geimz

Veľmi výživné a mäsité akčné scény inšpirované školou Johna Wicka, avšak natoľko podkopávané podpriemerným scenárom, že zážitok vie rýchlo vyšumieť z hlavy.

Najlepší superlatív, aký viem Bronu dať je to, čo som si vlastne uvedomil po dopozeraní prvej série - a to, že je to seriálový ekvivalent Nesbových najlepších detektívok. Štyri série s našlapanými zápletkami, silnými, omylnými postavami, kruté zvraty na míle vzdialené od zaužívaných plotpointov Hollywoodu a štyri výborné prípady.

Prvé dve série dopozerané s maximálnym sebazapretím a vlastne len vďaka akémusi masochistickému potešeniu z toho, akú stupiditu scenáristi vpíšu do deja a ktorá postava sa zachová čo najviac nelogicky. A to pritom po prvých dieloch cíti človek isté nadšenie zo slušne dávkovanej akcie a je zaujatý spoznávaním charakterov lupičov, no diel po dieli sa nenápadne vkrádajú scenáristické barličky, ktoré prechádzajú cez logické kiksy až k absolútnym oko-prevracajúcim plot-holes, ktoré urážajú inteligenciu diváka a podkopávajú celý seriál. Čerešničku na torte si však zaslúži hlavná vyšetrovateľka - tak zúfalo zle napísanú postavu som nevidel už neviem koľko. Koniec úboho predvídateľný a plný klišé, ostáva mi rozum stáť nad vysokým hodnotením, len vďaka ktorému som sa do tohto seriálu pustil. A to, ako si každá druhá postava (vrátane úžasnej hlavnej vyšetrovateľky) vytvorí ľúbostný vzťah na život a na smrť s človekom, ktorého pozná sotva 48h, to je na smiech.

Malý technologický zázrak, ktorý Roger Deakins povyšuje na veľký umelecký zážitok, a ktorému duo Newman-Mendes už tradične vtláča silné emócie. Premisa veľmi, veľmi jednoduchá, ale film je jednoducho audiovizuálne médium a všetky jeho možnosti sú v 1917 v plnej kráse predvedené.

Trochu by som ubral na tej sláve, pretože Knives Out nakoniec nie je nejakým žáner definijúcim filmom či detektívkou dekády. Je to mierne svojská (istými postavami a humorom) Christieovka, ktorá má celkom chytrý scenár, áčkových hercov a fungujúci zvrat na konci. Zabavil som sa, no z repertoára Agathy by sa dalo vytiahnuť 30 ďalších príbehov s podobnou šablónou a previesť s nejakou režijnou invenciou na filmové plátno, takže o prílišnej originalite či nápaditosti nemôže byť reč.

1. séria - 75% Hrozne nevyrovnané. Prvé dva, tri diely, aj keď majú ďaleko do dokonalosti, navnadia dobrou atmosférou, hudbou, príbehom a zvýraznia ten evidentný veľký rozpočet - a potom prídu ďalšie 3 diely, ktoré točili a napísali ľudia, ktorí zrejme zaspali dobu o 30 rokov a neuvedomujú si, že epizodický formát je prežitok. Keby aspoň tie epizódy sú samé o sebe zaujímavé, ale ony sú nudné, predvídateľné, s Bčkovými side postavami a scenárom jak z Xeny. A potom prídu posledné dva diely, zas sa focus presunie na hlavný príbeh a kvalita sa vyšvihne o dva stupienky vyššie. Pri 8 dielnej sérii je toto ale hriech.

