Anderton

Villeneuve mal pred sebou ešte ťažšiu úlohu, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Už totiž neadaptoval knihu, ale novým filmom akoby vytváral aj jej logické pokračovanie. No a diváci si v roku 1982 mohli stále myslieť, že to na zemi o takmer 40 rokov neskôr môže vyzerať ako v Scottovej temnej vízii. Villeneuve však musel príbeh koncipovať ako čisto fikčný svet, k tomu našemu alternatívny. Nakoniec je ale podstatné, že BR 2049 funguje vynikajúco na poli vizuálu, psychológie postáv, logiky deja, motivácií a prepojenosti na udalosti pôvodného filmu. Ak sa tak zamyslíme, rozvíjaná zápletka je vlastne asi tá jediná logická, kam sa dalo vydať. Villeneuve ohromí aj svojou filmovou rečou na všetkých úrovniach, či už prepracovaným dizajnom až po premyslené metafory. Niektoré zdanlivo bezvýznamné repliky dodajú zmysel scénam zobrazeným hodinu vopred a z týchto kombinácií zase vyplývajú dôležité myšlienkové roviny filmu. Dosť možno najodvážnejší experiment na poli vysokorozpočtového trikového veľkofilmu tohto tisícročia. Takýto pomalo rozprávaný film tak ľahko nenájdete ani na filmových festivaloch, takže očakávam veľkú kontroverziu a množstvo unudených divákov, (nielen) ktorí nie sú v tejto tematike až tak in. Začína sa ukazovať, že kto sa stále viac a viac vkusom odkláňa od novšej Villeneuvovej tvorby, podobne ako to sledujeme aj u Nolana, toho tento film sklame.

Vo svojej podstate bláznivá situačná komédia, kde je ale humor rovnako podstatný ako Klugeho metaforické komentáre ku všetkému možnému. Pod komediálnou veľmi hrubou šupkou sa totiž skrýva veľmi vážny film. Každopádne asi jediný jeho film, pri ktorom sa zabaví aj menej náročný divák, ale to iba tipujem. Hlavná postava sa volá Rieche, začne mu strašiť na maják pri vedení bezpečnostnej službe v podniku a mení to tam na svoju Reiche. Podobných drobných narážok tu je zase toľko, že by to chcelo všetko podrobnejšie zapisovať. Reicheho heslo je mimochodom učiť sa, učiť sa, učiť sa...

Do istej miery pocitový film, do istej miery zase film s celkom rozvinutým dejom. Na ploche 20 minút tu Buchelová strieda pomerne často prostredie, čo dodáva Magic moments slušný rytmus a pôsobí tak film celkom pestro. Inak taký feel good indie malý filmík s nejakými tými temnejšími, menej magickými momentami.

Scenáristka Linda Aronsonová hovorí o krátkych filmoch ako o vhodných prostriedkoch pre prezentáciu prvého dejstva. A takto vnímam aj Blaškov film. Ten končí v istom zaujímavom momente. Vlastne hneď v dvoch, pre každého protagonistu absolútne odlišných a otvára sa tu množstvo fabulácií, ako by ich osudy mohli ďalej pokračovať. Ak by sa Blaško rozhodol z Atlantídy urobiť nakoniec celovečerák o tom, čo bolo ďalej, nebol by som vôbec proti.

Disconnect je z roku 2012 a pravdu povediac po piatich rokoch už nie je tak žhavý. Dôvodom je fakt, že problémy v zaujímavých, rytmicky zostrihaných a dobre zahraných príbehoch sú už dnes tak samozrejmé, že som mal pocit, akoby film poukazoval na to, čo je každému jasné. A aj pred tými piatimi rokmi už nebol najaktuálnejší. Taktiež mozaikovitým spracovaním by sa najlepšie hodil do módnej vlny týchto filmov v prvej polovici nultých rokov. Svedčí mu ale paradoxne menšia odozva v kritických a diváckych kruhoch a tak mu držíte viac palce, ako vysoko oceňovaným slávnejším bračekom. 70%

Prvý krát v živote som videl film o zemetrasení v Arménsku. Samotný priebeh udalosti je nakrútený veľmi profesionálne, uveriteľne s dostatočne kvalitnými trikmi. Pri námete a technickom spracovaní ale výraznejšie klady končia. Scenár ponúka očakávané klišé v každej z viacerých dejových línií. Záchrany na poslednú chvíľu, prehnane sentimentálne scény úmrtí a opätovných stretnutí v troskách , nálezy ľudí pod zrútenými budovami v relatívne pohodovom stave bez pitia vody v priebehu štyroch dní atp. Záverečné titulky však objasňujú, že scenár sa snažil vychádzať zrejme z osudov skutočných ľudí a spätne aj tie klišé až tak nevadia. Každopádne viac dokumentárnosti na úkor sentimentality by určite sympatickému dielku iba pomohlo. Inými slovami klasický komerčný, remeselne zvládnutý film internacionálneho štýlu a nie príliš určený pre festivaly.

Rozlúčka so včerajškom si vyžaduje určitú znalosť stavu nemeckej spoločnosti 60. rokov, takže aj keď sa dá premýšľať nad filmom aj vo všeobecnejších rovinách, s plným pochopením mohol a stále musí Kluge počítať najmä pri domácich intelektuáloch. Prípadne máte šťastie a o filme vám po projekcii niečo "málo" povie Thomas Elseasser, ako sa stalo dnes na VŠMU. Kluge vo svojom debute pôsobí tak sebaisto, akoby išlo o desiaty film myšlienkovo vyzretého režiséra. Takže možno stačí iba vedieť, o čom nakrúcate a mať k dispozícii kvalitný štáb. Klugeho rozhodnutie nakrúcať čiernobielo vo vás môže zanechať pocit, že Nemecko tohto obdobia, ale aj obdobia o dekádu neskôr v Strednej ceste je to najhoršie miesto na život. Cítim v tom značnú autorskú iróniu.

Divák motiváciám postáv vďaka precíznej réžii a hereckým výkonom porozumie, ale postavy navzájom samé seba pochopiteľne už chápu menej. Je to v odlišnosti pohlaví a v generačných rozdieloch. Ale najmä v tom, že život nemá logiku a nedá sa naplánovať. Mimochodom ide o značne odvážny film o päťdesiatnikovi, ktorý sa zaľúbi do dievčaťa vo veku svojej dcéri a pri sexuálnych scénach sa nikto, teda skôr herečky, nehanbia vyzliecť. Na mnohých divákov bude takéto spracovanie pôsobiť úchylne, nerealisticky, gýčovo a neprekusnú sentimentálnu Morriconeho hudbu. Čiastočne sa s nimi stotožňujem, ale filmu vnútorná logika nechýba.

Zrejme zámerne zacielené na tie najjednoduchšie nemecké ženy.

Snáď jedinou chybou na kráse tohto na dialógoch a monológoch postavenom filme v jednej miestnosti je fakt, že každému je jasné, kto má pravdu, akokoľvek je to kruté. Za jeho najväčší klad potom považujem argumenty žalobkyne, ktoré sú natoľko silné, že o tej pravde začnete reálne pochybovať. Je potom na šikovnosti obhajcu, aby našiel protiargumenty a vyslovil ich tak, aby vás a súd o tom, že skutočne ide o pravdu, presvedčil. Námet ako z Bostonských prípadov, kde som ale na takýto prípad neviem prečo zatiaľ nenatrafil.