patril medzi materiál, kde niečo podobné ide rozlišovať...

Dá sa to krásne prirovnať k Hlave XXII- k románu a samozrejme k adaptácii (1970), ale Kubrickovo videnie je ešte oveľa, oveľa, oveľa pôsobivejšie ako to Nicholsovo. Presne ako v Hlave, i tu nahliadame na nezmyselnosť a zvrátenosť vojny cez okuliare irónie, absurdnosti a totálnej obmedzenosti. Stezkami slávy ma milý Kubrick celkom proste a dokonale rozšrouboval. To na mňa pokojne mohol nechať zhodiť 10- tonový balvaník, vygumovalo by ma to rovnako a promptnejšie. Myslím, že netáram, keď poviem, že doposiaľ nič vo mne neprebudilo pobúrenie, hnev, zúfalstvo a bezmocnosť v takej strašidelnej koncentrácii ako Stezky slávy. Nepamätám iný film, počas ktorého by som vypľúvala nadávky ako dáky mariňák a ktorý by ma "vyniesol" do takej r_ti ako Stezky slávy. Ktorému dať verbálnu podobu by bolo tak nadľudské a súčasne tak, tak nezmyselné. Ja som v závere túžila kopať, vrieskať, zabíjať..... vyplakať a vykričať tú ohromnú nespravodlivosť a holú márnosť. No neboli už ani slzy, ani zvyšná energia, ani zmysel, ani žiadne cesty slávy.

Ako koktejl s poriadnym ľadovým základom, ktorý nielen vyzerá efektne, ale aj chutí premyslene a správne mrazí a pri ktorom ani nezbadáte, ako padol. Tykwerov film hýri inováciami, nápadmi, energiou a napätím. Jedinečný koktejl možno povedať stvorený na dupľovanie.

Úplne najviac namäkko som z HUDBY a z FORMY, akú Tarantinove historky z podsvetia tvoria. Nejde síce o presnú trefu do môjho vkusu, ale je to šialená paráda. Absolútne najobľúbenejšia "historka": Vincent Vega & žena Marsella Wallaceho...... "Toto je pre teba morálna skúška, či zostaneš lojálny, pretože lojalita je dôležitá..." (Teória, tá problémy nerobí...)

Veľmi dobre spracovaný príbeh o tom, aké je (i v súčasnosti) dôležité poznať tradície svojho národa- pretože tým môžme spoznať alebo aspoň lepšie pochopiť sami seba, o priateľstve, spolunažívaní a bratstve. Audiálna a vizuálna stránka robia prenádhernú atmosféru. Spolu s prejavom Keishy Castle- Hughes spustili u mňa viackrát nečakané gejzíry sĺz... Cítim to na 4*, ale nič markantné, čo by bolo na škodu, nenachádzam.

The Constant Gardener mi daroval jedno užitočné poznanie- ale o tom potom... Vyprovokoval ma k intenzívnemu uvažovaniu a tak, ako to bolo zamýšľané, k znepokojivým myšlienkam- o filme a jeho pretínaní s realitou, ale tiež o tomto komentári- totiž- ako bude vyzerať. Obe odpovede sa dokonale zahmlievajú. A ja nemám ani tušenia, čo z toho vznikne...... Priznám sa, že obsah porazila forma. Ešte stále sa mi pekne vybavujú obrazy a zvuky Nepohodlného. Ak by som mala oceniť iba 3 veci, stali by sa nimi veľkolepý strih, dramatická a atmosférická kamera (plus hudba) a to správne meno režiséra (Fernandovi Meirellesovi podobné sociálne témy neprerastú cez hlavu.) Fiennes- vynikajúci kľuďas, ale strašne, ešte viac sa mi páči prejav Weiszovej... Scenár si udržiava pokľudnú drsnosť a tajnostkárstvo- to druhé i tam, kde už však žiadne okolky robiť netreba. Práve to kumulované zahaľovanie- alebo skôr odďaľovanie- a tým i naťahovanie stopáže mi vadilo úplne najviac. V úvode som hovorila o užitočnom poznaní, že? Tak tu ho máme: nemám rada konšpiračné snímky. Som z nich skľúčená. Pripomínajú mi ten hnusný chaos na Zemi, ozónové diery ľudského snaženia...... 75- 80% (Samozrejme to nijako nevplýva na tieto percentá!)

Fantastická štylizácia komiksu na celuloid- treba to vidieť, opisovať- to by sa minulo účinku. Do temného, čiernobieleho Mesta hriechu len občas zablúdia farby- vládne červená- o bitky a súboje nie je núdza, nad krvou z obetí by zaplakala nejedna darcovská organizácia a tvorcovia ju nezobrazujú len v ostrom kontraste sýtočervenej, ale práve častokrát v neklasickom bielom šate- ako snehobiele skazonosné škvrny. Ostatné sa dá charakterizovať pomerne jednoducho: vysoká koncentrácia známych tvárí a vydarená výstava sexi ženských na trámoch akčnej krvavej zápletky. Ono tá vojna medzi prostitútkami na jednej strane a políciou a mafiou na strane druhej by mohla byť pútavá, ale to by sa musel cítiť divák hlavne nejakou súčasťou deja, nie byť len absolútne chladným pozorovateľom. Hoci nám Marv, Hartigan i Dwight ponúkajú svoje myšlienky- všetky 3 postavy vedú časté monológy, tým sa paradoxne od diváka vzďaľujú. Až na Dwighta (charizmatický Clive Owen), o ktorého som si ako o jediného z obyvateľov Sin City robila starosti. Bude to zaiste zaujímavou postavou, čo schytal, menej monológmi a ako inak, samotným Owenom. Scény s ním boli radosťou... Nik ďalší už vo mne žiadne pocity nevyvolal. Hrdinovia padajú ako zrelé hrušky a mne je to srdečne ukradnuté. To, čo chcel Miller svojím komiksom povedať, mi je vlastne ukradnuté tiež. Zrejme ide o svojskú metaforu, ktorou nám chcel pripomenúť, že: sme obkľúčení temnom, ktoré nás neustále ohrozuje, že boj proti nemu sa oplatí viesť, že nie, bez viery to nepôjde a že vždy tá nádej na svetlejšie ráno existuje- lenže... to už dnes vo filmoch hľadať netreba. (Mnohým to už vychádza ušami.) Keby sa hodnotilo iba vizuálne prevedenie- 1,5* naviac. Lenže tak to nefunguje. 65%. P.S.: Skvostný záber: mladá prostitútka (Alexis Bledel) kráča tmavou uličkou obvešaná bižutériou a krížmi, ktoré svietia do žeravobiela a prepaľujú tú čerň okolo...