1. séria - 80% Milujem hry a milujem knihy a dalo sa čakať, že materiál tohto rozsahu bude pre Netflix fuška (vždy som dúfal v HBO, ale čo už). A ono je to v podstate milé prekvapenie, pretože to najpodstatnejšie funguje - Cavill ako Geralt, nosná dejová linka a väčšina adaptovaných poviedok. Škrípe to v castingu (Vilgefortz mi príde ako najväčšia chyba, Yennefer mi úplne nesadla, Triss je taká...zvláštna, ale zase napr. Stregobor, Renfri a Tissaia sú skvelé, ale to sú značne vedľajšie postavy) a v exekúcii niektorých dejových línií - Yenina backstory a hlavne poviedka Hranice možností sú na hrane podpriemeru (a Villentretenmerth je výsmech). Pre neznalca predlohy naviac musia byt časové skoky mätúce a predovšetkým sú zbytočné, chcelo by to viacej priamočiarosti. Ale ináč som spokojný.

The Last Jedi s odstupom času vnímam ako pochovanie môjho nadšenia v univerzum Star Wars, čo do veľkej miery aj ovplyvňuje to, ako som Rise of Skywalker vnímal a hodnotil. To, čo ale Abrams u poslednej epizódy predvádza, je fraška. Nedá sa, jednoducho nedá znegovať celá ôsma epizóda, pretože ten film jednoducho existuje a treba ho uznať aj napriek tomu, že s ním kategoricky nesúhlasím, no to je presne to, čo režisér urobil. Strašne z toho páchne damage control a zúfalá snaha nalákať fanúšikov do kín - návrat Palpatina je skrz naskrz priehľadný, samoúčelný a stupídny plot point. Frenetické tempo filmu tu akoby slúži na to, aby sa divák nezamýšľal nad logikou scén a príbehu, ale len aby ochkal nad akciou a nostalgiou. A pritom nefunguje ani jedno z toho. Nostalgia je opäť, ako takmer všetko v tomto filme, prvoplánová a akcia je prekvapivo (lebo Abrams vie lepšie) nevýrazná a neoriginálna. Dialógy sú častokrát čistý cringefest, vtipy nefungujú a ešte aj ten Palpatine má fakt priblblé repliky. Koniec je nezvládnutý, vycucaný z prsta a pri poslednej scéne Rey a Kyla som sa nechtiac rozosmial nad absurdnosťou scény (čo zámer určite nebol). Nečakal som záchranu série po zlom Poslednom Jediovi, no Abrams sa prekonal a vytvoril snáď ešte horšieho mačkopsa. Treba rýchlo zabudnúť na celú novú trilógiu.

Už dávno som prestal dúfať, že by sa hereckí velikáni starých mafiánok dali znova dokopy na jednu poslednú bombu - a potom Scorsese oznámil Irishmana. A že je to skutočne epos, ktorý dostál svojim očakávaniam. Pacino, DeNiro a Pesci tu podávajú svoje dobre známe excelentné výkony (zvlášť Pesciho je radosť opäť niekde vidieť a kradnúť si scény pre seba) a aj keď by film potreboval trošku skrátiť v prostrednej časti, v závere stále vytvára ucelený obraz života jedného gangstera, ktorý na sklonku života reflektuje nad svojimi voľbami. Veľmi, veľmi silný zážitok.

Že sa ultimátneho Jokera dočkám od režiséra Hangoveru a Road Tripu by som nečakal ani v najdivokejších snoch. Drsná, surová, psychologicky prepracovaná štúdia charakteru, ktorá núti pokladať si ťažké otázke o spoločnosti, empatii a správaní k "odlišným" ľuďom. Čo je skutočne zaujímavé je to, že len málo filmov neobsahuje skutočného protagonistu, kladnú postavu - divák síce sprvu veľmi ľahko s Arthurom sympatizuje, no s pribúdajúcimi minútami sa sympatie pozvoľna menia na zhnusenie pri násilných scénach, ktorých je poskromne, vďaka čomu pôsobia tak silno na diváka, ako katarzne na Arthura. A vystihnúť takto delikátnu rovnováhu, kde Joker funguje v obidvoch rovinách, za to vzdávam hold Phillipsovi. Joaquin je na inom leveli, jeho herecký výkon je v každej scéne polhcujúci (ten smiech je zahraný tak bravúrne, že som pozeral s otvorenými ústami) a spolu s kinematografiou a farebnou paletou povyšujú ten silný scenár na papieri na skutočné umenie.